Extázy, videnie anjelov, útoky diabla. Kto je Hedviga Carboniová?
Na Sardínii vyhlásili za blahoslavenú taliansku laičku z 20. storočia. Mala stigmy a veľkú úctu k Ukrižovanému. Čo ešte sa môžeme dozvedieť o Hedvige Carboniovej?
Hedviga sa narodila 2. mája 1880 ako druhé zo šiestich detí rodiny Carboniovcov na Sardínii. Bola bežným dievčaťom, ktoré chodievalo s rodičmi pravidelne do kostola, prijala postupne všetky iniciačné sviatosti (krst, Eucharistiu aj sviatosť birmovania) a medzitým vychodila tri roky základnej školskej výučby. Keď raz jej mama spomínala na Hedvigino narodenie, hovorila, že v tej chvíli videla žiariacu hostiu v monštrancii. Povedala dcére: „Ak zomriem, musíš prijímať sväté prijímanie každý deň a musíš byť veľmi dobrá, pretože Ježiš mi krátko po tvojom narodení zjavil hostiu, ako som ti vravela.“ Ďalším zvláštnym úkazom bol znak kríža, ktorý sa jej vytvoril po narodení na hrudi z jej vlastnej pokožky.
V roku 1895 sa túžila stať rehoľnou sestrou, ale matka ju od toho odhovárala, čo Hedviga prijala ako prejav Božej vôle. Od nasledujúceho roku začali byť v jej živote bežné zjavenia Ježiša a Márie. Pohrúžená neustále v modlitbe a obetách za hriešnikov zostala laičkou, bola však zapísaná v rôznych cirkevných združeniach, napríklad Dcéry Márie, Františkánsky tretí rád, Karmelitánske bratstvo či Spolupracovníci saleziánskych diel.
Raz v dome svojej babičky našla obraz Panny Márie s dieťatkom Ježišom. Prišla k obrazu, postavila sa na stoličku a povedala Márii: „Matka moja, milujem ťa. Daj mi svoje dieťa, aby som sa s ním mohla hrať.“ V Hedviginom živote nebolo neobvyklé ani to, že sa jej prihováral strážny anjel a uisťoval ju o svojej ochrane, keď sa bála sama kráčať ulicami mesta.
Charakteristickou črtou jej života bola veľká úcta ku Kristovmu krížu. V dôsledku toho bola už v roku 1911 obdarovaná viditeľnými znakmi Kristovho utrpenia – stigmami, a to najmä ranami na hlave, spôsobenými tŕňovou korunou.
Medzi jej duchovné dary patrila aj levitácia či čítanie v ľudských srdciach. Často upadala do extáz a vídavala aj duše v očistci. Niekoľkokrát sa jej zjavil aj svätý Alojz Gonzaga. Pri prvom stretnutí sa jej spýtal, či ho pozná. Keď odpovedala, že nie, predstavil sa jej: „Som Alojz Gonzaga. Prišiel som ti povedať, že ťa veľmi milujem a že ty by si mala vždy milovať Ježiša.“ Podobným spôsobom sa stretala aj so svätými Jánom Boscom, Dominikom Saviom, Annou (matkou Panny Márie), Šebastiánom, Januáriom, Ritou z Cascie, Terezkou z Lisieux, Gemmou Galgani (na kanonizácii, ktorej sa v roku 1940 aj zúčastnila), apoštolom Pavlom, Katarínou Sienskou, Františkom Assiským či pátrom Piom z Pietrelciny (ešte počas jeho života).
V roku 1925 sa súčasťou jej milostí stala aj bilokácia (byť na dvoch miestach súčasne), čo sa zintenzívnilo najmä počas druhej svetovej vojny, keď potešovala ranených.
V roku 1938 sa pre rôzne okolnosti presťahovala do Ríma, kde zotrvala až do svojej smrti. Od roku 1941 do nej čoraz väčšmi začal dorážať diabol. Stávalo sa jej, že ju kopal do nôh, ba raz musela zostať pripútaná na lôžko po tom, čo jej nohy zasiahlo kladivo.
„Chcela by som zomrieť spálená láskou k Tebe, Ježišu.“ To sú jej slová zapísané v jednom z dokumentov o jej živote. Zomrela v Ríme 17. februára 1952 v tichu a pokore. Pochovaná je v meste Albano Laziale neďaleko Ríma. Svedkovia hovoria o mnohých obráteniach na jej príhovor; a aj spomínaný páter Pio odporúčal veriacim prihovárať sa k tejto Božej služobnici.
V sobotu (15. júna 2019) ju vyhlásil za blahoslavenú počas svätej omše v jej rodisku kardinál Angelo Becciu, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.