Eugen Valovič: Počas totality narástlo moje vzdelanie, viera aj počet priateľov

Tridsať rokov je dosť veľa na to, aby mnohí zabudli alebo ani nepoznali históriu, ktorá sa udiala počas totality aj na Slovensku. Životné príbehy tých, ktorí boli vtedy skrytí, no žili vierou a aktívne ju budovali z podzemia, by mali byť odkryté ako vzor. Jedným z takýchto utajených hrdinov je aj Eugen Valovič (70), ktorý s mnohými inými rozbiehal pastoráciu detí v stretkách.

Koľko si mal rokov, keď si sa dostal do prvého kontaktu s podzemnou Cirkvou?

Mal som dvadsať rokov. Bol som prvákom na Stavebnej fakulte SVŠT (Slovenskej vysokej školy technickej). Bolo to asi dva roky po mojej vnútornej premene z priemerného katolíka. Avšak cítil som sa vo svojej viere osamotený. Krstný mi raz povedal, nech skúsim chodiť na večerné sväté omše u františkánov v Bratislave, kam chodí pomerne veľa mladých. Tam som sa spoznal s mladými študentmi, s ktorými som chodil na výlety a cez ktorých som sa dostal do štruktúr podzemnej Cirkvi.

 

Pamätáš si na mená a situáciu, v ktorej ťa títo ľudia oslovili?

Vďaka medikovi Petrovi Záhoranskému (teraz jezuitovi) som chodieval na výlety. Na jednom z nich som sa zoznámil s jeho strýkom, MUDr. Silvestrom Krčmérym. Ten ma pozval na duchovné cvičenia, ktoré dával otec biskup Korec (neskôr kardinál). Neskôr ma zoznámil s RNDr. Vladimírom Juklom na dvojdňovom formačnom stretnutí mladých. Cez oboch som sa postupne zapojil do evanjelizačných aktivít neoficiálnej Cirkvi.

 

TAJNÉ STRETKÁ MA NAUČILI ODVAHE, ROZVAHE A MODLITBE

Akú si mal motiváciu byť v kontakte s ľuďmi, ktorí viedli tajné stretká?

Keďže som bol plný mladíckej horlivosti, objavenie veriacich, ktorí trpeli pre vieru vo väzeniach, ma veľmi oslovilo. Návrhy, ktoré mi predkladali, som s radosťou uskutočňoval. Oslovilo ma ich zdôrazňovanie odvahy a rozvážnosti prvých kresťanov a dôležitosti pravidelnej modlitby a meditácie. To ma obohacovalo a dodávalo silu byť horlivý napriek situácii, ktorá u nás vládla.

 

Čo si získal v období, keď ťa viedli a sprevádzali?

Vedomie spoločenstva, že nie som sám. Zapájanie do aktivít malých spoločenstiev mi dodávalo určité sebavedomie a odvahu zúčastňovať sa rôznych akcií. Tiež som sa postupne naučil moderovať a koordinovať stretnutia, ktoré mi boli zverené.

 

Nemal si obavy, že budeš mať problémy s tajnou službou, respektíve v škole či zamestnaní?

V rámci činnosti som si riziko tak veľmi neuvedomoval. Avšak v lete 1970 som bol na výsluchu na ŠtB na Februárke. Nevedel som, prečo ma volali, ale napadalo mi všeličo a cítil som strach. Pomohlo mi stretnutie s MUDr. Krčmérym a otcom Korcom, ktorí ma vhodne povzbudili a pripomenuli základnú zásadu – nehovoriť žiadne konkrétne mená a udalosti. Odpovedal som neurčito („neviem“, „nepamätám si“). Keď sme končili výsluch, tak mi povedali, že nemusím skončiť vysokú školu. Bolo to pre mňa dosť silné, ale s vedomím viery v Boha a sily spoločenstva som sa s tým vysporiadal. Školu som šťastne dokončil. Viackrát som na ŠtB nebol. V činnosti som ďalej pokračoval.

 

Čo všetko bolo tvojou úlohou v začiatkoch spolupráce v tajnej Cirkvi?

Hlavnou náplňou činnosti MUDr. Krčméryho a RNDr. Jukla bolo zakladanie, vedenie a koordinovanie malých katolíckych spoločenstiev. Postupne sa vytvorilo Laické apoštolské hnutie (LAH), ktorého jednotlivé časti boli Hnutie kresťanských rodín, Laické apoštolské hnutie mládeže, Hnutie kresťanských spoločenstiev detí (neskôr eRko).

V rámci tejto štruktúry ako študent na Stavebnej fakulte som začal stretnutia s vysokoškolákmi – stavbármi. Onedlho som mal na starosti aj stretnutie animátorov jednotlivých malých spoločenstiev zo SVŠT (stavbári, strojári, elektrikári). Zúčastňoval som sa tiež stretnutí s aktivistami z jednotlivých oblastí na celoslovenských stretnutiach.

 

 

DETSKÉ STRETKÁ VZNIKLI Z POTREBY FORMOVAŤ DETI VO VIERE

Začal si sa špecializovať na prácu s deťmi na stretkách. Ako to celé fungovalo?

K práci s deťmi ma podnietil MUDr. Krčméry a k práci s animátormi, ktorí sa venujú deťom, ma inšpiroval RNDr. Jukl. Väčšinou to boli vysokoškoláci a skončení vysokoškoláci. Zo začiatku sa nás stretalo okolo desať až pätnásť ľudí, z ktorých každý mal po desať – dvadsať detí. Okolo roku 1982 sme mali už dve stretnutia animátorov. Organizovali sme rôzne akcie, Mikuláša, jasličkové pobožnosti, rôzne výlety… Párkrát bol medzi nami aj otec biskup Korec.

Tieto naše stretnutia (tri až štyrikrát do roka) sa venovali organizačnej stránke aj výmene skúseností a materiálov. Medzi nami boli aj niektoré rehoľné sestry (bez rúcha). Postupne sa rozvinula spolupráca s hnutím rodín (RNDr. Vladimír Ďurikovič). Tieto rodiny sa dožadovali náboženskej formácie detí, ktoré boli zaraďované do našich malých spoločenstiev.

 

Bola táto sieť organizovaná iba v Bratislave?

Keďže v rámci pravidelných stretnutí LAH dva až trikrát do roka som sa stretal s aktivitami v jednotlivých oblastiach, boli tam aj takí, čo sa venovali deťom. Od roku 1985 sa stretnutia animátorov detí uskutočňovali aj v Košiciach, v Banskej Bystrici, v Nitre, v Trnave. Postupne sme mali aj celoslovenské stretnutia raz až dvakrát za rok, kam prichádzali zástupcovia z jednotlivých oblastí.

 

Koľko mladých ľudí si mal kvôli stretkám na starosti?

Ako študent som mal na stretnutí šesť až osem spolužiakov (raz za dva týždne). Raz mesačne som mal na starosti stretnutie asi ôsmich vedúcich animátorov na SVŠT. Po skončení školy v Žiline, kde som pôsobil tri roky, som mával stretnutie striedavo každý druhý týždeň asi s piatimi až šiestimi vysokoškolákmi a so siedmimi, ktorí pracovali po skončení školy ako ja. Po návrate zo Žiliny som mal raz do mesiaca stretnutie s desiatimi deťmi a raz za mesiac som bol s nimi na výlete.

Okrem toho sa raz za mesiac stretalo osem až desať animátorov detských spoločenstiev. Neskôr to boli dve skupiny po desať – pätnásť ľudí (dve stretnutia za mesiac). Okrem toho som do roku 1985 chodieval do jednotlivých oblastí dva až trikrát do roka (postupne to boli Žilina, Martin, Košice, Prešov) v rámci štruktúr LAH. Tam bolo asi pätnásť až dvadsať aktivistov, z ktorých každý mal okolo seba niekoľko aktívnych veriacich.

 

 

NÁROČNÁ SITUÁCIA MA DONÚTILA VZDELÁVAŤ SA A RÁSŤ AKO KRESŤAN

Vedenie stretiek si vyžadovalo aj formáciu animátorov. Ako ste to riešili?

Na pravidelných stretnutiach animátorov sme preberali aktuálne témy, vymieňali si materiály. Čoraz viac sme cítili potrebu systematického vzdelávania. Zostavil som na základe dostupných materiálov príručku Náboženská výchova detí dnes (1982). Túto sme preberali v Bratislave na dvojdňových stretnutiach vedúcich, ktorí pracovali s deťmi. Obsahovala kapitoly:

 

I. Pedagogické zásady náboženskej výchovy,

II. Cieľ a štruktúra náboženského vyučovania,

III. Obsah náboženského vyučovania (Zoznam vhodných príručiek),

IV. Metodológia,

V. Náboženský prejav a modlitba dieťaťa,

VI. Náboženská výchova mládeže,

 

Zoznam použitej literatúry.

K ďalšej formácii nám pomohlo to, že som sa od roku 1985 do roku 1990 aktívne zúčastňoval „katechetického“ týždňového stretnutia v Erfurte v bývalej NDR. Zúčastňovalo sa ho okolo dvadsaťpäť ľudí z ČSSR, z toho šesť – osem účastníkov zo Slovenska. Materiály z neho sme použili v upravenej príručke s názvom Katechetická príručka s obsahom:

 

I. Úvod,
II. Podstata, právo a cieľ katechézy,
III. Podmienky a faktory katechézy v Cirkvi,
IV. Katecheticko-didaktické zásady katechézy,
V. Obsah katechézy,
VI. Forma katechézy,
VII. Analýza predpokladov katechézy a prax plánovania,
VIII. Spoločenstvo a katechéza,
IX. Úlohy kresťanskej výchovy,
X. Praktické zásady kresťanskej výchovy,
XI. Vývoj psychiky dieťaťa,
XII. Výchovné prostriedky a zásady,
XIII. Výchova dieťaťa k modlitbe,
XIV. Pohlavná výchova,
XV. Zoznam vhodných príručiek pre katechetickú prax.

 

Jednotlivé kapitoly sme si niekoľkí rozdelili a prednášali ostatným.

 

Stretávate sa aj v súčasnosti? Čo dnes robia títo ľudia?

S niektorými sa stretávam v rámci eRka a s ostatnými podľa potreby na rôznych stretnutiach a často náhodne. Často spomíname na tieto časy. Väčšinou je každý nejakým spôsobom aktívny v službe Cirkvi.

 

Už v počiatkoch ste mali jednoduché tlačené materiály. Čo to bolo a ako to pokračovalo?

Postupne sme si vypracovali zoznam vtedy prístupnej katechetickej literatúry (väčšinou „klepanice“, samizdaty). Okrem výletov a rôznych akcií pre deti sme mali aj katechézy.

Zo začiatku to boli orientačné osnovy pre katechézu detí podľa ročníkov – ABC katechézy, Jožkov denník, Nebojte sa, deti od Victorie Montany (Márie Muráňovej), Učebný plán a osnovy pre vyučovanie rímskokatolíckeho náboženstva (druhý až siedmy ročník ZŠ – „Spišský katechizmus“). Pre starších to boli Život z Viery I – III, Dejiny Spásy, Od pěti do pětadvaceti od Gebhartovej, Kto nám povie pravdu, „klepanice“ o pohlavnej výchove detí… Pre stredoškolákov to boli tri diely – Na križovatke života, Cieľ a cesta, Tvoje miesto na zemi, ďalej Tajomstvo krásy života od Lelotta, Cesta k veľkosti a slobode od Mendigala, Poľský katechizmus I – II („klepanica“ od dôstojného pána Alojza Tkáča, neskoršieho arcibiskupa).

Postupne sme si to aktualizovali, doplnili o šesť príručiek (katechézy) pre viacročný cyklus (od troch až do siedmich rokov) a sedem – osem konkrétnych katechetických príručiek, boli to „klepanice“ alebo samizdaty, tiež knihy v slovenčine zo zahraničia.

 

Po páde totality zo zázemia stretiek s deťmi vzniklo eRko. Čo pociťuješ, keď aj po tridsiatich rokoch tu dielo, ktoré si začínal, žije a je úspešné?

Nie je to moja zásluha. Pred tridsiatimi rokmi som nemal konkrétnu predstavu, ako sa to má ďalej vyvíjať. eRko sa rozbehlo najmä vďaka tomu, že sa našli zanietenci, ktorí boli ochotní pracovať v eRku a vytvorili sekretariát (M. Čaučík, T. Žitňanská, B. Janovičová, K. Jantáková). Veľmi ma povzbudzovalo, že eRko zapadlo do celocirkevnej i diecéznej štruktúry. Vďaka tomu sa mohla naša činnosť do roku 1989 rozvíjať a potom prehlbovať až do tejto dnešnej podoby. Som veľmi vďačný za všetko, čo sa v eRku udialo a deje.

Vďaka, že je stále hnutím napriek organizačným a administratívnym opatreniam, že prehlbuje formačno-duchovný rozmer svojich animátorov. Vďaka, že eRko slúži deťom v ich formácii v spolupráci s rodičmi. Vďaka jeho aktivitám som pomerne veľa zažil. Ďakujem za mnohých eRkárov, ktorých som poznal a ktorí prispeli k rozvíjaniu eRka. Vďačím im za obohacujúce chvíľky v mojom živote.

 

Ako vnímaš sám na sebe dielo práce s deťmi, ktoré Boh cez teba robil za čias totality a po nej? Čo ťa to naučilo, čo ti to dalo a čo vzalo?

Je to ako nezaslúžený dar, najmä to, že som sa spoznal s otcom biskupom Korcom, s MUDr. Krčmérym, RNDr. Juklom, ktorí ma posunuli k práci s deťmi. Spoznal som veľa ľudí, ktorí boli zapálení pre prácu s deťmi, a darilo sa nám spolupracovať. Naučilo ma to viac sa prispôsobovať iným, najmä viac chápať deti i mladých a zriekať sa svojich predstáv.

Keďže som dával duchovné cvičenia a obnovy mladým pred totalitou i po nej, nútilo ma to prehlbovať si vedomosti z duchovného života a snažiť sa ich podávať primeraným a zrozumiteľným spôsobom. Zároveň ma mnohí z nich obohatili svojimi životnými príbehmi. Nebol som si a nie som si vedomý, že by som niečo stratil. Môžem povedať, že celý môj život stál za to, s radosťami i ťažkosťami.