Existuje návod na svätosť?
Archívny text z magazínu
V roku 2018 pápež František napísal apoštolskú exhortáciu Gaudete
et exsultate – O povolaní k svätosti v súčasnom svete. Aké kroky na
ceste k svätosti odporúča Petrov nástupca?
Jednoznačne vymenúva úplne základné veci, ktoré nemôžu chýbať v našom návode na svätosť – modlitba (veď bez nej niet svätosti a spojenia s Pánom), Eucharistia (slávenie svätej omše i eucharistická adorácia – prameň a vrchol nášho duchovného života), sviatosť zmierenia (pravidelná, úprimná a chcená), meditácia Božieho slova (ideálne denná), diela lásky (slúžiť Kristovi v blížnych), misionárske úsilie (dávať ďalej to, čo sme sami prijali), prinášanie obiet (aby sa celý náš život stal obetou), rozličné formy zbožnosti (ruženec, krížová cesta, litánie…), duchovné vedenie (aby sme nezablúdili)… Avšak hovorí, že schválne sa nepozastavuje
pri vysvetľovaní týchto známych prostriedkov posvätenia, ale vymenúva päť veľkých prejavov lásky k Bohu a blížnemu.
- Znášanlivosť, trpezlivosť, tichosť
Petrov nástupca nás pozýva, aby sme boli
sústredení a pevní v Bohu. Vnútornú pevnosť považuje za vernosť lásky a svedectvo svätosti v dnešnom svete. Upozorňuje, že si máme dávať pozor na svoje vlastné agresívne a egocentrické sklony. „Svätec nemárni svoje sily lamentovaním nad chybami druhého; je schopný nerozprávať o slabostiach svojich bratov a vyhýba sa verbálnemu násiliu, ktoré nivočí a šikanuje, pretože sa nepovažuje za hodného byť tvrdý k druhým, ale pokladá druhého za väčšieho,“ hovorí. Pridáva radu svätého Jána z Kríža, že dobrom nad zlom zvíťazíme vtedy, keď sa budeme tešiť z dobra druhých, akoby bolo naše vlastné.
Dôležitým bodom na ceste k svätosti je pokora: „Pokora sa môže zakoreniť v srdci len cez pokorenia. Bez nich niet pokory ani svätosti.“ Toto pokorenie nás pripodobňuje Ježišovi. A nemusia to byť vôbec veľké pokorenia, ale každodenné (hoc aj malé) poníženia, v ktorých sme pozvaní učiť sa pokore a tichosti. - Radosť a zmysel pre humor
„Svätý je schopný žiť s radosťou a zmyslom pre humor. Bez straty realizmu osvecuje druhých pozitívnym duchom, plným nádeje. Byť kresťanmi je radosť v Duchu Svätom,“ píše František s nádejou, že ak dovolíme Bohu, aby nás vyviedol z našej ulity a zmenil nám život, môžeme sa ustavične
radovať v Pánovi.
Pokračuje, že táto kresťanská radosť je zväčša sprevádzaná zmyslom pre humor. Vidíme to u svätcov ako Tomáš Morus, Vincent de Paul či Filip Neri. „Niekedy je smútok spojený s nevďačnosťou, s takým uzavretím sa do seba samých, že sa stávame neschopnými spoznať Božie dary,“ píše Svätý Otec. Veď Boh „chce, aby sme boli pozitívni, radostní, a nie príliš komplikovaní. V každom prípade, treba si uchovať pružného ducha“. - Odvaha a horlivosť
František hovorí o svätosti ako o odvahe a evanjelizačnom impulze, ktorý zanecháva znak vo svete. „Pán nás volá vyplávať na more a spustiť siete do hlbších vôd. … Ježišov vrúcny súcit nebol zahľadený do seba; nebol paralyzujúci, ustrašený alebo zahanbený, ako sa to často stáva nám samým – ale práve naopak.“ Pozýva nás, aby sme uznali svoju krehkosť, ale dovolili Ježišovi, aby ju vzal do rúk a poslal nás na misiu: „Sme krehkí, ale nosíme v sebe poklad, ktorý nás robí veľkými a môže urobiť lepšími a šťastnejšími tých, ktorí ho príjmu.“ V tom celom potrebujeme impulz Ducha, aby sme nezostali paralyzovaní strachom či vypočítavosťou. Boh ako ten, ktorý je vždy nový a nemá strach – a aj nás povzbudzuje vydať sa na cestu, trasie nami v našej ospalosti a vyslobodzuje nás z nečinnosti. „Svätí prekvapujú, vyvádzajú z miery, pretože ich životy nás pozývajú vystúpiť z pokojnej a uspávajúcej priemernosti,“ dodáva Svätý Otec. - V spoločenstve
Ako ďalšiu charakteristiku pomenúva posväcovanie v napredovaní v spoločenstve, nie osamote. „Žiť alebo pracovať s druhými je bezpochyby cestou duchovného rastu,“ hovorí, že práve v priestore spoločenstva môžeme zakúsiť mystickú prítomnosť Zmŕtvychvstalého. František poukazuje na peknú vec –venovať pozornosť detailom ako Ježiš (napríklad, že sa minulo víno na svadbe či chýbala jedna ovca). Pretože „spoločenstvo, ktoré uchováva malé detaily lásky, je miestom prítomnosti Vzkrieseného, ktorý
ho posväcuje podľa plánu Otca“. - V neustálej modlitbe
Posledná charakteristika sa dotýka modlitby – svätosť, ktorá je tvorená stálou otvorenosťou pre posvätno. „Svätec je človek s modliacim sa duchom, ktorý potrebuje komunikovať s Bohom. Je to niekto, kto neznáša dusenie sa v uzavretej imanencii tohto sveta, a uprostred svojich námah a svojho sebadarovania dychtí po Bohu: vychádza zo seba vo chvále a rozširuje vlastné hranice v kontemplácii Pána.“ Spomína príklad blahoslaveného Charlesa de Foucaulda, ktorý povedal: „Keď som uveril, že Boh existuje,
pochopil som, že môžem žiť len pre neho.“ Práve tejto skúsenosti sa učíme v modlitbe.
SVÄTOSŤ AKO CESTA AUTOM
Keď som nedávno šoférovala dlhšiu cestu, ktorú som nepoznala, našla som v nej obraz našej cesty (k) svätosti. Netušila som, kadiaľ mám ísť, ale mala som zapnutú navigáciu a dôverovala som jej, že ma privedie do cieľa. Niektoré úseky boli ľahšie, iné ťažšie – prudké zákruty, hrboľaté a zúžené cesty či veľké kopce, vďaka ktorým som nevidela, čo ma ďalej čaká. Ale boli aj krásne úseky, keď som mohla byť očarená krásou prírody.
Tak nejako je to aj s našou cestou k svätosti. Nasadneme do auta (života), zapneme GPS (Boha) a necháme sa viesť. Nemôžeme si len tak hocikde zastať (ako napríklad na diaľnici), ale musíme kráčať vpred. Ako na kopci – ak nepôjdeme autom vpred, buď zostaneme stáť na mieste, alebo pôjdeme dozadu. A svätosť je neustálym kráčaním vpred. Má ťažšie aj ľahšie úseky, bolestnejšie i radostnejšie miesta – ako život sám.
Foto: pexels.com