Farár vo Vyšnom Nemeckom: Boha sa nepýtam, prečo sa to deje
Priamo na hraničnom priechode Vyšné Nemecké sme sa rozprávali s gréckokatolíckym farárom Františkom Engelom, ktorý ako prvý začal poskytovať pomoc utečencom.
Ste farárom na hranici od augusta. Očakávali ste dedinský pokojný život? (úsmev)
Vedel som, že bude treba opraviť chrám a zveľadiť farský priestor… Bol som predtým kaplánom v meste, preto som očakával aj menej „hluku“ a typický dedinský život s fyzickou aj duchovnou prácou.
A zmenilo sa to. Dnes je moja farnosť jedno z najrušnejších miest Slovenska aj Európy. Aj tadiaľto ľudia utekajú do iných štátov. Takže „hluku“ je tu dosť, ale ďakujem Bohu, že môžem byť pri tom.
Patríte medzi prvých ľudí, ktorí sa objavili na hraničnom priechode, keď sa začala vojna. Ako si na to spomínate?
Vo štvrtok večer (24. februára) tu na hranici ešte nik nebol. Ráno som sa išiel pozrieť znova a už som videl postávať po dedine viaceré matky s deťmi. Bola riadna zima. Niektoré tu stáli a čakali aj osem hodín, očakávali príbuzných. Po iné nemal kto prísť.
Išiel som v kňazskom, aby mi dôverovali, a pozval som ich na faru – na čaj alebo kávu. Iných som – po rozhovore s pánom starostom – vzal na obecný úrad. Nechali sme ich vyspať, lebo „ráno múdrejšie večera“. Spomínam si na jednu pani s osemročnou dcérou, ktorá sa rozhodla cestovať do zahraničia, vybavili sme jej odvoz na letisko, pomohli s letenkami. Začali sme pomáhať s jedlom a oblečením.
Mnohí dobrí ľudia začali posielať peniaze, a tak som sa snažil dať každej mamke do ruky aj nejaké financie, aby sa im lepšie začínalo či už na Slovensku, alebo v zahraničí.
Ostávate s týmito ľuďmi ďalej v kontakte?
S jednou rodinkou, ktorá u nás prespala a smerovala ďalej do Prahy, sme v kontakte. S mnohými sme sa rozprávali, vznikli priateľstvá, je nám potom všetkým ľúto, keď odchádzajú ďalej.
Pýtate sa ako kňaz Boha, prečo sa to deje?
Nemusíme sa ho túto otázku pýtať. Zlo funguje na svete odnepamäti, šíri sa hnev, pomsta, egoizmus, túžba po moci alebo peniazoch. My sa skôr modlíme: Pane Bože, použi si nás v tejto situácii… aby sme boli svetlom, ktoré svieti z návršia… aby sme pomohli jednému z tvojich maličkých a tak to urobili tebe…
Aj v Biblii môžeme vidieť, že každý zázrak sa začal problémom. Zlý ma na tomto svete moc, no my sa snažíme prinášať do týchto tragických príbehov svetlo. Zažívame, že Boh vstúpil do tohto problému – a prináša to obrovské požehnanie.
Spomínate bohoslovcov, ktorí prídu pomáhať, že v seminári sa učí teória, ale tu sú na praxi…
Tu sa evanjelium žije. To, čo sa modlíme a nad čím rozjímame, tu môžeme žiť. Samozrejme, dá sa to aj v bežnom živote, ale tu si nás všíma celý svet. A nerobíme to pred kamerami pre našu prezentáciu, ale preto, že ak ľudia uvidia naše dobré skutky, budú oslavovať nášho nebeského Otca.
Celkom ľudská otázka: Nemáte strach, ak by sa vojna posunula za našu hranicu?
Už som nad tým veľa premýšľal: Nemám. Hovorím si tiež: Kam budem utekať? Strach je od diabla a Ježiš hovorí, že každý bude musieť raz vydať počet zo svojho šafárenia – či to bude teraz, alebo o päťdesiat rokov. Ako ženatý kňaz, ktorý má deti a manželku, o tom premýšľam. Ale chcem ostať pri svojich. Najmä pri starých farníkov, lebo tí by nemali kam odísť. Modlievame sa spolu, prikrývame toto miesto Božím požehnaním. Veríme, že Pán Ježiš nás ochráni.
Ktorý príbeh si nosíte špeciálne v srdci?
Viac ráz som hovoril o mamičke, ktorá si v zime vyzliekal sveter, len aby zabalila svoje dieťa. Sú to silné chvíle. Spomínam si na jedno dievčatko, ktoré prišlo do stánku so sladkosťami, a nič si nechcelo vziať. Až keď sme ju povzbudili, vzala dva banány a s jedným sa rozdelila so svojou sestrou. Keď sa zamyslím, čo všetko my máme a koľko z toho naozaj potrebujeme… (dlhé ticho)
Čo hovoríte ľuďom, ktorí sa boja vojny a budúcnosti?
Je prirodzené, že mnohí sledujú správy a videli rôzne katastrofické filmy, čo všetko sa môže udiať. Neoplatí sa však v sebe živiť strach, lebo potrebujeme žiť, nielen prežívať. Chceme žiť na tejto zemi, no pre nás kresťanov je naša vlasť v nebi. Odporúčam všetkým mať čisté srdce, žiť v milosti posväcujúcej – nie zo strachu, ale z lásky. A naplniť túto lásku konkrétnou pomocou, pomáhať sa dá už na celom Slovensku.