TOP

Emócie naše každodenné: Prečo je dôležité rozvíjať svoju emocionálnu gramotnosť

V jedenástich dieloch tohto seriálu sme rozvíjali predovšetkým svoje poznatky o emóciách. Neznamená to však, že sme spoznávali svoje skutočné emócie. Dnes sa preto pozrieme, ako sa dá priblížiť k vlastným emóciám a ako sa dá naša emocionálna gramotnosť rozvíjať.
Emocionalita a racionalita tvoria jednotu

Veda jednoznačne dokazuje, že emocionalita a racionalita spolupracujú. Žiadne rozhodnutie sa neudeje bez účasti týchto dvoch veľkých funkcií nášho mozgu. Avšak zatiaľ čo racionálnemu poznaniu venujeme veľkú pozornosť (celý školský systém je postavený na takomto modeli), poznanie a využívanie emocionality výrazne zaostáva.

Voči svojej emocionálnej gramotnosti máme veľký dlh. Naša emocionálna stránka bola dokonca celé stáročia v nemilosti. Výsledkom je, že sa neraz za svoje emócie hanbíme namiesto toho, aby sme im boli vďační za to, že nám prezrádzajú cenné veci o nás samých.

 

Aby sme rozumeli emóciám, musíme si ich najprv všimnúť

Emócie si najprv musíme začať všímať. Aby sme to dokázali, hovorí Dan Newby[i], musíme sa to naučiť. Dá sa to tak, že sa v ľubovoľnom okamihu zastavíme a skúmame, čo cítime. Spočiatku to ide ťažko a niekedy sa môže zdať, že sme bez emócií. Lenže to nie sme nikdy, iba ich nevieme zachytiť. Toto je prvý krok.

Ďalším je emóciu pomenovať. V tomto smere je spomínaná kniha Dana Newbyho a Lucy Núñez neoceniteľnou pomôckou. Autori v nej uvádzajú aj slovník emócií s ich charakteristikami, podľa ktorých dokážeme presnejšie identifikovať, čo sa v nás deje. Keď prejdeme všetkých 256 emócií, ktoré táto časť obsahuje, prekvapí nás bohatosť nášho emocionálneho sveta.

 

Prečo mám práve túto emóciu?

Je dôležité zaujímať sa o to, prečo cítime to, čo cítime. Začíname sa poznávať hlbšie a neraz objavíme o sebe aj nelichotivú pravdu. Matthew Elliot[ii] nazýva tento krok zacielenie. Pre lepšie pochopenie zacielenia uvádza príbeh Jonáša, presnejšie príbeh jeho hnevu.

Vieme, že Boh opakovane posielal Jonáša do mesta Ninive s výzvou, aby činilo pokánie. Keď tak napokon obyvatelia urobili a Boh prejavil svoje milosrdenstvo, Jonáš sa hnevá. Boh neodmieta Jonášov hnev, ale ho skúma. Pomáha Jonášovi nájsť odpoveď na otázku, čo je v skutočnosti za tým, že sa hnevá. Vyučuje ho a Jonáš takto spoznáva hlbšiu pravdu o sebe. A spoznáva aj Božie milosrdenstvo.

 

 

Naše emócie sa rodia v hlave

Vďaka zacieleniu si môžeme uvedomiť aj to, čo si prehrávame vo vlastnej hlave. Ide o sústredenie sa na to, čo sa v nás v určitých situáciách ozve. Presnejšie, čo sa samo spúšťa bez toho, aby sme sa o to nejako zvlášť usilovali. Je to návyk myslenia, ktorý prehráva v našej hlave príbeh a vyúsťuje do určitého typu emocionality.

Ak sa rozhodneme vidieť okolo seba krásu a tešiť sa z nej (pripúšťajúc, že existujú aj menej pekné veci), naša myseľ stimuluje pocity šťastia, radosti, obdivu, spokojnosti. To je potom aj prevládajúca paleta našich emócií. Ak však zameriame pozornosť na to, čo nefunguje, čo je nedokonalé, čo zlyháva (pripúšťajúc, že občas niečo môže aj fungovať), prevláda kritický pohľad. V našej mysli sa odvíjajú príbehy, ktoré prezrádzajú emócie ako nespokojnosť, sklamanie, hnev, nevôľa a podobne.

 

Stávame sa tým, na čo sa zameriavame

Naše emócie formuje to, na čo sa zameriavame, čomu venujeme pozornosť a čo si vo svojej hlave neustále pripomíname. Ak je to krivda, ktorá sa nám stala, postupne sa stávame zatrpknutejšími. Zotrvávame v neodpustení (veď hlava nám hovorí, že toto sa predsa odpustiť nedá). Aj to je pravda o nás, hoci vieme, že by sme mali odpustiť. Neraz je to veľmi ťažké. Boh nás však pozýva skúmať, ako by sa to dalo. Oceňuje aj našu túžbu chcieť odpustiť. A opäť nám dáva vzor svojho milosrdenstva.

