Harald Scheu: Vnímam ako nebezpečnú démonizáciu konzervatívnych hodnôt v mene ľudských práv

Európsky súdny dvor začiatkom júna rozhodoval o verdikte v kauze Coman and Hamilton, keďže tento homosexuálny pár žiadal o uznanie ich zväzku v Rumunsku. Dôvodom žiadosti bol trvalý pobyt oboch v tejto krajine. Kladné rozhodnutie súdu prinieslo mnoho emócií na strane liberálov aj konzervatívcov. Aký je však skutočný dosah na inštitúciu manželstva ako zväzku muža a ženy z pohľadu Európskej únie po tomto spore? Hovorili sme s Haraldom Christianom Scheuom (49), odborníkom na európske právo (docent na Katedre európskeho práva Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, člen Legislatívnej rady vlády ČR, ženatý, dve dcéry).

Médiá opisovali kauzu Coman and Hamilton ako prípad, ktorý môže prepísať definíciu manželstva. Je to tak?

Situácia v dnešnej Európe je taká, že rôzne štáty majú rôzne prístupy k pojmu manželstvo. Jeden problém v prípade Coman je v tom, že belgická úprava je v otázke rovnakopohlavného manželstva odlišná od tej rumunskej. Hlavná otázka však podľa môjho názoru neznie, či Súdny dvor alebo iný orgán EÚ môže predpísať novú definíciu manželstva, ale či judikatúra Súdneho dvora neprispeje k tomu, aby bol prístup niektorých takzvane pokrokových štátov vnucovaný iným, konzervatívnejším štátom.

Súdny dvor správne pripomenul, že definícia osobného vzťahu osôb vrátane úpravy manželstva je v právomoci členských štátov a úniové právo do týchto právomocí nezasahuje. Podľa Súdneho dvora sa môžu teda členské štáty podľa svojho zváženia rozhodnúť, či budú upravovať rovnakopohlavné manželstvá alebo nie.

Viazanosť prípadu Coman na právo EÚ spočíva v tom, že smernica 2004/38 upravuje okrem iného voľný pohyb manžela alebo manželky úniového občana. Preto nebolo úlohou Súdneho dvora EÚ ustanoviť všeobecnú smernicu manželstva, ale ustanoviť, koho treba považovať za manžela alebo manželku v zmysle smernice.

Generálny advokát Súdneho dvora EÚ argumentoval, že pojem manžel zahŕňa v sebe v prípade voľného pohybu osôb aj rovnakopohlavné osoby. Nedochádza k rozkolu výkladu slova manžel v rôznych právnych pohľadoch EÚ?

Stanovisko generálneho advokáta Súdneho dvora považujem za väčší problém ako sám rozsudok Súdneho dvora vo veci Coman. Na rozdiel od rozsudku obsahuje toto stanovisko právno-politické úvahy o inštitúcii manželstva. Zatiaľ čo podľa rozsudku definícia manželstva nie je vecou práva EÚ, stanovisko generálneho advokáta sa odvoláva na „vývoj európskej spoločnosti“ a konštatuje, že podľa aktuálneho trendu má byť pojem „manžel alebo manželka“ vykladaný nezávisle od sexuálnej orientácie. To sú všeobecné úvahy, ktoré idú nad rámec pomerne úzkej problematiky voľného pohybu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov.

Myslím si, že stanovisko v tejto politicky citlivej veci, ktorá sa dotýka „importu“ belgickej úpravy manželstva do rumunského právneho systému nemal vypracovať generálny advokát z Belgicka. Dá sa predpokladať, že pán Melchior Wathelett má ako bývalý belgický minister spravodlivosti k belgickej právnej úprave rozhodne bližšie, ako k rumunskému právnemu systému.

Jedným z pevných bodov členských štátov EÚ bola práve otázka rodinného práva a záležitostí. Čo teraz vlastne platí?

