Eva Petrovičová o Božom slove: Božie slovo svieti do nášho vnútra a odhaľuje, čo v ňom máme

V každej kresťanskej domácnosti nájdeme Bibliu – u niekoho má vyšúchané stránky od častého čítania, u iného leží roky na poličke. Eva Petrovičová, zasvätená panna Nitrianskej diecézy a členka tímu seminárov Otcovo srdce, hovorí o tom, ako sa z čítania Písma môže stať živý vzťah s Bohom, aj o tom, čo robiť, keď pri tom necítime nič.

Existuje názor, že Biblia je „starý text pre starých ľudí“. Je Božie slovo aj dnes živé?

Autor tejto knihy, teda Duch Svätý, je živý. Je aktuálny a chce komunikovať s každým jedným z nás osobne tu a teraz. Ak sa na Sväté písmo pozeráme ako na zbierku zaujímavých starovekých spisov – historických, poetických, poučných –, aj tento prístup môže byť inšpirujúci a veľa pri štúdiu Biblie objavíme. Keď však čítame Bibliu ako veriaci, ktorí sú presvedčení, že každá jedna kniha v nej je inšpirovaná Duchom Svätým, stáva sa pre nás pozvaním do osobnej komunikácie s Bohom, v ktorej sa chce prihovárať každému jemu vlastným spôsobom a do jeho aktuálnej životnej situácie. Bola by škoda takéto pozvanie neprijať.

Myslíš si, že je pre veriaceho človeka dôležité čítať Sväté písmo a modliť sa spolu s ním? Nie je to len pre kňazov, teológov?

Ak vnímame Božie slovo ako pozvanie do komunikácie a osobného vzťahu s Pánom, tak tento vzťah nie je určený výlučne kňazom a teológom, ale každému jednému z nás, nikoho nevynímajúc. Cez Písmo spoznávame Boha-Trojicu, ktorý nás miluje a ktorému chceme lásku opätovať. A ak niekoho máme radi, tak sa chceme o ňom dozvedieť čo najviac, čo najlepšie ho spoznať, lebo čím lepšie sa s niekým poznáme, tým môžeme mať bližší vzťah. Druhý vatikánsky koncil povzbudil k prekladaniu Svätého písma do jednotlivých národných jazykov práve preto, aby k nemu ľudia mali čo najširší prístup a čo najviac ho čítali.

Božie slovo však počúvame aj na svätej omši. Nestačí to?

Tak, ako máme modlitbu osobnú a modlitbu spoločenstva, kam patrí aj liturgia, a obe majú svoje dôležité miesto, aj Božie slovo môžeme čítať a počúvať na liturgii, v spoločenstve, ale aj osamote v tichu svojej modlitebnej komôrky. Potrebujeme oboje. Na svätej omši je krásne to, že viem, že v daný deň celá Cirkev na celom svete číta tie isté state zo Svätého písma, zjednocujeme sa v duchovnom spoločenstve naprieč celou Cirkvou, dostávame ten istý pokrm Božieho slova. Keď si čítam Sväté písmo osamote, je to zas môj osobný čas, kde som v dôvernej blízkosti iba ja a Pán. Tu mu dovolím, aby sa prihováral môjmu srdcu. Mám tiež viac času na pomalé čítanie, študovanie si daného textu možno aj s pomocou vysvetliviek, poznámok a komentárov. Môžem to slovo dlho „premieľať v ústach“, ako keď pri jedle každé sústo poriadne vychutnávame. Pápež František hovoril, že on číta Sväté písmo tak, že si prečíta daný úryvok a potom iba nechá Pána, aby sa na neho pozeral.

ČÍTANIE BOŽIEHO SLOVA NIE JE LEN ZVYKOM, ALE VZŤAHOM

Ako si sa ty osobne dostala k pravidelnému čítaniu Svätého písma? Bol to okamih alebo proces?

Keď som mala 19 rokov, prežila som hlbšie obrátenie – to, čo Svätý Otec František nazýva krst v Duchu Svätom. Hovorím „hlbšie“ obrátenie, lebo k Bohu som bola vedená odmalička. Už asi v dvanástich rokoch som prežila aj osobný dotyk Pána Ježiša a modlitba sa mi stala osobným rozhovorom s ním. V tých devätnástich to bola ešte intenzívnejšia skúsenosť Božej lásky v mojom srdci, čo spôsobilo, že som mala veľkú túžbu po modlitbe, čítaní Svätého písma, svätej omši a sviatostiach, túžbu evanjelizovať…

Keď som čítala Bibliu, začala som prežívať to, že texty sa ma osobne dotýkajú, akoby „vyskakovali“ z tých stránok priamo do môjho srdca. Odvtedy sa mi čítanie Svätého písma stalo dennodennou záležitosťou a som rada, že som si vtedy vybudovala takýto návyk. Je to určite aj vďaka bratom a sestrám, čo boli vtedy okolo mňa, teda vďaka spoločenstvu, kde sme sa navzájom k tomu povzbudzovali. Netvrdím, že som v tom stopercentne verná – sú rôzne dni a rôzne situácie, keď to nejde alebo, priznám sa, že sa mi aj nechce, ale ten návyk vo mne sa ozýva a volá ma každý deň.

Máš nejaké konkrétne state z Božieho slova, ktoré sa ťa dotýkajú?

Pamätám si, keď sa ma takto text Svätého písma dotkol úplne prvý raz. Čítala som 43. kapitolu proroka Izaiáša: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe… Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem…“ Vedela som, že to v tej chvíli Pán hovorí priamo mne. To bolo prvý raz a odvtedy bolo takýchto dotykov cez Božie slovo veľa.

Čím je Božie slovo pre teba?

Stretnutím. V najhlbšom vnútri človeka je túžba byť poznaný a milovaný. Aj ja túžim, aby som niekomu stála za to, že ma bude chcieť spoznať hlboko a takúto, aká som, milovať. Myslím si, že Božie slovo je vyjadrením práve tejto Otcovej túžby, aby sme ho hlboko poznali a milovali. Vo svojom slove nám vlastne komunikuje svoje najhlbšie vnútro s pozvaním: „Poznávaj ma a miluj ma.“

Hovorí sa, že čítanie Svätého písma je samo osebe modlitbou. Ako sa dá Božie slovo premeniť na osobnú modlitbu – na rozhovor s Bohom?

Veľmi dobrý spôsob, ktorý čitatelia určite poznajú, je lectio divina. Alebo máme k dispozícii rôzne biblické zamyslenia. Keď si čítame zamyslenia, ktoré napíše niekto iný, je to ako jedlo, ktoré niekto pripravil pre všetkých, a ja ho už len zjem. To je super, ale veľmi dôležité je aj to, aby sme si nechali Duchom Svätým pripraviť tento „pokrm“ presne pre nás, šitý na mieru, určený konkrétne mne – teda aby sme si robili aj svoje vlastné rozjímania.

Ako to robíš ty?

Najčastejšie si sadnem a najprv som len ticho. Uvedomujem si, že som v Božej prítomnosti, že on je vo mne, že som v prítomnosti Lásky, že na mňa hľadí láskavo a túži po vzťahu so mnou. Poprosím Ducha Svätého, aby ku mne počas čítania hovoril. Prečítam si krátky úryvok z Písma, niekedy si na lepšie pochopenie prečítam aj nejaké vysvetlivky alebo komentáre. Snažím sa byť citlivá na svoje srdce a skúmať, čo upútalo moju pozornosť, čo sa ma dotýka, čo z daného slova hýbe mojím vnútrom. Tiež sa snažím o vnútorné ticho, aby som dala priestor Božiemu hlasu v mojom srdci, ktorý môže hovoriť cez myšlienky, obrazy, spomienky… Niekedy možno chce so mnou Pán len tak byť a mlčať. Do blízkeho vzťahu predsa patria nielen rozhovory, ale aj mlčanie. Sú aj iné spôsoby, napríklad svätý Ignác z Loyoly používal modlitbu v predstavivosti.

Aká je to modlitba?

