TOP

Filip Stainer, ochrnutý kňaz slúžiaci očami a srdcom

Amyotrofická laterálna skleróza (ALS), známa aj ako Lou Gehrigova choroba, je progresívne, smrteľné, neurodegeneratívne ochorenie mozgu. Kňaz Filip Stainer (55), ktorému diagnostikovali jej najagresívnejšiu formu, podľa prognózy neurológov už dávno nemal byť medzi nami. Vďaka Božej milosti stále žije. Prinášame vám reportáž Samuela Brečku, ktorý ho navštívil v Poděbradoch, kde sa o neho stará obetavá opatrovateľka, pani Jaromíra Machovcová. Rovnako tak ponúkame aj jeho názory na aktuálnu tému magazínu Slovo+ – na eutanáziu.
Bázeň pred Božím tajomstvom

Po niekoľkých hodinách cesty sa konečne blížime k nenápadnému domu v strede radovej zástavby malého stredočeského mestečka Poděbrady. Býva tu vzácna obetavá duša, pani Jaromíra Machovcová, a tiež kňaz Filip Stainer, ktorého si pred sedemnástimi rokmi vzala k sebe do opatery. Priznám sa, moje hrdlo je stiahnuté tak ako pred rokmi, keď som prvýkrát navštívil detskú onkológiu na Kramároch. Aj teraz mi hlavou víria otázky typu: Ako sa mám správať? Čo hovoriť? Čo sa pýtať a či vôbec? Čo je ešte vhodné a čo už nie?

Po srdečnom privítaní pani Jaromíry smerujeme priamo do malej izbičky s polohovateľnou posteľou, špeciálnym prístrojom podporujúcim dýchanie a malým oltárikom so živým Pánom Ježišom prítomným v Eucharistii. Moje rozpaky do istej miery miznú. Nepochybne to spôsobuje prítomnosť Pána, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj nehybne ležiaci páter Filip, ktorý je od prvých okamihov nášho stretnutia viac ako priamy a bez okolkov mieri rovno k podstatným veciam. Jeho zdravotný stav vlastne ani nedáva veľký priestor pre akési zdvorilostné frázy. Slová z kategórie „navyše“ vôbec nepoužíva. Hovorí naozaj iba to dôležité.

Popravde, on ani nehovorí. To, čo má v srdci a na jazyku, v skutočnosti „vyžmurkáva“ očami vďaka špeciálne upravenému počítačovému programu. Elektronický ženský hlas, podobný tomu z bratislavskej električky, ma najskôr trochu „vyrušuje“, ale rýchlo si zvykám. Strach, s ktorým som k tomuto mimoriadnemu kňazovi ešte pred chvíľou prišiel, pomaly, ale iste odchádza. Bázeň pred Božím zázrakom však zostáva aj naďalej.

 

Keď skratka ALS neznamená iba „aktívny, láskyplný a silný“…

Pozerám na pátra, ako nehybne, úplne paralyzovaný leží na posteli, a v myšlienkach sa vraciam späť ku všetkým informáciám, ktoré som si zistil, ešte skôr ako som aj s priateľmi vyrazil na cestu do Poděbradov. Kňaz Filip Mária Antonín Stainer, tak znie jeho celé meno, trpí od roku 2000 amyotrofickou laterálnou sklerózou (ALS). Táto choroba mu mala podľa lekárov neurológov už dávno spôsobiť smrť. Prognóza bola jeden, maximálne tri roky života. A to má páter Filip jej najagresívnejšiu formu. Ale aj napriek tomu je najdlhšie žijúcim pacientom s ALS v Českej republike.

V roku 2005, teda po štyri a pol roku, odkedy sa u neho choroba začína prejavovať, prežije klinickú smrť. Už nemá medzirebrové svaly a „zomiera“ udusením. Následne ho v nemocnici odsajú, vzkriesia a pripoja na ventilátor. Z najhoršieho sa oklepe a od roku 2007, znovu po siedmich rokoch, začína prekladať katolícku náboženskú literatúru. Samozrejme, len vďaka špeciálnemu počítačovému programu, teda vyžmurkávaním. V rokoch 2013 až 2014 týmto spôsobom „píše“ rozsiahly životopis stigmatizovanej mystičky Anny Bohuslavy Tomanovej (1907 – 1957).

Ak je vám toto meno povedomé, tušíte správne. Áno, je to tá Anna Tomanová, ktorej životopis vyšiel aj u nás na Slovensku, pod názvom Sedmokráska z Orlických hôr. Páter zakladá aj združenie, ktoré nesie jej meno. Výpočet aktivít sa zďaleka nekončí: Činný je aj v oblasti prípravy duchovných textov, kázní… Má vlastný komunikačný program Grid, cez ktorý komunikuje so svetom – posiela a prijíma emaily… Dokonca iniciuje zapožičanie relikvie srdca svätého Jána Vianneyho a jej putovanie po českých a moravských diecézach v roku 2014.

