TOP

Forbes 30 pod 30: Za výmenu plienok a učenie básničiek sa do rebríčka výnimočných nedostanete

Prestížny časopis Forbes zverejňuje každý rok rebríček tridsiatich výnimočných ľudí do tridsať rokov, ktorí dosiahli úspechy v oblasti športu, umenia, inovatívnych myšlienok či v biznis sfére. Za čo sa však do rebríčka určite nedostanete? Za rodičovstvo.

A pritom výnimočných a inšpirujúcich rodičov do tridsať rokov by som dokázala nájsť nielen na TikToku či Instagrame, ale aj vo svojom okolí. Spoločnosť nám však ponúka iné vzory.

Netvrdím, že títo tridsiati mladí ľudia sú neinšpiratívni, či že nemajú čo ponúknuť ďalším mladým alebo svojim krajinám. Opak je pravdou – je mi cťou, že troch účastníkov tohtoročného rebríčka poznám osobne a mala som tú česť s nimi pôsobiť v programe Teach for Slovakia. Robia skvelú robotu, za ktorú si určite zaslúžia ocenenie. Ich práca má denne dopad na desiatky, možno stovky životov a robí Slovensko lepším miestom pre život. Angelika, Jano, Arnold, ďakujem za to, čo robíte pre našu spoločnosť.

Avšak stále mi chýba reálne celospoločenské ocenenie rodičovstva. Možno mi budete odporovať, že Forbes nie je platforma, ktorá sa venuje rodičovstvu a mám si radšej predplatiť istý časopis pre matky, ktorý každoročne vyhlasuje anketu o mamu a otca roka. Mne však ide o porovnanie prestíže. Ak získam ocenenie v časopise pre matky, kto sa o ňom dozvie? Pravdepodobne iné matky, prípadne iní otcovia. Ale čo tí, ktorí sa matkami a otcami ešte len majú stať? Tínedžeri, mladí, snúbenci uvažujúci o rodine? Čo im ako ideál úspechu predstavuje verejnosť?

Určite nie materstvo, kde sa za vymieňanie plienok, prezliekanie a nočné tíšenie plaču na titulku prestížneho magazínu nedostanete. Nebudú vás ani oslavovať, tobôž predkladať za vzor ďalším zamestnancom, ak vo firme zahlásite, že chcete ísť na otcovskú dovolenku a tráviť čas s vašou rodinou. Pozrú sa na vás krivým okom, možno pohrozia vyhadzovom… a možno nie, len mávnu rukou, pomyslia si svoje a po čase na to zabudnú.

Ak nám už médiá predsa len predkladajú „výnimočných“ rodičov, tak sú to zväčša rodičia, ktorí dokážu zladiť prácu a rodičovstvo, rozbehnúť úspešný startup, mať veľa followerov na sociálnych sieťach alebo naučiť dieťa v dvoch rokoch recitovať Mor ho, počítať príklady do sto a podpísať sa celým menom.

Zabúdame na ocenenie toho najdôležitejšieho, čo medzi nami máme. Na to, bez čoho by naša spoločnost (buďme úprimní) vymrela. Na matky a otcov, ktorí denne varia, perú, prezliekajú, kŕmia, prebaľujú, učia chodiť a rozprávať. Na stovky, tisícky bezmenných ľudí, ktorí však robia pre spoločnosť tú najdôležitejšiu službu – snažia sa vychovávať statočných občanov a, ak sa jedná o veriacich, tak aj dobrých kresťanov.

Musíme skrátka stále robiť niečo „extra“? Nestačí iba jednoducho byť a milovať? Nie je aj toto príklad hodný nasledovania a inšpirácie?

Uvedomujem si to každý deň. Ako správny premotivovaný prvorodič som spočiatku mala pocit, že musím byť so svojím dieťaťom každú sekundu a ideálne mu ju vyplniť aj podnetmi. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zrazu zistila, že náš synátor sa zrazu nechce hrať sám. Chvíľu to trvalo, no zvládli sme to. Začala som si užívať čas, keď sme spolu – len tak. Ja si (vďakabohu) už môžem sadnúť do kresla a chvíľu si čítať, on sa pri mne spokojne hrá na zemi. Občas sa pohľadom skontrolujeme, občas prebalím, potom príde na rad kŕmenie a pomedzi to, ak máme obaja náladu, si spravíme nejakú aktivitu, zahráme sa alebo sa len tak bláznime. Milujem chvíle, keď si ho ráno preložím do postele, on si pri mne bľaboce, prípadne si sadne a hrá sa s hračkami, pritúli sa a spolu pozorujeme odrazy slnka na stene. Jednoducho sme.

Kedysi som túžila dostať sa do rebríčka Forbes. Spraviť niečo inšpiratívne, vyniknúť vo svojom odbore, byť niekomu vzorom. Dnes mi stačí, že ma každý deň pozoruje tá malá bytosť, kúsok zo mňa, kúsok z manžela. Že sa odo mňa učí (veru, aj tie nie najlepšie veci, na to si treba dávať pozor!), že sa na mňa usmeje, že mi povie mama.

Bolo by super byť v rebríčku Forbes. Ale ešte viac super by bolo vidieť medzi ich šiestimi kategóriami výnimočnosti zaradenú aj siedmu – výnimoční rodičia. Tými by som sa isto inšpirovala nielen ja, ale aj mnohí mladí. Tí by mohli byť vzorom pre ďalšiu generáciu. Tí by mohli motivovať mladých k tomu, aby neodkladali rodinu až po tridsiatke, aby pre nich zabezpečenie, kariéra a pocit toho, že som „niečo dokázal“ neboli viac ako byť dobrými rodičmi.

Lebo to naša spoločnosť potrebuje ako soľ, ktorá jej dodá chuť. Ako kvas, ktorý ju prekvasí a vďaka nemu bude ďalej rásť. Ako svetlo, ktoré bude svietiť v tmách. Potrebujeme rodičov, ktorí sa nebudú báť byť rodičmi, aj keď ešte nemajú tridsať rokov.

 

Komentáre