Emócie naše každodenné: Pozor na prázdnu nádrž!

– Dáš si čaj, alebo kávu? – opýtal sa ráno manžel manželky v nádeji, že sa mu podarí nadviazať s ňou aké-také emocionálne prepojenie.

– Je mi to jedno, – zaznelo sucho, bez náznaku akejkoľvek emócie. Tón hlasu však hovoril výrečne: „Je mi jedno, o čo sa snažíš, neplánujem spolupracovať. Vychutnaj si to, ako sa cítim.“

Autor: Marián Kubeš

Ďalší deň sa začínal zle. Vedel, že je márne usilovať sa ďalej. Vypil sám šálku kávy a bez slova rozlúčenia odišiel z domu. Bol to už neviemkoľký pokus manžela o nadviazanie bližšej emocionálnej väzby. Bezvýsledne. Manželka bola dlho v silnej emócii zatrpknutosti, ktorá prerástla až do životnej nálady. Nevôľa či zatrpknutosť má sklon skôr či neskôr prerásť do rezignácie. V tomto prípade do rezignácie na chuť budovať vzťah. Emocionálne puto sa pretrhlo.

 

Energia v čase krízy

Na posilnenie emocionálnej väzby, najmä medzi manželmi, slúžia všetky príjemné zážitky, momenty obdivu, podpory, úcty, spolupráce, ktoré sa ukladajú do citovej banky nášho vzťahu. Pomyselná citová nádrž, ak je plná, slúži v čase kríz a rôznych životných ťažkostí ako zásobáreň energie na ich zvládnutie.

Na prekonávanie všetkých ťažkostí, najmä tých manželských, potrebujeme siahnuť hlboko do rezervoára nádeje, istoty, pokoja, lásky, dôvery, radosti. Pomôže nám to vytvoriť protiváhu záplave emócií, ako sú sklamanie, smútok, bezmocnosť, hnev či frustrácia. Keď vzťah dostáva trhliny a je vyčerpávajúce udržiavať ho pri živote, musíme čerpať z citovej nádrže. Čo však môžeme urobiť, ak zistíme, že naša nádrž je takmer alebo úplne prázdna?

 

Ako sa plní citová nádrž

Nestačí si uvedomiť, že potrebujeme mať citové nádrže plné, aby sme zvládli časy neistoty, stresu a konfliktov. Oveľa dôležitejšie je poznať spôsoby, akými sa naše citové nádrže napĺňajú. Potrebujeme vedieť aj o tom, ako vznikajú trhliny, ktorými sa nádrž mimovoľne vyprázdňuje. Neraz tak nebadane, že to, že je prázdna, zistíme, až keď z nej potrebujeme čerpať.

Vráťme sa na chvíľu k žene z príbehu v úvode. Rokmi stratila pocit blízkosti k svojmu manželovi. Dialo sa to nenápadne, dosť dlho na to, aby bola nádrž prázdna. Každý sa realizoval vo svojej práci, nenašli si čas na spoločné aktivity. Pokiaľ boli deti malé, pútali celú ich pozornosť. Ich vzťah zovšednel, lebo sa oň nestarali. Chýbali prejavy vzájomnej náklonnosti a občasné zlyhania či chyby sa stali stredobodom diskusií. Nemali čas vracať sa k pekným zážitkom, hoci boli aj také. Stres z každodenných povinností situáciu ešte zhoršoval. Svoje nádrže nedopĺňali.

 

 

Piliere manželstva podopierajú emócie

Emócie sú súčasťou základov každého manželstva. Bez nich by asi ani nevzniklo. Nemyslím teraz na zaľúbenosť, ale na tri piliere, tri dimenzie, na ktorých stojí každé manželstvo a ktoré Elias Vella[i] nazýva cit, dôvera a záväzok.

