TOP

Ešte človek, alebo zbytočný kus?

Niektoré situácie v živote človeka sú také náročné, že ho postavia pred množstvo hodnotových otázok, ktoré nemajú konca. Je to test o milión, v ňom sa prehodnocujú postoje, mravnosť a zrelosť. A čo je dôležité, výsledné riešenie (nech je dobré, či zlé) je smerovkou pre ostatných: „Takto sa to bude robiť, to je cesta,“ lebo všetci sa pozerajú, ako sa to skončí. Presne o tom je príbeh a prípad Vincenta Lamberta.
Bežný prípad autohavárie

Pred vyše desiatimi rokmi Vincent a Rachel Lambertovci vôbec netušili, aký „veľký tresk“ sa udeje v ich životoch, ako postavia pred generálnu skúšku nielen svoje manželstvo a postoje. Boli mladí, mali malú dcéru a spoločne pracovali v tej istej psychiatrickej nemocnici. Určite sa veľa rozprávali, pretože došli v reči aj k téme eutanázie a Vincent sa vtedy údajne vyjadril, že ak by mal ostať v stave, ktorý by mu neumožňoval plnohodnotne žiť, eutanáziu si už dopredu želá.

Keď ho po ťažkej autohavárii 25. septembra 2008 ako-tak dali dohromady, čas skúšky nastal: Vincent bol vo veľmi zlom stave. Tridsaťdvaročný muž najprv upadol do hlbokej kómy, keď sa z nej prebral, dostal sa (a dodnes zostal) do stavu minimálneho vedomia. Navyše mu ochrnuli všetky štyri končatiny, nerozpráva. V júni 2009 sa dostáva po podpornej liečbe do Rezidencie kapucínov, kde sa o neho staral doktor Kariger.

 

 

V júli 2011 ho na žiadosť rodiny v Belgicku v centre Coma Science Group v Liege prijíma na špeciálne vyšetrenie Steven Laureys, odborník na paliatívnu liečbu. Hoci potvrdzuje diagnózu, odporúča vytvoriť s Vincentom kódex komunikácie, čím dokazuje, že pacient žije a je pri vedomí. Po návrate z Liege je opäť prijatý do Remeša, pod starostlivosť doktora Karigera. V septembri 2012 dokonca ako jeho ošetrujúci lekár súhlasí, aby ho rodina vzala na pár dní na dovolenku, pretože Vincent podľa neho nie je komplikovaný pacient. V októbri 2012 však ten istý lekár zastavuje všetku kinezioterapeutickú starostlivosť a neobnoví ju napriek želaniu rodiny s tým, že to neprináša žiadny pozitívny výsledok.

Jeho rodičia, už vtedy v pokročilom veku, ho každých pätnásť dní navštevujú a hovoria s lekármi o prognóze a výsledkoch liečby. V apríli 2013 sa však Vincentova mama Viviane dozvedá od doktora Karigera, že by mali myslieť na možnosť nechať syna „odísť“. Dohodli sa, že sa o tom porozpráva s manželom, ktorý je po kardiologickej operácii.

Nik jej však nepovedal, že lekári sa už rozhodli bez nich: plánovali ukončiť Vincentov život pozastavením výživy. Naozaj, 10. apríla 2013, bez toho, aby počkali na stretnutie s rodičmi, so súhlasom jeho manželky Rachel odpájajú Vincenta prvý raz od výživy. Ich vyjadrenie hovorí, že výživu pacienta považujú za liečenie, a keďže jeho liečba nemá žiadny progres, výživu zastavia a hydratáciu znížia na minimum.

