Gréckokatolícky kňaz Dominik Gromoš (33): Byť nenápadným hrdinom, to je pre muža veľká výzva a vyznamenanie

V osobnosti gréckokatolíckeho kňaza sa spája množstvo rolí – vysluhovateľ sviatostí, duchovný správca farnosti a často aj manžel a otec. Ako prepojiť kňazské poslanie a rodinný život, kde nájsť priestor pre načerpanie síl a ako správne chápať mužskú zrelosť nám v rozhovore prezradil kňaz, manžel a otec – Dominik Gromoš.

Keby si mal opísať svoju momentálnu životnú kapitolu, ktoré postavy či roly v nej zastávaš?

Momentálne prežívam pomerne pestré životné obdobie. Z pohľadu rodinných väzieb som ôsmy rok manžel, trojnásobný otec, ale tiež syn a brat. V úzkom spoločenstve som vďačný za to, že zastávam rolu priateľa a člena svorky. V rámci Cirkvi sa zo mňa z Božej milosti stal kňaz, pastier, no zároveň som aj člen stáda, ktoré vedie Kristus. Rád sa učím nové veci a skúmam neznáme, preto som študentom doktorandského štúdia, ale som aj učiteľom pre iných, keďže na dvoch školách učím náboženstvo. No a keď sa pozrieme na moju rolu správcu farnosti Poša, tak tam sa nájde všeličo možné – vysluhovateľ tajomstiev (sviatostí), hľadač kompromisov, objasňovateľ nejasností, budovateľ mostov a vzťahov, ale aj bojovník s byrokraciou, potláčateľ nezmyslov, pozorovateľ diania, zháňač peňazí…

Ktorá z tvojich životných rolí, ktoré práve žiješ, ťa najviac napĺňa a ktorá ti, naopak, dáva najviac zabrať?

Aktuálne prežívam obdobie, v ktorom ma veľmi fascinuje a napĺňa otcovstvo. Je to síce náročné a vyčerpávajúce poslanie, no som veľmi vďačný za to, že môžem byť manželom a otcom. Najviac mi dáva zabrať úloha údržbára farnosti, do ktorej by som zaradil veci ako papierovačky, vybavovačky, údržbu nehnuteľností. To je priestor, kam mi „uniká“ veľa času a energie, a možno by nemuselo. Lenže aj cez tieto veci rastieme, no nie?

NEHĽADÁM ROVNOVÁHU, ALE ZDRAVÚ MIERU A VZÁJOMNÉ PRELÍNANIE MUŽSKÝCH ROLÍ

Ako nachádzaš medzi jednotlivými rolami rovnováhu?

Neviem, či vlastne na niečo také verím alebo sa o to snažím. Iste, nechcem žiť nejakú rolu úplne na úkor inej, no snažím sa nevidieť svoj život ako nejaké hľadanie rovnováhy. Toto slovo v podstate nenájdeme ani v Písme pri myšlienkach o ceste ľudského života, snáď s výnimkou Druhého listu Solúnčanom, druhej kapitoly, kde sa v ekumenickom preklade vo verši 2 píše: „Nedajte sa tak rýchlo vyviesť z miery a zastrašiť nijakým duchom ani slovom, ani listom, údajne naším, ako by už bol nastal Pánov deň.“ Skôr mám pocit, že život je výstupom na vrcholy nejakého pohoria a moje jednotlivé roly sú nejakými etapami tohto výstupu. Nehľadám nejakú „zázračnú“ rovnováhu, ale zdravú mieru, správne vzájomné prelínanie týchto rolí a silu pokračovať v tom, čo vidím ako zmysluplné.

Ktorí muži ťa na tvojej ceste najviac formovali?

Na prvom mieste to boli muži z mojej rodiny – otec, dedko, ujo, krstný otec, bratranci. Neskôr spolužiaci na strednej škole či v seminári. Ale aj vynikajúci učiteľ telesnej výchovy, ktorý mi okrem iného dal pocítiť, že nie som športové drevo a že mám rozvíjať aj svoju telesnú stránku. Ďalej to boli aj vzácni kňazi, ktorých mi Boh poslal do cesty. A v poslednej dobe sú to akísi virtuálni mentori, s myšlienkami ktorých sa stretávam v knihách, podcastoch alebo iným spôsobom (John Eldredge, Robert Bly, Anselm Grün, autori projektu Exodus 90, Peter Podlesný a jeho projekt muzom.sk).