Cit je veľmi všeobecný pojem, ale jeho základnou súčasťou je určite láska. Emócia lásky nám hovorí, že druhého milujem a ctím si ho takého, aký je. Vďaka láske s ním udržiavam spojenie bez ohľadu na okolnosti. V prítomnosti lásky často objavíme aj ďalšie emócie, ako sú vášeň, vernosť, šťastie, radosť, vďačnosť.

Tieto emócie by však nestačili, ak by sme nevybudovali ďalší pilier, ktorým je dôvera. Aj dôvera je prevažne emocionálny stav, ale má aj silnú racionálnu zložku, ktorá ma uisťuje o tom, že nepodstupujem nadmerné riziko. Vďaka tomu dokážem bezo zvyšku s druhým človekom skoordinovať, v prípade manželstva spojiť, svoj život.

Tretím pilierom je záväzok. My poznáme záväzok predovšetkým ako rozhodnutie, akt vôle konať nejakým smerom. Elias Vella hovorí, že ak je prázdna citová nádrž a je naštrbená dôvera, vzťah udržuje iba záväzok. To je veľmi vyčerpávajúca situácia. Aby sme dokázali záväzok dodržať, musí byť takisto podložený silnou emóciou. Emócia záväzku nám umožňuje konať v súlade s našimi sľubmi, aj keď sa ostatné okolnosti zmenili. Príbeh tejto emócie hovorí, že daná úloha (v našom prípade manželstvo) si zasluhuje moju úplnú pozornosť a snahu, a preto sa slobodne rozhodujem takto konať.

V duchu tohto presvedčenia sa muž v našom príbehu opakovane pokúšal nadviazať a oživiť emocionálne spojenie so svojou manželkou. Uvedomil si, že chce prázdne nádrže zasa naplniť.

 

Základná jednotka emocionálneho napojenia

Tak ako majú fyzikálne veličiny svoje základné jednotky, má ju aj emocionálne prepojenie medzi dvoma ľuďmi. Je to podnet, ktorý vysielam a na ktorý dostávam odpoveď. Manžel v našom príbehu vyslal signál, ktorý hovoril, že je pripravený posilniť emocionálnu väzbu. To sa však nestalo, pretože manželka signál odmietla. Chýbal prijímač, aby vznikol emocionálny zážitok, ktorý by dopĺňal citovú banku. Vlastne sa udial opak. Manžel zo svojej citovej banky vyčerpal jednu jednotku a tá sa neprijatím stratila. Jeho citová nádrž sa opäť trochu vyprázdnila.

Nemusí to však byť vždy iba slovo, ktorým komunikujeme túžbu po emocionálnej blízkosti. Často stačí gesto, pohľad, výraz tváre, dotyk – jednoduchý impulz, ktorý hovorí: „Chcem cítiť, že som s tebou spojený.“

 

Záleží na odpovedi

Odpoveďou na takýto podnet je buď potvrdenie, alebo odmietnutie žiadosti o emocionálne prepojenie. Ak odpovedám prijatím, komunikujem, že druhého počujem, že ma zaujíma, že mu rozumiem, stojím pri ňom, chcem byť s ním. Tieto odpovede znásobia emocionálnu väzbu a keďže ide o drobné opakujúce sa impulzy, ktoré sa vyskytujú pri každodenných činnostiach, citová nádrž oboch sa pomaličky napĺňa.

Muž v našom príbehu však dostal inú odpoveď. Bol to únik pred citovým priblížením sa a niekedy v takých situáciách býva odpoveďou aj slovný útok. To sa deje vtedy, keď z druhej strany prídu opovržlivé slová, neúcta, odpor, dominancia, kritika. Vtedy strácajú obidvaja. Nielenže sa neobnovila dôvera, ale cit sa oslabil ešte viac a celý záväzok sa opakovane zachvel.