Ak zotrvávame v nálade zatrpknutosti, vidíme negatívne aj tie veci, pri ktorých na to nie je žiadny objektívny dôvod. Jednoducho, hľadáme chybu dovtedy, kým ju nenájdeme. Takto si sami vytvárame určitý typ emócií a zmeniť to môžeme iba svojím rozhodnutím zamerať sa na niečo iné. Biblia nás k tomu nabáda na mnohých miestach. Či už je to povestné brvno vo vlastnom oku, Jonášov hnev, alebo nespokojnosť s odmenou u tých, čo začali pracovať na vinici už ráno.

Ak sa v ťažkostiach rozhodneme pozerať aj na dobrú stránku danej situácie, ak si okrem krivdy uvedomujeme aj mnoho situácií, keď sa nám dialo dobro, povzbudzujeme emóciu vďačnosti. Vďaka nej sa dostávame do emocionálnej rovnováhy.

 

Poznajme kontext

Všetko sa odohráva v určitom prostredí – a to má vplyv aj na vznik našich emócií. Niekedy akoby sme na to zabudli a naše vnímanie sa zúži. Sústredíme sa napríklad na krivdu, ktorá sa nám stala, na neúspech, ktorý sme práve zažili, alebo na dosiahnutie vytúženého cieľa, ktorý máme na dosah ruky. Zabudneme pritom na všetko ostatné.

Uniká nám kontext a nevidíme, že tá krivda je z veľkej časti iba domnelá, že nemáme dôkaz o zlom úmysle druhého človeka, že náš neúspech je aj výsledkom zanedbanej prípravy, a nevšimneme si, že dosiahnutie cieľa spôsobí niekomu inému bolesť. Funguje princíp udretého palca. Ak si po ňom poriadne udrieme kladivom, celý svet sa scvrkne do tejto opuchnutej a boľavej časti nášho tela. Venujeme jej všetku pozornosť.

Ak sa snažíme porozumieť svojim emóciám, musíme vziať do úvahy kontext. Potrebujeme rozlišovať, čo sa deje okolo nás, čo je skutočnosť a čo iba naša fikcia. Ktorým faktom môžeme dôverovať a ktoré pochádzajú z pochybného zdroja.

 

 

Vďaka emóciám poznáme, čo si najviac ceníme

Emócie sú veľmi dobrým indikátorom toho, čo je pre nás v živote dôležité, čo si najviac ceníme, kde sú naše priority. A opäť si môžeme klásť otázky, čo nám prežívané emócie hovoria o týchto prioritách. Nakoľko sa tieto priority zhodujú s tým, čo slovne vyznávame? Čo môžeme robiť ináč, aby sme dali do väčšieho súladu svoje konanie s tým, akí chceme byť?

 

Aj za našimi presvedčeniami sú emócie

Ak prežívame radosť z toho, že naše dieťa získalo možnosť študovať v zahraničí, prezrádza to niečo o našom presvedčení, že študovať v zahraničí je lepšie ako doma. Teraz nejde o to, ako to skutočne je. Ide o to, že emócie nám pomáhajú identifikovať naše presvedčenia, či už sú pravdivé, alebo falošné. Presvedčenia sú totiž naše ustálené názory na to, ako svet funguje. Ak sú v zhode s realitou, pomáhajú nám byť efektívnymi. Ak sú však v rozpore s realitou, stávajú sa limitujúcimi presvedčeniami. Ak sme presvedčení, že očakávaný výkon nepodáme, s veľkou pravdepodobnosťou sa tak naozaj stane. Objektívne sme pritom boli schopní danú skúšku zvládnuť.

Emócie nám pomôžu preskúmať aj presvedčenia, ktoré máme o Bohu. Každý má svoju predstavu o tom, ako by mal Boh fungovať. Raz mi jedna pani hovorila, čo všetko už urobila, koľko pútí absolvovala, a Boh stále „nezariadil“ pre ich firmu vyššie zisky. Jej frustrácia a sklamanie boli viditeľné, ale pravdivo odrážali, čo sa v nej v danom momente odohrávalo. Ak by skúmala, z akých presvedčení tieto jej emócie vznikali, zistila by ich falošnosť. Zistila by, že má skreslený obraz o Bohu, o tom, ako koná v našich životoch, ale aj o sebe samej.

 

Boh nás stvoril ako racionálne aj emocionálne bytosti. Chce, aby sme ho aj takto oslavovali.

Cvičením dokážeme zvýšiť svoju vnímavosť nielen na vlastné emócie, ale aj na emócie iných.

Skúmaním príčin svojich emócií odhalíme mnohé limitujúce presvedčenia.

Zmenou myslenia dokážeme preprogramovať svoje emócie.

Porozumenie vlastným emóciám je nielen cesta k poznaniu seba samého, ale aj k hlbšiemu poznaniu Boha.

[i]     Dan Newby a Lucy Núñez: Neotvorený dar. Príručka emocionálnej gramotnosti. 2017.

[ii]     Matthew Elliot: Feel: The power of listening to your heart. Monarch Books, Oxford, 2008.



Komentáre