Po šestnástich dňoch počas návštevy jeden z jeho bratov zisťuje, že Vincent už vlastne dlho hladuje bez akejkoľvek pomoci. Ťahanice medzi rodičmi a Vincentovými bratmi a lekárom pokračujú tak dlho, že Vincentovi obnovia výživu a riadnu hydratáciu až po tridsaťjeden dňoch pre zásah súdu, na ktorý sa rodina obrátila. Dôvera rodiny v lekárov je silne otrasená a od tohto momentu sa ťahá šnúra neustálych súdnych procesov o Vincentov život vo Francúzsku aj v zahraničí. Medzitým, vrátane pokusu 20. mája tohto roku, Vincenta ešte päťkrát podrobia pokusu o zastavenie výživy a hydratácie – bez súhlasu rodičov.

 

 

Kto ho vlastne má rád?

Situácia je od počiatku komplikovaná z mnohých strán: manželka Rachel má podľa rozhodnutia súdu právo rozhodovať za Vincenta, je jeho tútorom. Problém je však v tom, že stále trvá na splnení Vincentovej žiadosti spred autohavárie – a chce, aby jeho život ukončili eutanáziou.

Kvôli tomuto rozhodnutiu sa dokonca presťahovala z Francúzska do Belgicka, kde je eutanázia povolená v inom rozsahu ako vo Francúzsku. Belgicko povoľuje eutanáziu na žiadosť rodiny či pacienta, vo Francúzsku je priama eutanázia zakázaná, je povolená len pasívna, a to v prípade, že liečba je neúspešná a pacient je v terminálnom štádiu života. Rachel rovnako argumentuje láskou k Vincentovi a rešpektovaním jeho postoja. Chce mu už dopriať pokojnú smrť. Preto čaká na príležitosť a možnosť, ako Vincenta previesť do Belgicka a naplniť jeho vôľu.

Či je však jej rozhodnutie úplne nezištné a z lásky, ťažko povedať. Z niektorých zdrojov prenikli správy o jej novom vzťahu. V tejto situácii, keď Vincent nemôže pre svoj zdravotný stav plniť úlohu ani manžela, ani otca, nie je Rachel ani vdova, ani manželka. Jej manžel totiž už desať rokov „nefunguje“ – a potrebuje skôr dostávať, ako by dával. Dokonca Rachelin právnik odôvodňoval žiadosť o eutanáziu aj tým, že Rachel a ich spoločná dcéra nemajú ani príležitosť a dôvod riadne smútiť a ukončiť tento stav, keď sú v emočnom aj existenčnom vzduchoprázdne.

Žiadne zdroje neuvádzajú, či Vincent a jeho manželka majú sviatostné manželstvo a či praktizujú vieru. Ich manželstvo však stále trvá – a Vincent by v tomto stave rozhodne potreboval pocítiť manželkinu blízkosť, oporu, nehu – skrátka obetu lásky, ktorá je síce náročná, no nie neuskutočniteľná. Kde a aká láska teraz k Vincentovi je, ťažko hodnotiť.

Otázka však znie, či je láska chcieť smrť milovaného človeka, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý, ale neumiera – iba potrebuje sústavnú starostlivosť (ktorá by v prvom rade mala prísť od najbližšieho človeka). Kto z nás vie v deň svadby zaručiť, že sa nič podobné nestane a manželia budú žiť šťastne až do smrti? Nemá byť manželská láska tá, ktorá ostáva blízko za každých okolností a v prvom rade bojuje o život toho druhého?

Ako komunikuje Rachel s Vincentovými rodičmi, nevedno. No stalo sa, že celá rodina Lambertovcov sa rozdelila na dve časti: na tých, ktorí sú za pokračovanie Vincentovho života aj v tomto stave, a na tých, ktorí tvrdia, že ho treba ukončiť. A každá strana argumentuje dôstojnosťou a láskou k tomu istému človeku, ktorý leží v Remeši na oddelení paliatívnej starostlivosti.