Z rozsudku Súdneho dvora vyplýva, že občan Únie, ktorý s občanom tretej krajiny uzavrel manželstvo v jednom členskom štáte, sa môže voľne presťahovať do druhého členského štátu, aj keď druhý členský štát rovnakopohlavné vzťahy vo svojom práve neupravuje. V tomto kontexte má právo EÚ prednosť pred právom členských štátov. To však neznamená, že členský štát bude musieť uznať manželstvo pánov Comana a Hamiltona tiež na iné ciele. EÚ nemôže Rumunsku prikázať, aby s pánmi Comanom a Hamiltonom zaobchádzalo ako s manželmi napríklad v oblasti sociálnych dávok, adopcie detí a iných manželských práv a povinností. Do Rumunska sa teda páni Coman a Hamilton môžu presťahovať z titulu manželstva, ale počas samého pobytu v Rumunsku im nemusia byť zaručené bežné práva manželov upravené v rumunských zákonoch.

Aktivisti LGBTI sú po rozsudku nadšení, zástancovia tradičného vnímania manželstva sú minimálne v strehu. Kto vlastne vyhral?

Podľa môjho názoru predstavuje rozhodnutie Súdneho dvora čiastočné víťazstvo žalobcov. Voľný pohyb občanov Únie je základným princípom práva EÚ, z ktorého ťažia predovšetkým občania všetkých členských štátov. Rozsudok nie je jasným víťazstvom aktivistov LGBTI, pretože okrem práva na pobyt nevyplývajú z rozsudku žiadne špeciálne manželské práva či povinnosti žalobcov. Nad rámec povolenia pobytu nie je Rumunsko povinné poskytnúť žalobcom manželský status podľa rumunského práva.

 

Rozsudok bol označený ako prelomový. Budú teda takéto kauzy pribúdať?

Rozsudok Súdneho dvora iba určil, že páni Coman a Hamilton, manželia podľa belgického práva, môžu spolu žiť v Rumunsku. Tento záver nie je vo svetle aktuálneho vývoja európskej ochrany základných práv príliš prelomový. Omnoho dôležitejšie budú podľa môjho názoru tie otázky, ktoré neboli doteraz zodpovedané. Má byť rovnakopohlavným manželom, ktorí sa do Rumunska presťahovali z Belgicka alebo iného štátu, ktorý umožňuje homosexuálom formálne manželstvo, zaistená možnosť vzájomne sa zastupovať v bežných záležitostiach, alebo dokonca právo adoptovať si deti? Ako majú byť v Rumunsku uspokojené prípadné vzájomné nároky pánov Comana a Hamiltona na výživné? Budú mať nárok na špecifické sociálne dávky určené manželom podľa rumunského práva, napríklad na vdovský dôchodok v prípade smrti jedného z nich? Vo svetle aktuálneho rozsudku Súdneho dvora Rumunsko nemusí zaobchádzať so žalobcami ako s manželmi z iných dôvodov ako je pobyt.

Ale samozrejme nie je vylúčené, že by sa pohľad Súdneho dvora do budúcnosti zmenil. Generálny advokát Wathelett vo svojom stanovisku argumentoval diskrimináciou z dôvodu sexuálnej orientácie. Ďalej nie je celkom jasné, či by mohol pán Hamilton zo smernice 2004/38 odvodzovať svoje právo na pobyt v Rumunsku a v prípade, že by ich manželstvo bolo uzatvorené v USA? K určitému prelomu by došlo tiež v prípade, ak by Súdny dvor právo voľného pohybu potvrdil nielen pre osoby, ktoré v členskom štáte uzavreli rovnakopohlavné manželstvo, ale tiež pre registrované partnerstvá, ktoré doteraz nemôžu uplatniť túto základnú slobodu. Rozhodujúci bude v takýchto kauzách výklad zákazu diskriminácie podľa práva EÚ.

Nie je snaha zmeniť definíciu manželstva z pohľadu budúcnosti krátkozraká?