Vyberieme si nejakú udalosť z evanjelia a svojou predstavivosťou vstúpime do deja. Používame vnútorné zmysly: čo vidíme, čo počujeme, čo cítime, čoho sa dotýkame… A pozorujeme, ktorou postavou v tom deji sme. Takto napríklad môžeme vstúpiť do príbehu o milosrdnom Samaritánovi. Možno sa uvidíme ako ten človek, ktorý zbitý leží na zemi a všetci ho obchádzajú, nik sa nepristaví. Možno aj my sa cítime nepovšimnutí, obchádzaní, opustení. A potom je dobré o týchto svojich pocitoch hovoriť s Ježišom v modlitbe a poprosiť ho, aby uzdravil naše srdce v tejto oblasti a doplnil on sám, čo nám chýba. Alebo sme v tejto scéne tými, ktorí všetko pozorujú z diaľky a je im osud ležiaceho človeka ľahostajný. Aj to čosi napovedá… Božie slovo nám takto vlastne zasvieti do nášho vnútra a odhalí, čo v ňom máme.

DAJME BOŽIEMU SLOVU AUTORITU NAD SVOJÍM ŽIVOTOM

Má každodenné čítanie Božieho slova nejaký vplyv na náš duchovný život, vzťahy či rozhodnutia?

Verím, že pravidelným čítaním Božieho slova sa nám formuje myseľ a srdce do stále bližšej podoby Kristovi. Rozhodnutia, ktoré robíme, slová, ktoré hovoríme, vzťahy, ktoré žijeme, sú stále viac podobné Kristovým postojom, ani si nemusíme byť vedomí toho, kedy sa tá naša premena udiala. Myslím si, že aj tu je podstatou to, že nebeský Otec chce mať s nami vzťah ako so synmi a dcérami, a teda nechce nám v prvom rade dávať inštrukcie ako zamestnancom: „toto urob“, „hentam choď“, „otvor náhodne Bibliu a dostaneš odpoveď“ a pod. Ale chce, aby sme ho v dôvernom vzťahu stále viac spoznávali a stávali sa mu vo svojich reakciách podobnejšími. Keď s ním trávime čas, akoby sme ním nasakovali.

Cítiš pôsobenie Božieho slova vo svojom živote?

Čím viac ho čítam a čím lepšie ho poznám, tým viac sa mi v rôznych situáciách samovoľne pripomína: keď sa niečoho bojím a potrebujem sa uistiť, že Pán je so mnou; keď pochybujem o sebe a potrebujem si pripomenúť pravdu o tom, ako ma vidí on; keď chcem povzbudiť niekoho, kto so mnou zdieľa svoj problém a pod. Čítaním Božieho slova si vytvárame v mysli aj v srdci akýsi rezervoár, do ktorého môžeme načrieť, keď to potrebujeme. Keď je tento rezervoár prázdny, nemá sa nám ako v krízovej situácii pripomenúť Božia pravda.

Čo sa deje v našom vnútri, keď Božie slovo dlhodobo nečítame?

Myslím si, že duša chradne, podobne ako chradne telo, keď nám dlhodobo chýba nejaká dôležitá zložka v našej strave. Potrebujeme byť tiež správne formovaní: poznávať pravdu o Bohu, o sebe, o svete, inak sa necháme strhnúť všelijakými falošnými zjaveniami či posolstvami, falošnými prorokmi, konšpiráciami. Toho všetkého sú sociálne siete plné…

Môže sa nám tiež stať, že sa dostaneme do individualizmu a subjektivizmu a sami si začneme určovať, čo je dobré a čo zlé, čo môžeme a čo nie. Dať Božiemu slovu autoritu nad svojím životom znamená povedať, že nie ja som sám sebe pánom, ale že mojím Pánom je Ježiš a jeho slovo.

Čo robiť, keď čítam a „nič necítim“? Je to v poriadku?

Myslím si, že hlbokú prácu Ducha Svätého v našom vnútri nevieme zachytiť svojimi zmyslami či pocitmi. Niekedy pri čítaní prežijeme citeľný Boží dotyk, že nám slovo prehovorí do srdca, poteší nás, povzbudí, usvedčí a pod. Ale to neznamená, že keď toto nepríde, niečo je zle a Boh nekoná. Tie najvážnejšie operácie ľudského tela sa robia v úplnej anestézii, pacient nič nevníma a prebudí sa, keď je po všetkom. Myslím si, že aj Božia práca na našom srdci sa deje nejako takto. Možno tie najhlbšie operácie nášho srdca sa dejú vtedy, keď to necítime. A až s odstupom času zistíme, že sa udiala nejaká zmena a ani nevieme, kedy sa to stalo. Preto je dôležité ostať verní a každý deň dopriať duši dávku výživného Božieho slova.

Foto: archív respondentky