TOP

Františkán Karol Miroslav Švarc: V Jeruzaleme zaznieva posolstvo o zmŕtvychvstaní Krista skôr než všade inde

Je oficiálnym sprievodcom vo Svätej zemi, kde pôsobí od roku 2010, hoci s trojročnou prestávkou, keď pôsobil vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Rozprávali sme sa s ním o Jeruzaleme v súvislosti s koronavírusom, aj o tom, ako tam vyzerajú Veľkonočné sviatky. Františkán Karol Miroslav Švarc (43).

Ako koronavírus zmenil Jeruzalem?

Jeruzalem v posledných rokoch doslova praskal vo švíkoch a presúvať sa v ňom záplavami obyvateľov a pútnikov bolo niekedy veľmi náročné. Mysleli sme si, že takýto turistický nápor stopne nejaký ozbrojený konflikt, no napodiv to bol malý, ale vysoko agresívny koronavírus. Ten za tri týždne vyprázdnil ulice starého mesta, v ktorom žije približne štyridsaťtisíc obyvateľov uprostred hradieb dlhých 4,5 kilometra, a uvrhol ho do „lockdown“ módu, čiže do akejsi blokády. Vychádzanie z domov je momentálne až na potravinové zásobovanie, návštevu lekára a špecifické práce zakázané, a to pod hrozbou peňažnej pokuty.

 

 

A ako to zasiahlo konkrétne vás?

Tento núdzový stav kompletne rozbil plánované liturgické slávenia pred Veľkou nocou. Všetkých sedem františkánskych kláštorov v Jeruzaleme muselo prepnúť do krízového režimu, keď sa prepustili vonkajší zamestnanci a naše budovy a svätyne sa hermeticky uzavreli.

Ja sám, hoci zdravý, som musel absolvovať domácu karanténu po tom, čo som sprevádzal slovenských pútnikov v betlehemskej zóne, kde sa vyskytol vírus. Prežil som dlhé dni kompletne zatvorený v malej izbe s kúpeľňou, kde mi jeden náš slovenský profesor biblista nechával jedlo po zaklopaní. Ak vám to pripomína biblický príbeh o prorokovi Eliášovi, ktorého kŕmil krkavec ráno a večer, nie ste ďaleko od pravdy. Preto sme nazvali toto karanténne stravovanie menom „akcia Havran“.

 

 

AKO REHOĽNÍCI UŽ SME JEDNOU NOHOU VO VEČNOSTI

Vo Svätej zemi aj študujete. Ako sa zmenilo vaše štúdium vzhľadom na súčasnú situáciu?

Súčasťou kláštora Flagellazione, kde bývam a študujem, je aj Františkánsky biblický inštitút (SBF). Krízový režim zasiahol aj vyučovací proces na fakulte. Ten síce pokračuje ďalej, ale prešli sme na online výučbu pre študentov, ktorí sem fyzicky nemôžu prísť. Bol to zvláštny pocit, sedieť v karanténe a pritom čítať, prekladať a analyzovať kumránske rukopisy od Mŕtveho mora pred učiteľom na obrazovke monitora. Niektorí študenti pred karanténou dokonca robili ústnu online skúšku na dekanáte, keďže pre zrušené lety nemohol priletieť určený profesor.

 

Karanténa, štúdium sú jedna vec. Ako však pandémia ovplyvnila váš františkánsky spôsob života? Ako to prežívate v rámci komunity?

My františkáni ako rehoľníci sme v podstate navyknutí na praktizovanie takéhoto núdzového stavu. Prejdením vstupnej formácie, čiže akéhosi „rangers“ výcviku, sa každý brat prirodzene naučí žiť v skromnosti a odlúčenosti kláštornej cely. A vďaka navyknutému systému prerozdeľovania služieb sme dokázali bleskovo zareagovať na nové spoločné potreby. Preto okrem vychádzania von náš pravidelný rytmus striedania modlitby a vzdelávania, práce a odpočinku pokračuje naďalej bez výraznejších zmien.

Navyše, náš kláštor má dve dlhé, päťdesiatmetrové chodby, veľké nádvorie a na streche obrovskú terasu, takže o stiesnenosti nemôžeme hovoriť. Starší pátri, ktorí tu na Blízkom východe ešte pamätajú prestrelky a všelijaké iné príkoria, ostávajú pokojní a dvíhajú náladu svojím typickým humorom a rokmi osvedčenou vierou. Zvyknú hovoriť, že ako rehoľníci už sme v podstate jednou nohou vo večnosti, keďže sme sa rehoľným zasvätením zriekli pôžitkov tohto sveta a usilujeme sa o pravidelnú askézu.