 

 

Srdce otvorené Bohu, láska k Cirkvi a vzťahy

Ako sám vraví, všetky tieto aktivity zvláda najmä vďaka Božej dobrote a pani Jaromíre Machovcovej. Je to skutočne obdivuhodné. Napriek tomu si však kladiem otázku: Stačí to na zmysluplný život? Stojím vedľa jeho postele, na ktorej leží úplne paralyzovaný, a zamýšľam sa, čo mu okrem naplno fungujúceho mozgu a veľkej chuti do života ešte zostalo. V rozhovore s pani Jaromírou sa opäť dozvedám to, čo som vedel už pred cestou do Poděbradov a čo bol aj hlavný dôvod našej návštevy. Samozrejme, je to veľké srdce otvorené Bohu, láska k Cirkvi a vzťahy. Toto sú naozaj dobré dôvody, prečo žiť život aj v bolesti a s diagnózou ALS. Aj keď to vôbec nie je ľahké.

Píšem, že to bol dôvod „našej“ návštevy. Našej preto, lebo som nepricestoval sám. Spolu so mnou je tu ešte otec František z farnosti Kúty a Tomáš z nášho spoločenstva Modlitby za kňazov. A keďže všetci traja žijeme v blízkosti Šaštína, priniesli sme so sebou aj Sedembolestnú, respektíve sošku znázorňujúcu známu šaštínsku pietu. Podávam ju do rúk pani Jaromíre, ale cítim, že väčším darom pre pátra Filipa je prítomnosť spolubrata kňaza a svätá omša, ktorú otec František už o chvíľku bude v jeho malej izbičke slúžiť.

 

Najväčším darom je svätá omša

Akoby na výmenu dostávam do ruky, v ktorej ešte pred chvíľkou bola soška Sedembolestnej, český lekcionár. Čeština mi nikdy nerobila väčšie problémy, tentoraz sa však trápim. Neviem, čím to je, možno tou už spomínanou bázňou. Veľmi sa chcem sústrediť na liturgický text a Božiu prítomnosť, ale myseľ mi stále uniká k nehybnému kňazovi. Myšlienky lietajú jedna k druhej a už sa aj mýlim, habkám a je mi trápne.

Namiesto sústredenia sa rozmýšľam o tom, ako bude otec Filip prijímať Pána Ježiša. Veru, nie je to z mojej strany ideálne prežívanie Božej prítomnosti, ale zážitok je to aj tak nevšedný. Pomaly sa dostávame k druhej časti liturgie a aj moja – povedal by som detská – zvedavosť je razom uspokojená. V posvätnom tichu izby, kde počuť iba pravidelné zvuky špeciálneho pľúcneho ventilátora, páter prijíma krv nášho Pána z malej špeciálnej ampulky. V jeho očiach sa zračí spokojnosť, ale aj únava.

Po svätej omši si ešte vymeníme zopár krátkych nerozvitých viet o možnej účasti otca Františka a mňa na budúcoročnom júnovom stretnutí Združenia Anny Bohuslavy Tomanovej v Klášterci nad Orlicí a už nám pani Jaromíra taktne naznačuje, že by bolo vhodné rozlúčiť sa. Prosím teda ešte o požehnanie, aj keď vôbec netuším, ako by nám ho paralyzovaný kňaz mohol udeliť. Verná opatrovateľka Jaromíra akoby čítala moje myšlienky a v momente dvíha nehybnú pravú ruku pátra Filipa. Kľakám si k lôžku a spolu s otcom Františkom a Tomášom prijímam Božiu milosť. Ešte posledná výmena pohľadov a prechádzame do vedľajšej miestnosti.

 

Odchod do večnosti sa odkladá

V obývačke sa ešte pani Jaromíry pýtam popri ochutnávaní výborných obložených chlebíčkov na momentálnu zdravotnú situáciu otca Filipa. Dostávam prekvapujúcu odpoveď. „Pred Vianocami sa jeho stav náhle zhoršil. Všetci sme už boli pripravení na jeho odchod. Prišli sa s ním rozlúčiť mnohí kňazi aj biskupi. Jeden z biskupov ho so slzami v očiach prosil, aby ešte vytrval a aj ďalej sa modlil a obetoval za kňazov. Po tejto prosbe sa páter pozviechal a žije vďaka Božej milosti ďalej.“

Svedectvo tohto kňaza je obdivuhodné. Napriek mnohým nociam prebdeným v bolestiach, stále má chuť žiť a byť užitočný. Jeho životný príbeh je silným príspevkom k aktuálnej diskusii, ktorá prebieha v Českej republike a dlhodobo v celej západnej Európe – o eutanázii.

S pani Jaromírou si vymeníme ešte niekoľko vzájomných povzbudení a sadáme do auta, smer Slovensko. S pocitom, že sa nám chce žiť ešte viac ako kedykoľvek predtým.

