Farnosť Zubrohlava: Historické a umelecké pamiatky sú dôležitou súčasťou spoločenstva kresťanov
Ak sa rozhodnete toto leto dovolenkovať na Orave, možno na svojich potulkách zablúdite do obce so zaujímavým názvom – Zubrohlava. Len pár kilometrov od poľských hraníc ukrýva malebná dedinka národnú kultúrnu pamiatku – Kostol svätých Petra a Pavla. Aj vďaka medzinárodnému programu Interreg sa v ňom podarilo zreštaurovať dôležité umelecké diela.
V 17. storočí prebiehali na území Slovenska nepokoje týkajúce sa vierovyznania. Evanjelici a katolíci sa doslova preli o takmer každú cirkevnú či historickú pamiatku. Výnimku však tvorila obec Zubrohlava. Prvý kostol v tejto dedinke na Orave patril evanjelikom, no v pokoji ho užívali obe konfesie. Zubrohlava však postupne bohatla z predaja plátna, pretože plátenníctvo pozdvihlo obec do takého blahobytu, že ho doslova nazývali „zlatým vekom“. Jej obyvatelia sa rozhodli požiadať o povolenie na výstavbu nového – tentoraz rímskokatolíckeho – kostola. Stavba trvala sedem rokov a kostol požehnali na sviatok jeho svätých Petra a Pavla – 29. júna 1761. „Naši predkovia museli vyvinúť veľké úsilie, aby dokázali niečo postaviť. Najprv získať peniaze – napríklad zubrohlavskí plátenníci rozvážali na vozoch svoj tovar po Slovensku aj do ďalekého sveta – a potom ťažko získané peniaze venovať na stavbu kostola. A následne bez ťažkej techniky postavili farníci kvalitnú stavbu, ktorá pretrvala storočia na slávu Boha,“ približuje Marek Graňák, ktorý už dvadsaťtri rokov žije v Zubrohlave a aktívne sa podieľa na živote farnosti.
V obci prebehlo v posledných rokoch reštaurovanie významných cirkevno-historických pamiatok vďaka cezhraničnému programu Interreg Poľsko-Slovensko, projekt Ochrana dedičstva pohraničia poľsko-slovenského cez renovácie historických objektov vo farnostiach Lipnica Wielka a Zubrohlava. „Pamiatky sú historickým a duchovným prameňom, z ktorého môžeme čerpať poznatky vypovedajúce o minulosti a živote našich predkov. Na jednej strane sú pre Cirkev prínosom, ale na druhej strane je to aj veľká zodpovednosť, pretože sa o ne treba neustále starať, čo si vyžaduje nemalé finančné prostriedky na ich udržiavanie a opravu,“ rozpráva zubrohlavský farár Pavol Jurčišin, ktorý tu slúži už desať rokov.
Medzi jednu z dôležitých zreštaurovaných pamiatok patrí aj spomínaný rímskokatolícky farský Kostol sv. Petra a Pavla, ktorý je zároveň najvýznamnejšou pamiatkou obce. Za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený rozhodnutím zo dňa 23. augusta 1963. „Myslím si, že kňaz by mal mať rád kostol, pretože v ňom slúži sväté omše, káže Božie slovo, vysluhuje sviatosti. Prichádza k svätostánku, v ktorom prebýva Ježiš, aby sa mohol modliť, adorovať, prosiť za milosti a požehnanie pre jemu zverených veriacich. A náš zubrohlavský kostol je národná kultúrna pamiatka, ktorá v sebe ukrýva cenné fragmenty histórie a kultúry. Ja mám rád históriu, vážim si ju a mám v úcte krásne umelecké diela, ktoré vytvorili dávni majstri,“ dodáva Jurčišin.