 

 

Je aj vo vašom blízkom okolí niekto nakazený?

Hoci koronavírus vykazuje pomerne vysokú šíriteľnosť a úmrtnosť, nepočul som, že by bol niekto v našom okolí nakazený. Izrael má ku dňu 9. 4. 2020 oficiálne vyše 9 400 infikovaných a 73 obetí a palestínske územia hlásia 263 prípadov bez úmrtia. My ako zasvätené osoby, žijúce v komunite, máme nemalú skúsenosť so smrťou a pohrebmi.

Nechceme však smutnú situáciu zľahčovať, ale v modlitbe pamätáme na všetkých skúšaných a povzbudzujeme ich v nádeji. Keďže väčšina bratov v kláštore je z Talianska a medzi sebou hovoríme taliansky, v solidarite s nimi prežívame dramatickú situáciu v ich vlasti, a tak plačeme s plačúcimi. Popri týchto obetiach treba vždy pamätať aj na to, že každý deň umiera od hladu takmer tridsaťtisíc ľudských bytostí bez toho, aby sa o ne nejaké média zaujímali.

 

 

MILOVAŤ JEŽIŠA ZNAMENÁ MILOVAŤ KRAJINU, KTORÚ SI ON SÁM VYBRAL ZA SVOJU DOMOVINU

Ako budete v súčasnej situácii sláviť Veľkonočné sviatky?

Určite nám bude chýbať slávenie Pôstneho obdobia, ktoré vrcholí Veľkou nocou. Býva to tu v Jeruzaleme obzvlášť silné a krásne, i keď časovo náročné. Ježiš sa v určitom momente pevne rozhodne nastúpiť na cestu do Jeruzalema – a my ho ako jeho učeníci v tomto predsavzatí vydať vlastný život nasledujeme. Pekne k tomu povzbudzuje svätý Peter: „Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach.“ (1 Pt 2, 21)

Toto kráčanie v šľapajach Krista – alebo, inými slovami, geografia spásy – je možné len vďaka teológii vtelenia Božieho Syna. Milovať Ježiša znamená milovať krajinu, ktorú si on sám vybral za svoju domovinu. Už prvotná jeruzalemská cirkev verne praktizovala zvyk modliť sa a sláviť svoje liturgie na miestach spojených s vykupiteľským dielom nášho Spasiteľa aj za cenu prenasledovania.

Táto starobylá tradícia dala neskôr v časoch cisára Konštantína základ pre výstavbu prvých chrámov, kde by si pútnici mohli nielen pripomenúť, ale aj interaktívne vstúpiť do popisovaných spásnych udalostí. Preto sa svätý pápež Pavol VI. pri návšteve Svätej zeme ako pútnik v roku 1964 vyjadril o tejto krajine ako o piatom evanjeliu. Ja by som dnešným jazykom povedal, že Svätá zem je jediné 15D kino v plnej kvalite a formáte, vnímané všetkými možnými zmyslami.

Účastníci týchto nábožných pútí sa po návrate do svojich domovov pokúšali reprodukovať túto nezabudnuteľnú skúsenosť a ponúknuť ju aj svojim krajanom cez štáciové slávenia v osobitne postavených kostoloch, zasvätených tajomstvám smrti a zmŕtvychvstania Pána. Príkladom tohto kultúrno-duchovného fenoménu, ktorý odborne nazývame „translatio“, je Bazilika Svätého kríža v Ríme, Kalvária Zebrzydowská pri Krakove, Spišský Jeruzalem, Sväté schody v Malackách a početné starobylé slovenské kalvárie, napríklad v Banskej Štiavnici, Prešove či v Kláštore pod Znievom.

Z pútnických denníkov, ako napríklad od slávnej pútničky Egérie, máme dochované detailné popisy priebehu slávení jeruzalemskej liturgie z roku 384 po Kristovi, ktorá sa v určitých obmenách premieta aj do dnešných obradov. Toto je sila liturgie, ktorá nám pomáha premosťovať časopriestor, takže máme účasť na sprítomňovaní Božích tajomstiev a podiel na pôsobení Kristovej milosti.

 

 

V JERUZALEME SI MUSÍTE ZVYKNÚŤ NA ISTÉ PARADOXY

Ako prežívate v Jeruzaleme Pôstne obdobie a akú podobu má u vás konkrétne aj Popolcová streda?

