TOP

Faustína Kowalská – svätica, či fanatička?

Žena, ktorá hovorila o veľkom Božom milosrdenstve, sa bičovala, nosila cilícium a iné nástroje spôsobujúce bolesť. Neprotirečí si to s predstavou láskavého Otca?

Keby sme si prečítali holé fakty o živote svätej Faustíny Kowalskej, mohlo by nás zaskočiť, že na jednej strane ohlasovala nekonečné Božie milosrdenstvo a lásku, a zároveň nosila cilícium (v slovenskom preklade Denníčka jednoducho nazvané retiazkou – v skutočnosti ide o ostnaté retiazky, ktoré sa zarezávajú do kože – väčšinou sa nosia na stehne), opasok („železný opasok“ – bol to druh opaska, ktorý sa podobal malej pichľavej drôtenej sieťke), bičovala sapostila o chlebe a vode. Ako dať dohromady láskavého Boha s takýmito krutými praktikami sebatrýznenia?

Niektorí by argumentovali tvrdením, že pred Druhým vatikánskym koncilom tieto praktiky neboli výnimočné a išlo o prehnané pohŕdanie telom na úkor duše. To však nie je úplná pravda, nakoľko aj dnes mnohí kňazi, rehoľníci i laici aplikujú tieto metódy a cilícium či bič je možné kúpiť dokonca aj cez internet. Ak by sme týchto ľudí označili jednoducho za fanatikov, odsúdili by sme ich bez hlbšieho skúmania tejto veci. Ide tu totiž o oveľa viac ako sebatrýznenie. Myslím, že prístup svätej Faustíny Kowalskej, „sekretárky Božieho milosrdenstva“, nám môže pomôcť odkryť pravý zmysel týchto úkonov pokánia.

 

Prísne skutky pokánia

Svätá Faustínka sama zopárkrát spomína vo svojom Denníčku (odkiaľ budú všetky nižšie spomenuté citáty), aké pokánia praktizovala. „Keď som to videla, moju dušu prenikla bolesť. Vrhla som sa do prachu pred Pána a žobrala som o milosrdenstvo. Dve hodiny som v slzách, modlitbou a bičovaním prekážala hriechu. Dostala som poznanie, že Božie milosrdenstvo naplnilo tú biednu dušu. Ó, ako veľa stojí jeden, jediný hriech.“ (685)

Alebo v inom prípade: „Dnes som poznala, že neďaleko našej brány sa páchali ťažké hriechy. Bolo to večer, modlila som sa v kaplnke vrúcne, potom som si šla vykonať bičovanie.“ (1274) Inokedy zas po svätej spovedi zapísala: „Dostala som povolenie na žiadané umŕtvovania: každý deň pol hodiny počas sv. omše nosiť náramok a v tých výnimočných chvíľach nosiť dve hodiny opasok.“ (1347) Alebo tiež: „Dnes som nosila sedem hodín retiazkový pás, aby som vyprosila tejto duši milosť pokánia.“ (1247)

Keď Faustína predpisuje regulu pre novú rehoľu, ktorú si vyžiadal Kristus, medzi pravidlami sú okrem iného aj takéto: „Na prvom mieste sú vnútorné umŕtvovania. Okrem toho budeme praktizovať aj vonkajšie umŕtvovania… Sú to: tri dni v týždni budeme zachovávať prísny pôst, a to v piatok, sobotu, stredu. Každý piatok si vykonáme bičovanie počas odriekania päťdesiateho žalmu (u nás je očíslovaný ako päťdesiaty prvý; pozn. red.), všetky v tom istom čase vo svojich celách, o tretej hodine – za umierajúcich hriešnikov. Na dva veľké pôsty, ako aj štvrťročné dni a vigíliu bude takéto jedlo: raz denne kúsok chleba a trochu vody.“ (565)

Vo všetkých prípadoch si môžeme všimnúť, že tieto úkony pokánia u nej nikdy neboli samoúčelné. Nerobila ich pre samotné bičovanie či sebatrýznenie, ale vždy ako prostriedok odprosenia za hriechy (svoje a iných) alebo prostriedok vyprosenia milostí, najmä milosti pokánia a obrátenia pre zatvrdilé duše. K tomu však treba doplniť ešte dva ďalšie aspekty: totálna závislosť Faustíny od povolení jej duchovného vodcu a spovedníka, ako aj hlboké vedomie významu utrpenia a kríža v jej živote. Bez týchto dvoch aspektov by sme ju možno mohli nazvať fanatičkou. Avšak keď si prečítame ďalšie texty, zistíme, že išlo naozaj o sväticu.

 

 

Bez poslušnosti ani na krok

V prvom rade teda poslušnosť. Je zaujímavé vidieť, aký dôležitý aspekt to pre ňu bol. Na jednom mieste píše: Za zachovanie reguly dostane duša väčšiu odmenu než za pokánie a veľké umŕtvovanie.“ (189) Teda oveľa dôležitejšie je plnenie povinností a konanie v poslušnosti pravidlám rehole ako vyššie spomenuté úkony kajúcnosti. K tomu sa pridáva poslušnosť duchovnému vodcovi: „Ó, aká veľká milosť je mať duchovného vodcu. Duša rýchlejšie postupuje v cnosti, jasnejšie spoznáva Božiu vôľu, vernejšie ju plní. Cesta je istejšia a bezpečnejšia. Duchovný vodca pomáha obísť skaly, o ktoré by sa duša mohla poraniť.“ (331)

Preto „duša verná Bohu nemôže sama riešiť svoje vnuknutia, musí ich dávať pod kontrolu veľmi vzdelaného a múdreho kňaza“ (139). Svätá Faustínka dokonca ľutuje: „Ó, keby som mala od začiatku duchovného poradcu, nepremárnila by som toľko Božích milostí. Spovedník môže duši veľmi pomôcť, ale môže aj veľa pokaziť.“ (35) A je to pochopiteľné, pretože bez duchovného poradcu možno ľahko zísť z cesty (61).

Aj na inom mieste potvrdzuje: „Duša, ktorá úprimne túži postupovať v dokonalosti, musí sa presne držať rád, ktoré jej udeľuje duchovný vodca. Toľko svätosti, koľko závislosti. (377) Keď jej Ježiš povie:Zvlášť sa chráň svojvôle, nech aj najmenšia vec má pečať poslušnosti,“ Faustínka pokračuje: „Odprosila som Pána Ježiša za tie chyby s pokorným a poníženým srdcom a tiež som odprosila duchovného otca. Rozhodla som sa radšej nerobiť nič než robiť veľa a zle.“ (362) Ba až tak je presvedčená o dôležitosti poslušnosti, že napíše: „Pochopila som, že žiadne úsilie, nech by bolo aké veľké, ak nemá pečať poslušnosti, nie je Bohu milé.“ (354)

Je vidno na viacerých miestach, že Faustínka vždy riešila so svojím duchovným vodcom alebo spovedníkom, aké úkony kajúcnosti má použiť. Je veľmi dôležité mať vzdelaného a múdreho duchovného vodcu a nezačínať s prísnejšími kajúcimi skutkami bez jeho povolenia. Človek by totiž rýchlo mohol zísť z cesty a diabol by ho mohol oklamať, že takýmito skutkami rýchlejšie dosiahne svätosť. Ak však bude duša poslúchať vo všetkom svojho duchovného vodcu, môže byť pokojná, pretože cez neho sa k nej prihovára sám Kristus.

Potvrdzuje to i sám Ježiš, keď Faustínke na jednom mieste povie: „Dcéra moja, túžim, aby si v najmenších veciach bola závislá od spovedníka. Tvoje najväčšie obety sa mi nepáčia, ak ich konáš bez povolenia spovedníka, a to isté naopak – najmenšia obeta v mojich očiach má veľký význam, ak je s povolením spovedníka. Najväčšie diela sú v mojich očiach bezvýznamné, ak sú samovoľné. Často sú nezhodné s mojou vôľou a zasluhujú si skôr trest, nie odmenu. A naopak, tvoj najmenší skutok s povolením spovedníka je mojim očiam milý a je mi nesmierne drahý.“ (639)

 

 

Láska ku krížu a utrpeniu

No a všimnime si ešte, ako Faustína vnímala samotné utrpenie a akú malo pre ňu hodnotu. Už na prvých stránkach Denníčka píše: Utrpenie je veľká milosť. Utrpením sa duša pripodobňuje Spasiteľovi, v utrpení sa kryštalizuje láska. Čím väčšie utrpenie, tým sa stáva láska čistejšou. (57) Preto od radosti napíše Ježišovi: „Teším sa, že môžem aspoň trošku trpieť pre Teba.“ (73) Alebo na inom mieste: „Ďakujem Ti, môj najdrahší Ženích, za poctu, ktorú si mi daroval. Zvlášť za kráľovské erby, ktoré ma oddnes ozdobujú a ktoré nemajú ani anjeli: kríž, meč a tŕňovú korunu. Ježišu môj, nadovšetko Ti ale ďakujem za Tvoje srdce. Ono je pre mňa všetkým.“ (240)

Z čoho vychádza jej radosť a vďačnosť? Uvedomuje si totiž, že utrpením a jeho obetovaním sa duša najviac pripodobňuje svojmu Pánovi, ktorý za každého z nás vyniesol kríž na Kalváriu a Otcovi obetoval seba samého za naše hriechy. „Zahľadela som sa do jeho svätých rán a cítila som sa šťastná, trpiac spolu s ním. Hoci som trpela, necítila som bolesť. Prežívala som šťastie, lebo som spoznala hĺbku jeho lásky. (252)

Uvedomuje si svoje pripodobnenie Kristovi skrze každý kríž a ťažkosť, ako aj dôsledok tejto podobnosti: „Vidíš, tie duše, ktoré sú mi podobné v utrpeniach a opovrhnutí, budú sa mi podobať aj v sláve. A tie, ktoré sa mi menej podobajú v utrpení i v opovrhovaní, budú sa mi menej podobať aj v sláve.“ (446) S istotou tiež napíše: „Tu niet žiadnych pochybností. Mám sa podobať Ježišovi v utrpení a pokore. (268)

Aj sám Ježiš ju o tomto všetkom poučí: „Dieťa moje, najviac sa mi páčiš v utrpení. Vo svojich telesných alebo duševných bolestiach nehľadaj útechu v stvorení. Chcem, aby vôňa tvojho utrpenia bola čistá, bez akýchkoľvek prímesí. Prajem si, aby si sa odpútala nielen od stvorenia, ale aj sama od seba. Dcéra moja, chcem sa opájať láskou tvojho srdca – láskou čistou, panenskou – nepoškvrnenou, bez žiadneho zatemnenia. Čím viac si zamiluješ utrpenie, tým bude tvoja láska ku mne čistejšia. (279)

 

 

Kríž ako nástroj spásy

Niekto neznalý by sa mohol zľaknúť, či nešlo o akúsi masochistku, ale v skutočnosti je to presne naopak: „Od chvíle, v ktorej som si zamilovala utrpenie, prestalo byť pre mňa utrpením. Utrpenie je stálym pokrmom mojej duše. (276) Ide o hlbokú mystiku kríža a utrpenia, keď svätec pochopí veľký význam týchto skutočností pre večný život a záchranu duší: „Ó, nebojím sa ničoho. Ak zosiela na dušu veľké utrpenie, vtedy ju posilňuje ešte väčšou milosťou, hoci ju vôbec nepozorujeme. Jeden akt viery v takých chvíľach vzdáva Bohu viac chvály než mnohé hodiny strávené v radostnej modlitbe. (78)

Svätá Faustína neraz znášanie nepríjemnosti využíva na pomoc dušiam: „Za každé poníženie Pánu Ježišovi poďakujem a zvlášť sa pomodlím za osobu, ktorá mi dala príležitosť pokoriť sa. Budem sa obetovať za duše. (243) Rozhoduje sa nesťažovať, všetko znášať v tichu a mlčaní, obetovať sa a vyprosovať milosti pre duše. Je to prejav heroickej lásky k Bohu a k dušiam: „Ó, Ježišu, chcela by som sa namáhať, trápiť a trpieť po celý život za tú jednu chvíľu, v ktorej som videla Tvoju slávu, Pane, a na úžitok dušiam.“ (419)

Uvedomuje si však, že moja obeta je ničím sama zo seba, ale keď ju spájam s obetou Ježiša Krista, tak sa stáva všemohúca a má moc uprosiť Boží hnev. Boh nás miluje vo svojom Synovi. Bolestné umučenie Božieho Syna je ustavičným zmierňovaním Božieho hnevu.“ (482) Ježiš ju tiež poúča, ako budú jej skutky najúčinnejšie: „Modlitby, pôsty, umŕtvovania, prácu a všetky utrpenia budeš spájať s mojou modlitbou, pôstom, umŕtvením, prácou a utrpením. Vtedy budú mať silu pred mojím Otcom.“ (531)

 

 

Láska ide cez (žalúdok) kríž

A tak nie je až také zvláštne, že veľká apoštolka Božieho milosrdenstva, ktorá jasne bude tvrdiť: „Pochopila som, že najvznešenejšou vlastnosťou je láska a milosrdenstvo… Spoznala som, že táto vlastnosť je u Boha najväčšia,“ (180) napíše tiež: Utrpenie je najväčší poklad na zemi – očisťuje duše. V utrpení poznáme, kto je naším skutočným priateľom. Skutočná láska sa meria teplomerom utrpenia.“ (342) V tom všetkom sa totiž spája vedomie, že aby sa Bohu zapáčila, je potrebné jedno – „aby sa aj najmenšie veci konali z veľkej lásky – láska a vždy láska“ (140).

Ak teda chceme nasledovať svätú Faustínku a necítime sa na sebabičovanie či nosenie cilícia (alebo nám to duchovný vodca nepovolil), pamätajme, že môžeme veľké množstvo milostí vyprosiť trpezlivým znášaním už existujúcich nepríjemností, chorôb, nepochopenia, trápenia. Ako veľa môžeme získať vďaka láskavému pristupovaniu k ľuďom, ktorí nám lezú na nervy! Alebo keď v pokoji znesieme nespravodlivé osočovanie! Ako môžeme postúpiť vo svätosti, keď na hnev a urážky odpovieme láskou a v pokore…

No to všetko nedokážeme bez posily, ktorú prijímala aj svätá Faustína Kowalská. Bola si vedomá, že bez svätej spovede a eucharistického Krista by všetky tieto jej snahy boli márne.



Komentáre