Ktorá z mužských rolí je dnes podľa teba najviac ohrozená alebo zanedbávaná?

Apoštol Pavol hovorí, že keď trpí jeden úd, trpí celé telo. Preto si myslím, že ohrozená a zanedbávaná je mužnosť ako taká. My muži sme totiž prišli o mnohé naše špecifické úlohy a ak sa v živote nezamyslíme nad tým, ako tieto stránky máme rozvíjať napriek tomu, strácame sa a ochabujeme. Myslím si, že potrebujeme nanovo pochopiť, prečo na tomto svete sme a prečo nás Boh stvoril práve takých.

S akými zápasmi mužov sa v pastorácii stretávaš najčastejšie?

Nemám to nijako štatisticky podchytené, ale zdá sa mi, že častým zápasom nás mužov je tendencia upadať do izolácie a dobrovoľnej opustenosti. Namiesto toho, aby sme vytvárali vzťahy a nechali sa uprostred nich pretvárať a formovať, uzatvárame sa do vlastných ulít, stávame sa samorastmi, s ktorými je ťažké nadviazať akúkoľvek spoluprácu. Navyše si to celé vieme skvele racionalizovať a vyhovárať sa, že tak to jednoducho má byť. Seba samých presviedčame o tom, že to je v poriadku, no pritom strácame zo zreteľa to, na čo sme boli stvorení – byť pre iných, a tak sa stávať sebou samými.

DOZRIEVANIE MUŽA JE CESTA V ÚSTRETY NIEČOMU VEĽKÉMU A KRÁSNEMU

Keď sa povie správny chlap, čo ti napadne ako prvé?

V knihe Jona Tysona The Intentional Fatherhood je jeden pekný zvrat. Táto kniha opisuje cestu iniciácie dospievajúceho mladého muža, Jonovho syna. Namiesto „to be a good man“ (byť dobrým mužom) mu hovorí o „good in being a man“ (byť dobrý v mužnosti). Správny chlap sa rodí v každej konkrétnej situácii a zároveň asi nikdy nie je úplne hotovým so svojím dozrievaním. Ako som už vravel skôr, je to cesta a výstup nahor, v ústrety niečomu veľkému a krásnemu.

Kde vidíš hrdinstvo u obyčajných mužov?

V obete a dávaní svojho života za iných. V jednej piesni sa spieva: „Povedal si, že musíš ísť do vojny, aby si mal o čom spievať.“ No boje, o ktorých sa oplatí rozprávať, sa nenachádzajú len kdesi na frontových líniách, ale sú nimi popretkávané bežné životné situácie, ktoré neustále prežívame. Veď aj psychológia hovorí o tom, že správanie v prospech iných prináša človeku hlboké uspokojenie a prepojenosť s ostatnými. Tomuto my kresťania hovoríme obeta a dávanie svojho života za iných. Byť nenápadným hrdinom, to je pre muža veľká výzva a vyznamenanie.

O mužoch sa hovorí, že majú byť silní a pevní ako dub. Ako by sa to malo premietať vo vzťahu k rodine – manželke a deťom?

Ako muži nikdy celkom neprenikneme do tajov zmýšľania našich manželiek alebo žien ako takých. Občas sa nám dokonca bude zdať, že ani nemáme šancu sa k tomu priblížiť. Sme však vždy pozvaní k tomu, aby sme sa im snažili poslúžiť ako oporné body. Opäť sa to spája s obetou a ponúkaním vlastného života. Byť všestrannou oporou pre rodinu, to považujem za skvelý prejav lásky z mužovej strany.

AJ VYSOKÉ A PEVNÉ STROMY SA NAKLÁŇAJÚ VO VETRE, INAK BY SA ZLOMILI

Ako sa dá spojiť pevnosť charakteru s citlivosťou?

Myslím si, že medzi pevnosťou charakteru a citlivosťou nie je nijaký rozpor. Tieto črty sa vzájomne predsa nevylučujú, skôr sa dopĺňajú. Český kňaz Tomáš Halík nazval jednu zo svojich kníh Co je bez chvění, není pevné. Aj vysoké a pevné stromy sa nakláňajú vo vetre, inak by sa zlomili. Muž, ktorý ignoruje citlivosť a empatiu, je možno vnútorne zlomený a nešťastný.