Celá Pôstne obdobie sa tu v Jeruzaleme vníma ako natiahnutie Veľkonočného trojdnia na obdobie štyridsiatich dní. Program je veľmi členitý na vysvetľovanie, ale celú organizáciu a priebeh profesionálne zastrešujú bratia františkáni, ktorým od roku 1342 pápež Klement VI. bulou Gratias agimus oficiálne zveril misiu strážiť sväté miesta a prebývať v nich. To sa napriek ťažkostiam, prenasledovaniu i mučeníctvu neustále snažíme plniť pre dobro univerzálnej cirkvi a spásu celého ľudstva.

Popolcová streda sa slávi tak ako všade inde – prísnym pôstom, značením popolom a výzvou na pokánie. Jedinou zvláštnosťou v Bazilike Božieho hrobu je, že práve vtedy naši bratia postavia pri Skale pomazania päťmetrový hliníkový rebrík, ktorým podľa pravidiel status quo manifestujeme naše právo zapaľovať lampady, ktoré, žiaľ, už neexistujú. V Jeruzaleme si jednoducho musíte zvyknúť na isté paradoxy, ktoré sledujú inú logiku, než sme v Európe zvyknutí.

 

Čo je ešte špecifické pre slávenie Pôstneho obdobia vo Svätej zemi?

Každý týždeň, obyčajne v stredu poobede, prebiehajú štáciové slávenia nazývané „peregrinatio“. Vtedy sa veriaci zídu pri slávení latinskej svätej omše spojenej s vešperami na konkrétnom mieste, kde sa daná biblická udalosť odohrala. Takto sa rad-radom prejdú miesta ako Dominus Flevit na úbočí Olivovej hory, kde Pán zaplakal nad Jeruzalemom, ďalej Getsemanská záhrada, kde sa krvou potil, potom miesto bičovania a odsúdenia Pána na začiatku ulice Via Dolorosa, potom sa ide do Betánie, kde Pán vzkriesil Lazára, na záver sa na Kalvárii uctia bolesti Matky Božej a v Kaplnke zjavenia Pána Matke Božej zase stĺp bičovania.

V rámci týchto slávení sa odspievajú všetky štyri verzie pašií podľa jednotlivých evanjelistov. Na konci každého slávenia veriacich vždy čaká milé pohostenie, ktoré pripravuje miestna komunita na utuženie priateľských vzťahov.

Každú pôstnu sobotu poobede slávia naši bratia františkáni v Bazilike Božieho hrobu svoju inak každodennú modlitebnú procesiu, ktorá sa v nezmenenej podobe slávi už od roku 1623, čiže nepretržite takmer štyristo rokov. Vo svojej slávnostnej podobe trvá asi dve hodiny a pomocou nej sa prejde štrnásť zastavení po celom chráme za spevu starobylých latinských spevov. Jednotlivé zastávky zložené z antifóny a modlitby sú chvíľami rozjímania nad Pánovým umučením.

Ďalšou špecialitou Baziliky Božieho hrobu sú polnočné vigílie zo soboty na nedeľu. Je to v podstate modlitba posvätného čítania, obohatená o čítanie evanjelia o vzkriesení, krúživá procesia okolo Božieho hrobu a pôsobivý spev Aleluja. To je pre Pôstne obdobie netypické, ale treba si uvedomiť, že sa nachádzate na mieste Kristovho zmŕtvychvstania, kde jeho aktuálna sila prebíja všetko ostatné.

Krúživý pohyb okolo sakrálneho miesta bol charakteristickým znakom uctievania v dávnych kultúrach, čo doteraz vidíme napríklad u moslimov v Mekke okolo Káby. Aj preto má centrálny interiér baziliky tvar rotundy. Pre nás kresťanov ako nasledovníkov Krista – Cesty, to má význam symbolu putovania cirkevného spoločenstva do nebeskej vlasti.

 

 

JEŽIŠOV POHREB A VZKRIESENIE V SOBOTU RÁNO

Začali sme Veľký týždeň. Ako po iné roky vyzeral tento čas vo Svätej zemi?

Jedno z najkrajších, najradostnejších a zároveň najmasovejších podujatí je poobedňajší sprievod na Kvetnú nedeľu. Ten sa začína vo františkánskom kostolíku v Betfage z druhej strany Olivovej hory, kde podľa tradície Pán Ježiš vysadol na oslicu, aby ako kráľ Izraela slávnostným spôsobom vstúpil do Svätého mesta a jeho chrámu.

Procesia trvá asi štyri hodiny, na horúcom slnku je veľmi únavná, ale zažijete tam medzinárodné spoločenstvo živej viery a autentickej radosti za spevu piesní, tancov a skandovania na Božiu slávu priam umelecky vyhotovenými palmovými mávadlami. Tie posväcuje pri doobedňajšej svätej omši v Bazilike Božieho hrobu jeruzalemský arcibiskup Pierbattista Pizzaballa, OFM. Procesia sa ukončí povzbudivým príhovorom a požehnaním s relikviou Svätého kríža pri francúzskom Kostole svätej Anny v blízkosti Levej brány.