Touto vetou som chcel pôvodne skončiť reportáž o žijúcom zázraku z mestečka Poděbrady, ale pre čitateľov mám ešte jeden dôvetok. V magazíne Slovo+ v posledných dňoch prinášame niekoľko článkov na tému eutanázia. Nedalo mi preto čo-to nepozisťovať o názoroch pátra Filipa práve na takéto neprirodzené ukončenie ľudského života. Názor pátra Filipa Stainera, ktorý už roky žije s vážnou nevyliečiteľnou chorobou ALS, je jednoznačný.

 

Dôležitejšie ako dobré pivo sú medziľudské vzťahy

„Na eutanáziu mám dosť jasný názor. Dnes je moderné hovoriť o takzvanej kvalite života. Avšak veľkou väčšinou je myslená materiálne. Človek už nie je schopný príjemných telesných pôžitkov, nepochutná si na sviečkovej, nemôže si už zájsť na dovolenku na Malorku. Dokonca je chorobou znetvorený, ako ja na perách. Tiež máva bolesti, nadmerne slintá alebo ktoviečo ešte.

Potom napríklad niektorí zákonodarcovia povedia: „Takýto život už nemá zmysel.“ Neskôr by sa mohla pacientom navrhnúť eutanázia, po ktorej by niekto v slabej chvíli siahol. Ale kvalita ľudského života sa predsa nedá hodnotiť len z telesného hľadiska. Oveľa dôležitejšie ako dobré pivo sú medziľudské vzťahy. A ako cestovanie po Ázii pokoj v duši.“

 

 

Medzi človekom a zvieraťom je priepastný rozdiel

„Keby som bol nejaký „čoklík“, závislý iba na zmyslových pôžitkoch, na dobrom žrádle a na možnosti pohybu, bez vyhliadky na život po smrti, keď neexistuje žiadne psie alebo mačacie nebo a peklo, tak si poviem: Nech ma radšej utratia, ako by som sa mal trápiť. Medzi človekom a zvieraťom je však priepastný rozdiel. Človek nie je len nejaká duševne vyvinutejšia opica.

Žiadne zviera napríklad nemá šedú mozgovú kôru, teda nástroj ľudského ducha, aby sa mohol prejavovať jeho intelekt a slobodná vôľa, podstatné vlastnosti osoby. Preto nikto nepovie, že kôň je osoba. Tu si dovolím odbočku. Právo a zákon môžu chrániť iba osoby. Kam sme sa to dostali, keď už sú chránené aj zvieratá, ale človek za týranie svojho psa môže byť odsúdený…? A na druhej strane skutočné osoby, aj keď zatiaľ iba detské, je legálne pred narodením sadisticky vraždiť?“

 

Eutanázia vážne porušuje lekársku etiku

„Eutanázia vážne porušuje lekársku etiku. Zdravotník má za úlohu slúžiť zdraviu a životu, a v tomto prípade (pri eutanázii; pozn. red.) by sa zmenil na vraha, ktorý napomáha samovražde. Potom by ľudia nemohli mať k doktorom dôveru. Určite by dochádzalo aj k zneužitiu zákona o eutanázii a každý vážnejšie chorý by sa musel lekára báť. Chce ma liečiť, alebo zabiť? Smrť nie je súčasť života a je zvrhlosť tvrdiť, že človek má právo zomrieť. Smrť je z prirodzeného hľadiska najistejšou a nezvratnou katastrofou.

Keby snáď bola normálna a prirodzená, ľudia a nakoniec aj zvieratá a kvetiny by pred ňou neuhýbali. Avšak sú skutočnosti, ktoré sú cennejšie ako prirodzený život. Medzi ne patrí napríklad vernosť Bohu. Preto aj dnes niektorí kresťania radšej umierajú, vraždení islamistami, než aby prestúpili na moslimské náboženstvo.“

 

Aj pri téme eutanázia treba vziať rozum do hrsti a konať pravdu

„Platí, že si môžem robiť, čo chcem, iba s tým, čo je moje. Život nie je môj. Je to zapožičaný dar, sprostredkovaný rodičmi, a za jeho správu som zodpovedný Darcovi všetkého dobra. Život je to najväčšie dobro, ktoré mi bolo zverené do opatery. Nemám právo ho len tak zahodiť. Tak toto sú niektoré zásady, ktorými sa riadim. Aj keby mi pocity hovorili čokoľvek iné, vždy musím vziať rozum do hrsti a konať pravdu.“

 

Na záver ešte niekoľko viet Filipa Stainera o prežívanom utrpení

„Pre mňa osobne má takýto život očistný význam. Pre mňa, ale aj pre starajúcich sa dobrovoľníkov.“

„V utrpení vidím príležitosť odčiniť svoje nespravodlivosti voči Bohu i voči druhým. A tiež verím, že moje utrpenie má odčiňujúci význam pre tony obrovského zla vo svete okolo.“

„Svoje bolesti zo zlej polohy, rôzne nepríjemnosti a nepohodlie, nemožnosť pochutnať si na niečom, neschopnosť pohybu a cestovania môžem vo svojej mysli spájať s utrpením Ježiša Krista, a to môjmu strádaniu dáva, povedal by som, večnú hodnotu.“



Komentáre