 

 

Medicínsky lakmusový papierik

Oči mnohých sa oprávnene upierajú na lekárov, pretože tí majú povedať, ako to vlastne s Vincentom je, aká je prognóza, čo je pre neho lepšie. Lenže tí, napriek mnohým lekárskym konzíliám (ďalšie Vincenta čaká na podnet OSN, ktoré zastavilo jeho posledné odstavenie od výživy a hydratácie), nie sú ani náhodou v hodnotení jednotní.

Na jednej strane stojí doktor Kariger, ktorý sa opakovane pokúša ukončiť Vincentov život. Po ťahaniciach so súdmi o Vincentov život v apríli 2014 Štátna rada ustanovuje konzílium troch lekárov, odborníkov na neurológiu a činnosť mozgu. Ale títo traja vydali nesúhlasné stanovisko k smrti Lamberta a takisto k predpokladu, ktorý vydal doktor Kariger a ktorý tvrdí, že Vincent by si práve teraz želal umrieť.

Kým sa lekári dohadovali o skutočnom zdravotnom stave pacienta Lamberta, v decembri 2016 sa Vincent pred rodičmi a ošetrovateľmi niekoľkokrát pokúsil vokalizovať, z čoho boli všetci dojatí.

Celý problém sa zúžil na jednu otázku: Je Vincent Lambert v konečnom štádiu života, a teda je možné použiť právo pasívnej eutanázie? Alebo je to stále živý človek, aj keď sa nehýbe a nekomunikuje? Vyše sedemdesiat odborníkov z radov zdravotníkov vo Francúzsku však potvrdilo, že Vincent nie je na sklonku života, nie je na pľúcnej ani srdcovej podpore, nestratil hltací reflex a v krajine sú iné špecializované jednotky, ktoré sa vedia o neho postarať. Odpojenie od výživy a hydratácie je podľa nich najodpornejším spôsobom eutanázie, horším ako smrtiaca injekcia.

Vyvstávajú teda otázky: Ak Vincent nie je odkázaný na prístroje, ktoré by ho udržiavali pri živote, a potrebuje iba „nakŕmiť a napojiť“, prečo sa opakovane usilujú lekári a časť jeho rodiny o jeho smrť? (Rovnako ak nie je vo finálnom štádiu života, ba dokonca nie je ani po „úpornej liečbe“, ktorá by nemala žiadne výsledky.) Má lekár právo, ak sľubuje Hippokratovou prísahou ochraňovať ľudský život, rozhodnúť o tom, že nepodá takúto formu „pomoci“ pacientovi, ktorý sa nevie brániť? Môže lekár pomenovať túto základnú vec a právo na jedlo a pitie ako „liečbu“ a použiť ju ako argument pre jeho smrť?

MUDr. Jozef Glasa, CsC. PhD., ktorého sme oslovili ako odborníka na lekársku etiku, však ako prvú odpoveď obratom napísal: „Ak nejde o úpornú liečbu, treba v starostlivosti pokračovať. To platí aj podľa našich – slovenských – etických postojov a legislatívy. Z medicínskeho hľadiska sú, ako zvyčajne, veci pomerne jasné. Problémom je, zdá sa, ich správne pochopenie zo strany laickej verejnosti. Osobitne pokiaľ je informovaná nepresne a zároveň tendenčne. Stav ťažkého poškodenia mozgu, najmä mozgovej kôry, so zachovaním dobrej funkcie podkôrových štruktúr mozgu, najmä mozgového kmeňa, sa menej správne označuje aj ako pretrvávajúci vegetatívny stav.“

 

 

Doktor Glasa tvrdí, že pri dobrej výžive a hydratácii môže takýto pacient žiť ešte dlhé roky. Ani náhodou nie je medicínsky mŕtvy, veľké časti mozgu daného človeka žijú, sú zásobované krvou a mozog ďalej riadi funkcie na zachovanie a fungovanie organizmu. Vincent teda naozaj nie je umierajúci človek ani živá mŕtvola. Je iba veľmi ťažko zdravotne postihnutý.

Otázkou ostáva, čo

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre