Hosťovská izba v našom srdci
Naše srdce je naša najcennejšia časť. Je miestom nášho vnútorného „ja“. Sú v ňom ukryté všetky udalosti, ktoré cez deň prežívame. Naše radosti, naše smútky, naše zranenia, veci a ľudia, o ktorých sa môžeme oprieť, slová, ktoré nám ublížili, ale aj tie, čo nás povzbudili.
Naše srdce je ako krásny spletitý palác. Máme v ňom izbu pre našu lásku, keď sme zamilovaní, máme izby pre každého z našich osobných dôverných priateľov. Máme izbu na kontakt s Bohom, keď sa modlíme a otvárame sa Božiemu pôsobeniu. Máme izbu, keď chceme byť sami a potrebujeme si oddýchnuť. Máme aj našu tajnú trinástu komnatu, o ktorej nikto nevie a kde sú ukryté veci, o ktorých vieme iba my.
Vychádzať v ústrety našim príbuzným, priateľom, známym, láske – to všetko je prirodzene dobré a akoby inštinktívne. Ale vytvoriť si „hosťovskú“ izbu pre niekoho, koho nepoznáme alebo nám je dokonca nesympatický, kto nám možno ublížil, je už vyšší „level“ duchovného života. Ježiš to od nás očakáva. Ani on často nemal kde hlavu skloniť. Aj v dnešných časoch hľadá, kde by našiel útočište. Všade tam, kde sa ľudia majú radi, kde si vychádzame v ústrety, kde svet lásky a sieť vzťahov priateľstiev funguje, všade tam nachádza aj on svoje bývanie. Pýta sa aj nás, či nájde v našom srdci izbu, kde by si mohol oddýchnuť.
„Chudák“ Boh, keď vidí toľko nespravodlivosti a bolesti na svete. Poznáme to aj my, keď pozeráme večerné správy – a stačí, že vidíme, ako týrajú opusteného psíka, nieto ešte ľudí v ťažkostiach a katastrofách a úplne nám zviera srdce.
Ako sa asi musí cítiť Boh, keď vidí toľko utrpenia na svete? Určite si potrebuje oddýchnuť. A bolo by od nás štedré mu ponúknuť svoje srdce. Keď sa dvaja ľudia majú veľmi radi a ona alebo on mali ťažký deň – ten druhý si nájde čas vypočuť, pohladkať, pomojkať, pustiť obľúbený film, objednať pizzu.
Ako malé deti sme sa smiali na „prerobenom“ výroku – Pane, nie som hotel, aby si vošiel pod moju strechu. Ale áno. Sme hotel. Hotel lásky. Hotel, kde sa neplatí a je vždy pripravená izba na oddych pre druhého človeka, ktorý to potrebuje. Ježišovo srdce malo veľa hosťovských izieb lásky a prijatia pre každého človeka. Od nás neočakáva veľa. Stačí, keď mu ponúkneme tú jednu. Ak každý človek vo svojom srdci štedro ponúkne jednu izbu ako hosťovskú, kde sa neplatí, ale dáva zadarmo, tak už nebude na svete ani jeden „emočný bezdomovec“. Každý z nás bude mať domov.
Tomáš Jellúš
kňaz v Spoločnosti Ježišovej