 

 

Ako vyzerá v Zasľúbenej zemi práve Veľkonočné trojdnie?

Keďže Bazilika Božieho hrobu je podľa pravidiel status quo rezervovaná pre omšové obrady latinskej cirkvi vždy len v ranných hodinách, obrady Zeleného štvrtka majú v jednom slávení aj časti omše svätenia olejov, aj časti omše na pamiatku Pánovej večere. Poobede (o 15.30 hod.) sa ide do Večeradla na vrch Sion, kde páter kustód Francesco Patton, OFM, ako najvyšší predstavený františkánov na Blízkom východe obradným spôsobom umyje nohy dvanástim študentom.

Večer (o 21.00 hod.) sa veriaci presúvajú do Baziliky agónie v Getsemanskej záhrade, kde nasleduje Svätá hodinka podľa Pánovej výzvy: „Bdejte a modlite sa!“ Táto modlitba založená na biblických textoch o utrpení Pána, čítaných v rôznych svetových jazykoch, sa vysiela prostredníctvom televízie do celého sveta. Na jej záver páter kustód posype posvätnú skalu lupeňmi červených ruží, ktoré symbolizujú kvapky Kristovho krvavého potu. Tie si pútnici následne odnášajú na pamiatku domov ako vzácnu relikviu.

Po sugestívnej modlitbe v Getsemanoch uprostred starobylých olív z 12. storočia sa ľudia zapoja do sviečkovej procesie a vystupujú cez údolie Cedron do Kajfášovho domu v Gallicante, kde došlo k potupeniu a uväzneniu Krista, ako aj k Petrovej zrade a zapretiu za spevu kohúta.

V piatok ráno (o 8.00 hod.) sa priamo na Kalvárii odslúžia obrady Veľkého piatku so spievanými latinskými pašiami a uctením relikvie ostatkov Svätého kríža. Presne na poludnie sa v štyroch svetových jazykoch modlí krížová cesta priamo na ulici Via Dolorosa, ktorá spája Kláštor bičovania Pána, Flagellazione, s Bazilikou Božieho hrobu. Trasa v miernom stúpaní je dlhá sedemsto metrov a normálnou chôdzou ju prejdete za dvanásť minút. Prvých deväť zastavení je po ceste a zvyšok sa nachádza v bazilike.

Po nej nasleduje krížová cesta pre arabskú farnosť, na ktorej muži nesú v horizontálnej polohe obrovský drevený kríž a ostatní držia v rukách vlastné malé krížiky. V meste je vtedy toľko ľudí, že policajné kordóny vám bránia dostať sa tam, kam potrebujete, a stalo sa, že ste sa nemohli dostať ani naspäť domov do vlastného kláštora.

Večer (o 20.00 hod.) prebehne pohreb Pána Ježiša, keď sa z kríža na Kalvárii dramatickým spôsobom zvesí drevená figurína umučeného Krista, pomaže sa voňavými olejmi na Skale pomazania a v plátne sa uloží do vyzdobeného Božieho hrobu.

 

 

Keďže chvíľu nato utrpenie vystrieda radosť, smrť vystrieda život, aké sú obrady Veľkonočnej vigílie vo Svätej zemi?

Nebol by to Jeruzalem ako stred vesmíru, inak nazývaný tiež bijúce srdce sveta, keby aj slávenie vzkriesenia nebolo výnimočné nejakou zvláštnosťou. Veľkonočná vigília sa slávi, prosím pekne, už v sobotu ráno – o 7.30 hod. Je to všetko pre pravidlá status quo, podľa ktorých sa svätá omša nemôže sláviť vo večerných hodinách. Preto v Bazilike Božieho hrobu Biela sobota prakticky neexistuje a radostné Aleluja sa intonuje už pred sobotným obedom. Jeruzalem je tak úplne prvé miesto na zemeguli, kde každoročne zaznieva triumfálne posolstvo o zmŕtvychvstaní Krista skôr než všade inde na svete.