 

 

Čísla hovoria jasnou rečou

O úlohe emocionálnej väzby hovoria výskumy jednoznačne. Muži, ktorí uvažujú o rozvode, ignorujú manželkine podnety na emocionálne napojenie až v 82 % prípadov, uvádza John Gottman[ii]. Zistil tiež, že muži v harmonickom vzťahu prehliadajú takéto podnety iba v 19 % prípadov. Sú teda na ne oveľa vnímavejší.

Manželky, smerujúce k rozvodu, až v 50 % prípadov neodpovedajú (predstierajúc napríklad zaneprázdnenosť), keď sa ich manželia pokúšajú o emocionálny kontakt. Šťastné manželky ignorujú takéto pokusy svojich manželov iba v 14 %. Všímajte si, aké podnety dávate a aká je na ne odozva. Možno objavíte vynárajúci sa problém, skôr než prerastie do nezvládnuteľných rozmerov.

 

Prečo zlyhávame?

Prečo tak často zlyhávame v odpovedi na emocionálne podnety, keď sú také dôležité pre zachovanie vzťahu? Veľkým problémom pri opätovnom obnovení emocionálnej blízkosti je strach zo zranenia. Naša emocionálna pamäť nás varuje: Minule to bolo zlé a môže to zasa prísť.

Je nešťastné, ak sa emocionálne napojenie partnerov nedarí len preto, lebo používame nejasný jazyk. Ide skôr o rečový návyk, či skôr zlozvyk, ktorým neúmyselne zahmlievame to, čo hovoríme. Druhý nám jednoducho nerozumie.

Nešťastnou replikou na emocionálny podnet sa stáva taká odpoveď, ktorá má síce pozitívny zámer, ale zabalíme ju do negatívneho komentára.

Manželka: „Čo povieš na víkend u tvojich rodičov na vidieku?“

Manžel: „To je dobrý nápad. Keby si ma bola včera lepšie počúvala, mohli sme tam už byť. Lenže ty počuješ iba to, čo chceš.“

Napriek tomu, že emócie sú dôležité v každej situácii, nevieme ich jasne pomenovať a ani nevieme vyjadriť svoje emocionálne potreby. Chýbajú nám slová. Druhý nám preto nerozumie a musí si dosadiť to, ako tomu sám rozumie. To však býva základ pre nedorozumenia a pre narušenie emocionálnej väzby.

 

Je v mojich rukách, ako odpoviem

Na to, aby sme preťali začarovaný kruh (ne)komunikovania, potrebujeme odvahu a vytrvalosť. Je najlepšie, ak ju majú obaja. Ďalšia emócia, ktorá nás podrží v tomto zápase, je pokora. Aj po opakovanom odmietnutí sa pokúsim znovu. Je totiž iba na mne, pre akú odpoveď sa rozhodnem. Nenesiem zodpovednosť za podnet, ale za svoju odpoveď. V Amoris laetitia[iii] nájdeme nasledovné: „Je možné pochopiť pravdu druhého, dôležitosť jeho najhlbších starostí i pozadie toho, čo hovorí – aj cez agresívne slová. Na to si treba „obuť jeho topánky“, interpretovať hĺbku jeho srdca, zistiť, čo ho nadchýna, a použiť toto nadšenie ako východiskový bod pre prehĺbenie dialógu.“

– Dáš si čaj, alebo kávu? – opýtal sa manžel ráno manželky v nádeji, že sa mu podarí nadviazať s ňou aké-také emocionálne prepojenie.

– Prosím si kávu a… vieš, akú mám rada… – odpovedala trochu tajomne.

Vedel, že dnešný deň sa začal dobre. Ich citové nádrže sa začali plniť.

[i]     Elias Vella: Výstup na horu maželstva. Per Immaculatam, Bratislava, 2012.

[ii]     John Gottman: The Relationship Cure. Harmony Books, New York, 2001.

[iii]    Amoris laetitia – postsynodálna apoštolská exhortácia Svätého Otca Františka. SSV, Trnava, 2016, článok 138.