Aké predstavy o mužnosti majú z tvojho pohľadu dnešní mladí chlapci?

Skôr by som otázku posunul do širšej spoločnosti. Aké predstavy o mužoch a mužnosti má dnešná spoločnosť? Tá totiž vychováva dnešných mladých chlapcov. Moje deti mali nedávno v škôlke vystúpenie ku Dňu matiek a keďže som ich chcel vidieť vystupovať, šiel som tam aj ja. Zaskočili ma slová moderátorky tohto podujatia: „Naši muži majú byť na čo hrdí – na naše krásne a múdre ženy. A na čo môžu byť hrdé naše ženy? Nuž, ony nemajú byť na čo hrdé, tak sú hrdé aspoň samy na seba.“ Zdá sa mi, že naša spoločnosť vníma bežného muža ako nevzdelaného a nekultúrneho čudáka a je jej na smiech. Alebo na druhej strane sú tu totálni frajeri, ktorým je celý svet ľahostajný. Mňa však zaujíma to, čo je uprostred: čnostný, zrelý a zodpovedný muž, ktorý vie byť oporou pre svojich blízkych, ale aj pre celú spoločnosť.

Kto zo svätých alebo biblických postáv môže byť príťažlivým vzorom mužnosti aj pre dnešnú generáciu chlapcov? Kto je takým príkladom pre teba?

Na túto tému napísal výbornú knihu Anselm Grün, Bojovník a milenec, v ktorej rozoberá 18 biblických mužských vzorov. Mňa v spojení s dospievaním a generáciou mladých mužov oslovuje biblická postava kráľa Dávida. Nenápadný chlapec, ktorého pomažú za kráľa. Slabo ozbrojený, ale poslaný Bohom, zabije Goliáša a zároveň ho Boh ochráni pred Saulom. Tiež je to však muž, ktorý veci vedel pokaziť, ale aj robiť pokánie.

PRINÁŠAŤ ĽUĎOM PRAVÝ POKOJ JE JEDNÝM Z ASPEKTOV MUŽNOSTI

Kňaz je často vnímaný ako ten, ktorý nesie bremená iných. Kde ty sám hľadáš bezpečný priestor, kde môžeš „zložiť brnenie“ a ventilovať svoje vlastné pochybnosti či únavu?

Pre mňa sa týmto priestorom stal beh a pohyb ako taký. Samozrejme, modlitbu a duchovný život potrebujem tak, ako celé moje telo potrebuje vzduch. No zistil som, že ak sa nechcem zblázniť z rôznych druhov zodpovedností a chcem tu byť pre iných, potrebujem pohyb. Ako chlapec som neznášal beh, na hodinách telocviku som trpel, ak sme mali bežať dvanásťminútovku. Pred niekoľkými rokmi som si obul športové topánky a skúsil v rannej tme behať okolo ihriska v časti mesta, kde sme vtedy bývali. Tento ranný zvyk mi zostal doteraz a som presvedčený, že práve to mi pomáha uniesť ťarchu rôznych starostí a životných situácií, do ktorých som cez ľudí ponorený.

Aká je podľa teba najväčšia lož, ktorej dnes moderní muži o sebe veria?

U nás na východe republiky sa zvykne hovoriť: „Dajak bolo, dajak bude.“ A my muži to mnohokrát vzťahujeme nielen na životné situácie, ale aj na seba samých. Myslím si, že nebezpečným klamstvom, ktorému sme my muži často ochotní veriť, je, že nejak to už len s nami bude, nejako to zvládneme doklepať, nemusíme sa príliš zaoberať svojou povahou, rozvojom, napredovaním a už vôbec nie nejakým telesným cvičením alebo štúdiom. Tento druh praktického nihilizmu, to je podľa mňa tá najhoršia lož.

Ak by si mal vybrať jednu vlastnosť, ktorú by mal muž vedome rozvíjať celý život, ktorá by to bola?

Je ťažké vybrať len jednu. Zmenil by som to na dve: pokoj a prítomnosť. Prinášať ľuďom pravý pokoj, nie povrchnú ľahostajnosť, je jeden z aspektov mužnosti. No a muž, ktorý dokáže byť prítomný, dáva iným okolo seba vyrásť. Nielenže je tu pre iných, ale v prvom rade je skutočne pri nich.

Foto: archív respondenta