Toto privilégium mu však bezpochyby určite patrí, pretože je to unikátne miesto ustavičnej nádeje. Svätý Ján Damascénsky to brilantným spôsobom zachycuje na jednom nápise Božieho hrobu: „O čo životodarnejší a omnoho krásnejší od raja a slávnostnejší než akákoľvek kráľovská svadobná komnata je tvoj hrob, Kriste, hlavný prameň vzkriesenia.“

Svätý evanjelista Ján opisuje prostredie Kalvárie ako záhrady a Ježiša dokonca stotožňuje so záhradníkom. Je to jasný odkaz na onú rajskú záhradu z Knihy Genezis, odkiaľ boli Adam a Eva po prvotnom hriechu vyhostení. Stromom života pritom nie je nič iné ako drevo kríža a ovocím Najsvätejšie telo a krv Kristova. Treba si preto uvedomiť, že návšteva Baziliky Božieho hrobu ako miesta smrti a zmŕtvychvstania je vlastne opätovným vstupom do raja! Toto nemôžete reprodukovať na žiadnom inom mieste. To sem jednoducho musíte prísť zažiť.

 

Poďme ďalej, k Veľkonočnému pondelku. Má aj ten nejaké špecifiká?

Na Veľkonočný pondelok sa putuje pešo do Emáuz podľa vzoru dvoch emauzských učeníkov, Kleofáša a jeho najmladšieho syna Šimona. Dnes nevieme s istotou lokalizovať toto miesto a máme naň minimálne štyroch kandidátov. Bratia františkáni ho podľa tradície z prelomu 13. a 14. storočia stotožňujú s arabskou dedinou Al-Kubajba, ktorá leží severozápadne od Jeruzalema neďaleko hrobky proroka Samuela. Jedenásť kilometrov dlhá cesta trvá aj s prestávkou na piknikový obed asi štyri hodiny. Po náročných liturgických sláveniach je veľmi príjemné vyjsť do sviežej jarnej prírody a cestou uvažovať nad významom veľkonočných udalostí.

 

 

PANDÉMIA KORONAVÍRUSU ODHALILA ZRANITEĽNOSŤ ĽUDSKÉHO POKOLENIA

Ako by znel váš odkaz z Jeruzalema, aj v súvislosti s koronavírusom a Veľkonočnými sviatkami?

Pandémia koronavírusu nám odhalila zraniteľnosť ľudského pokolenia. Nadmerný zhon za ziskom, pôžitkom a komerciou vytočil našu planétu do otáčok, ktoré nemohla uniesť. Táto lekcia pokory sa dotkla nás všetkých a zistili sme, že sme ako ľudia v tejto búrke na jednej lodi. Z tohto pocitu univerzálnosti sa zrodili napriek tragickým dôsledkom nádherné príklady obetavosti, solidarity a empatie.

Celú situáciu by som pripodobnil ku Kristovmu životu, kde vidím určité paralely. Na začiatku svojho misijného pôsobenia Ježiš chodí a dobre robí po celej krajine. Keď vstupuje do Jeruzalema, jeho účinkovanie sa spomaľuje, až sa napokon úplne zastaví na kríži, kde visí pribitý a neschopný pohybu. Napriek všetkej zlobe sveta práve v tejto chvíli tento trpiaci služobník bez výzoru ľudskej dôstojnosti dokonáva svoje vykupiteľské dielo, odovzdávajúc ducha.

Aj naša globálna spoločnosť, toľko stimulovaná do prehnaných excesov, sa podobným spôsobom zastavuje, zakrýva svoju krásu za rúška, ocitá sa paralyzovaná, uväznená vo vlastnej malosti, neschopná pohybu a aktivity, dusí sa bez dychu respiračných zariadení. Ale práve teraz sa musí podľa vzoru Krista Spasiteľa zmobilizovať a upriamiť sa na to podstatné, odhodiť každú formu pýchy a sebectva, bojovať za záchranu života, objaviť nové kreatívne spôsoby nezištnej služby, dávať zo seba to najlepšie a najušľachtilejšie v prospech iných. Toto je skutočná podstata Veľkej noci a jej opravdivé slávenie.

Tak ako apoštoli, aj my sa momentálne nachádzame za zatvorenými dverami, plní obáv, frustrácie a neistoty. Ale práve tu, uprostred ľudskej úbohosti a obmedzenia, nás navštevuje vzkriesený Pán s povzbudivými slovami nádeje: „Pokoj vám! Ja som to, nebojte sa!“ Ten, ktorý vyšiel z hrobu a porazil smrť, nás pozýva vyjsť z našich vlastných hrobov a stať sa soľou zeme a svetlom sveta. Toto vzkriesenie k novej misii života a k revolúcii lásky vám v modlitbe vyprosujem priamo z Jeruzalema.

 

VIDEO od pátra o slávení Veľkej noci zo Svätej zeme.

Ak chcete vedieť o pátrovi Karolovi a jeho službe viac, môžete ho sledovať aj na Instagrame – @padrekarol.

Komentáre