Kostol bol postavený v neskorobarokovom slohu a dodnes takmer nezmenil svoj vzhľad. Má obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym ukončením sanktuária, predstavanou vežou a sakristiami. Priestory sú klenuté valenou klenbou s lunetami. Fasády sú hladké, členené polkruhovo ukončenými oknami. Veža je krytá vysokou ihlanovou strechou. „Pamiatky sú obrazom našej národnej identity a kultúry, a preto ich treba chrániť. Osobne sa teším z každej zachovanej pamiatky, pretože každá jedna je cenným kusom histórie a je to naše kultúrne dedičstvo,“ dodáva Graňák.
POŽIAR ZNIČIL ORGAN I UMELECKÉ DIELA
Možno ste nevedeli, že za kráľa hudobných nástrojov sa pokladá práve najznámejší omšový nástroj – organ. Prvé zmienky o ňom pochádzajú už z antických čias a zo stavebnej stránky ide o najväčší a najzložitejší hudobný nástroj. Skladá sa z píšťal, registrov, vzdušníc, mechov, čerpadla vzduchu, prospektu (organovej skrine), hracieho stola (hracej skrine) a traktúry. V minulosti sa organ považoval za dôležitú časť kostola a organistami sa stávali významní hudobníci. A práve o túto dôležitú pamiatku prišli Zubrohlavčania v roku 1901.
Keď sa prebudili do studeného februárového rána, ich milovaný kostol bol zachvátený plameňom. Zhorela väčšina vnútorného zariadenia, ako napríklad tri oltáre, sochy, podlaha, lavice i časť organa. Oheň sa veľmi rýchlo šíril drevenou podlahou. Táto nehoda ovplyvnila život celej dediny, pretože okrem niekoľkých židovských rodín sa všetci ostatní obyvatelia hlásili ku katolíckej viere. Pri požiari zhorel aj kepeň zubrohlavského plátenníka, ktorého poprepichovali tureckým handžárom pri Stredozemnom mori. Opatrovali ho vystavený v kostole z vďaky k zubrohlavským plátenníkom, ktorí museli ďaleko cestovať za prácou a potom venovali peniaze aj na kostol.
Z organa zostala iba organová skriňa (prospekt), ktorá mala najväčšiu hodnotu. Organová skriňa pochádza z dielne Pažických z roku 1805. Pažickí boli široko rozvetvená organárska rodina z Rajca. Vymenilo sa iba príslušenstvo – píšťaly, registre, vzdušnice a mechy. K jeho elektrifikácii došlo v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a zároveň bol doplnený o elektrický ventilátor namiesto ručne poháňaných mechov – najprv do veže a v roku 1987 priamo do organa. Ak by ste si chceli vychutnať jeho majestátny zvuk, určite nevynechajte niektorú z nedeľných omší. Aktuálne si môžete vybrať z troch – o siedmej ráno, o pol deviatej alebo o desiatej doobeda.
ZACHRÁNIŤ, ČO SA DÁ
Poslaním reštaurátorov je zachraňovať kultúrne dedičstvo. Touto myšlienkou sa riadili aj reštaurátori, ktorí sa podieľali na reštaurovaní nástenných malieb v Kostole sv. Petra a Pavla, reštaurovaní organa s polychromovanou drevorezbou a reštaurovaní prícestného barokového kríža v obci Zubrohlava. Počas trvania projektu sa mali možnosť zúčastniť aj odborného workshopu, kde si nielen oprášili svoje vedomosti, ale sa aj podelili o skúsenosti a nadobudli nové poznatky.
Reštaurované maľby v zubrohlavskom kostole sú dielom moravského umelca Františka Martinů z Poličky. Ten ho so svojimi pomocníkmi vymaľoval v roku 1933. Martinů vytvoril zaujímavý koncept výmaľby a realizoval kompozíciu vo svätyni s námetom kázania spolu s Pantokratorom a v lodi postavy evanjelistov. Ostatné maľby, hlavne anjelov vo svätyni, mohli maľovať pomocníci. Pôvodne bol kostol vymaľovaný kompletne, zachovali sa však iba nástenné obrazy. Ostatné maľby na stenách, prevažne s motívom hrozna, boli najskôr v roku 1974 premaľované žltými, krémovými a ružovými farbami s jednoduchšími vzormi. No v roku 1994 bola výmaľba zmenená na súčasnú čisto bielu. „Je škoda, že v minulosti došlo k premaľbe a k pretretiu ornamentálnej maľby v lodi a vo svätyni . Určite by to bolo zaujímavé v rámci poznania celkovej koncepcie výzdoby,“ opisuje jeden z reštaurátorov Rudolf Boroš.
Nástenné maľby boli realizované technikou al secco – maľovali sa na vyzretý povrch vápennej omietky, ktorá bola vyhladená dreveným alebo filcovým hladidlom. Na takto upravený povrch bol najprv nanesený vápenný náter hustej konzistencie s prímesou bielkovinového spojiva, takzvaným kazeínom. Ide o derivát materiálu, ktorý vznikne primiešaním mlieka, tvarohu alebo vajec do vápna s cieľom zaistiť dostatočnú odolnosť náteru. Samotné maľby sú nanášané na vrstve so zvládnutými princípmi iluzívneho priestoru a hmoty tvarov. Štýl al secco sa odlišuje od fresky tým, že vápenný náter sa nanáša na starú, zatvrdnutú omietku a nie do čerstvej omietky ako pri freskách. Posledné reštaurovanie všetkých malieb prebehlo v rokoch 2021 – 2022 a predstavuje zvýraznenie kultúrno-historických hodnôt pamiatky kostola v Zubrohlave, pretože niektoré maľby boli v takom stave, že ich „čitateľnosť“ bola takmer nulová.
Pred reštaurovaním boli maľby extrémne znečistené, zdegradované spórami plesní, hrubou vrstvou usadeného depozitu a lokálnymi premaľbami s použitím biologického (pravdepodobne glejového) spojiva. Výsledkom práce reštaurátorov sú maľby, ktoré rešpektujú reálny stav dochovania vo svojom formáte a rovnako rešpektujú aj rukopis autora a ním zvolenú technológiu. Medzi nezvyčajné motívy na maľbách patrí napríklad „Panna Mária putuje k svätej Alžbete“, keďže zvyčajne si umelci vyberali najmä moment samotného stretnutia týchto žien.
KTO KOHO VYUČOVAL?
Skúste si predstaviť bežný život Panny Márie ako dieťaťa. Ako asi vyzeral? Chodila do školy? Pomáhala v domácnosti? S predstavivosťou vám môže pomôcť aj vzácne súsošie s baldachýnom – „Svätá Anna vyučuje Pannu Máriu“. Toto súsošie sa tiež nachádza v zubrohlavskom kostole a pochádza z druhej polovice 18. storočia. „Je výnimočné tým, že je najstaršou zachovanou národnou kultúrnou pamiatkou obce a farnosti Zubrohlava. Niektorí reštaurátori i farníci sa prikláňajú k tvrdeniu, že pravdepodobne pochádza ešte z dreveného kostola, ktorý sa nachádzal na mieste, na ktorom je postavený súčasný murovaný kostol,“ opisuje pán farár Pavol Jurčišin. Počas procesu reštaurovania v Levoči bolo vykonané čistenie, petrifikácia, tmelenie, tvarové doplnenie niektorých častí, maľba, polychrómia a retuš diela tak, aby sa vrátilo do pôvodného stavu. Súsošie bolo vo veľmi zlom stave, poškodené drevokazným hmyzom červotočom, pričom na samotnej soche a baldachýne boli niektoré jej časti veľmi prederavené, dokonca až odpadnuté. Dnes sa však môžete kochať jeho nádherou, pretože po ukončení procesu reštaurovania ho umiestnili v interiéri kostola.
KRÍŽ ZO ZATOPENEJ DEDINY
Epidémie moru, cholery a iných chorôb boli v minulosti častými javmi. Kto prežil smrtiace besnenie, bol vďačný za život najmä Božej ochrane. V roku 1831 zúrila cholera aj na Orave. V celom Uhorsku si vyžiadala približne milión obetí, no richtár obce Slanica Ján Hoľmík medzi ne nepatril. Z vďaky za ochranu dal vo svojej dedine v roku 1836 postaviť pieskovcový prícestný kríž. Pri výstavbe Oravskej priehrady však museli ísť umelecké pamiatky bokom, a tak sa v roku 1953 dostal tento vzácny kríž práve do obce Zubrohlava. Miestni obyvatelia ho umiestnili medzi faru a kostol. Dnes patrí medzi najvzácnejšie dedičstvo obce. „Výnimočnosť historickej hodnoty kríža je v jeho sochárskom prevedení, keďže bol vytvorený v známej oravskej dielni Belopotockých. Emotívnou stránkou pamiatky je, že je jedným z mála pozostatkov už neexistujúcej dediny Slanica a kresťanskej viery i úsilia jej obyvateľov,“ približuje zubrohlavský farár Jurčišin. Z obce Slanica zostal iba kostolík na návrší a uprostred Oravskej priehrady môžete navštíviť takzvaný Slanický ostrov umenia, ktorého expozícia patrí pod Oravskú galériu. Na ostrov sa dostanete jedine loďou, no o zážitok budete mať určite postarané.
NEČAKANÝ OBJAV
Sochy stojace pri kostole majú zaujímavý príbeh. V roku 1999 nariadila starostka obce Eva Kurjaková úpravu zanedbaného, krovím zarasteného cintorína. Chlapi, ktorí práce na cintoríne vykonávali, našli po vyrúbaní krovia dve sochy, už napoly zasypané hlinou. Obe sochy vyzdvihli, očistili od hliny a pred domom smútku pre ne vybetónovali základy.
Práve v tom čase na náklady obce reštauroval pán Grevorek sochu svätého Jána Nepomuckého pri bývalom obecnom dome a sochu Panny Márie s Ježiškom pri Grape. Spolu s pánom farárom Michalom Feckom obe sochy identifikovali ako Sedembolestnú Pannu Máriu a sochu svätej Anny s Pannou Máriou. Pán Grevorek sa vyjadril, že sochy z cintorína sú ešte vzácnejšie ako tie, ktoré práve reštauruje, a podujal sa aj na ich záchranu.
V roku 2000 oslavovala obec Zubrohlava 230. výročie vzniku farnosti. Práve vtedy bolo reštaurovanie sochy Sedembolestnej Panny Márie ukončené a sochu slávnostne posvätili. Druhé súsošie – svätá Anna a Panna Mária – bolo stále u reštaurátora, pretože hlavnej soche chýbala hlava, ktorú museli pri obnove doplniť. Kde sa však toto súsošie na cintoríne vzalo? Môžeme predpokladať, že sochu svätej Anny dal zhotoviť Ondrej Kovalčík na hrob svojej milovanej manželky Anny, s ktorou žil v šťastnom manželstve takmer tridsať rokov. Anna sa za Ondreja vydala ako šestnásťročná a zomrela 26. apríla 1881vo veku štyridsať rokov. Slávny citát hovorí, že história je učiteľkou života. A k cirkevnej histórii nepochybne patria aj sakrálne umelecké pamiatky. „Naše historické dedičstvo nás spája s našimi predkami, ich životom a vierou v Pána Boha. Pomáha nám zakotviť našu identitu do minulosti a vďaka nej čerpať do budúcnosti. Ako môžeme čítať v Evanjeliu svätého Matúša: ‚… podobajme sa hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré‘ (Mt 13, 52),“ približuje pán farár. „Ak chránime naše historické dedičstvo, vyjadrujeme tým obdiv, úctu a vďaku našim predkom, ktorým záležalo na dôstojnosti a kráse sakrálnych objektov. Oni mnohé kostoly vybudovali a dali zariadiť a vyzdobiť tým najlepším spôsobom vo svojej dobe, berúc do úvahy i finančné prostriedky, ktorými disponovali. Historické dedičstvo musíme chrániť aj pre budúce generácie, aby bolo i navonok vyjadrením našej kresťanskej viery,“ uzatvára Jurčišin.