Význam právnych inštitúcií nemusí zostať rovnaký. Tiež význam právnej inštitúcie manželstva sa môže postupom času meniť a reflektovať prípadné zmeny spoločenských pomerov. V priebehu 20. storočia došlo k výrazným zmenám, ktoré sa  týkajú  napríklad rozvodu a výchovy detí. Ďalšie zmeny vnímania manželstva súvisia s otázkou zrovnoprávnenia žien v ekonomickej, politickej a inej oblasti. Inými slovami, dejiny manželstva ako spoločenskej inštitúcie sú veľmi pestré. Bolo by prekvapivé, ak by sa do súčasného vnímania manželstva nepremietli zmeny súvisiace s globalizáciou, migráciou, medicínskym pokrokom a pod. Niektoré zmeny by som osobne považoval za pozitívne, iné za negatívne. Ale položil by som si inú otázku: Kto má v súčasnej kultúrne roztrieštenej a politicky rozdelenej európskej spoločnosti rozhodovať o zásadných zmenách právnych inštitúcií? Nemecký právnik Ernst Wolfgang Böckenförde, dlhoročný ústavný sudca, raz trefne poznamenal, že liberálny a sekularizovaný štát žije z podmienok, ktoré nemôže sám zaručiť. Inými slovami, tieto podmienky nemôže štát sám vytvoriť či nariadiť, ale preberá ich z reálnej spoločenskej praxe inšpirované predovšetkým kresťanstvom, osvietenstvom a humanizmom. Aj keď inštitúcia manželstva bola sekularizovaná a plne podriadená sekulárnemu právu, nie je to štát, ktorý manželstvo a hodnoty s ním spojené vytvára. V tomto zmysle je nebezpečné, keď štát alebo nadštátna entita, ako je EÚ ex offo predpisujú právne inštitúcie, ktoré sú výsledkom komplexnej a dlhodobej praxe a sú pevne zakotvené v kolektívnom vedomí. Ako právnik nemôžem súhlasiť s tým, aby sa zásadné zmeny právnych inštitúcií konali formou súdneho výkladu právnych noriem, ktoré boli prijaté za špecifických historických a sociálnych okolností. Z pohľadu sekulárneho štátu je iste legitímne tak pokrokovejšie, ako aj konzervatívnejšie vnímanie manželstva. Rozhodnutie o konkrétnej právnej úprave by však malo byť urobené demokratickým spôsobom, po otvorenej diskusii. Vnímam na európskej úrovni nebezpečný trend, ktorý spočíva v delegitimizácii alebo dokonca v démonizácii konzervatívnych postojov v mene ľudských práv. Tento trend sa vyznačuje nadradením takzvanej pokrokovej menšinovej agendy nad vôľu väčšiny.

https://www.slovoplus.sk/ako-sa-postavit-k-otazke-uznania-manzelstva-osob-rovnakeho-pohlavia-v-ramci-europskej-unie/

Celkový spoločenský, politický aj názorový tlak hrá v prospech „noviniek“ vo vzťahoch, ktoré nie sú overené. Nebolo by múdrejšie dať všestrannú podporu manželstvu a rodine, znovu jej vrátiť hodnotu?

Odpoveď na túto otázku si vyžaduje politické rozhodnutie, ktoré rešpektuje demokratické princípy. Nie je záruka, že také rozhodnutie bude nevyhnutne „múdre“. Ale položil by som inú otázku: Prospeje inštitúcii manželstva sekularizácia a jeho „ochrana“ štátom? Prečo by mal štát rozhodovať o tom, čo uznáva a neuznáva za manželstvo? Súčasný boj niektorých aktivistov za „manželstvo pre všetkých“ by sa mohol rozšíriť nad rámec súžitia príslušníkov sexuálnych menšín a vzťahovať sa aj na iné, často prípady láskyplného spolužitia ľudí. Prečo by mal štát inštitucionalizovať takéto spolužitie súkromných osôb? Z ľudského a medziľudského pohľadu nespochybňujem hodnotu trvalého súžitia medzi svojprávnymi dospelými osobami, ktoré sa o seba navzájom starajú, často obetavým spôsobom. Nie je však celkom jasné, prečo by mal štát existenciu všetkých trvalých súkromných vzťahov potvrdzovať pomocou špeciálnej úradnej listiny s pečiatkou.

Lenže ak má štát prežiť, potrebuje stály prísun hodnotných ľudí, ktorí zabezpečia jeho chod v ďalších generáciách. Títo vyrastajú predovšetkým z pevných manželských vzťahov. Nie je to dôvod pre štát, aby progresívne podporil práve túto formu spolužitia?

Podľa môjho názoru je nesporné, že vo vlastnom záujme by mal štát finančnými a ďalšími prostriedkami podporovať entity, z ktorých vychádzajú a v ktorých vyrastajú deti. Ako rozumné sa javia také modely, v ktorých štát finančne podporuje osoby, ktoré sa angažujú v domácej  starostlivosti. V iných prípadoch bude zrejme zložitejšie pragmaticky odôvodniť podporu zo strany štátu.