Ivana Németová o Rómoch: Keď ide o oslavu Boha, nikto nepozerá na hodinky

Ivana Németová žije v Krajskom centre rómskej misie na Sigorde, kde sú zamestnaní prevažne Rómovia. Pracuje s rómskymi deťmi prostredníctvom duchovných a pastoračných aktivít. Žije životom zasvätenej osoby Ordo Virginum a naplno sa venuje službe tým, ktorí ju potrebujú. V rozhovore prezrádza, prečo by podľa nej Rómovia potrebovali špeciálnu úpravu liturgie a že vďaka spoznávaniu živého Boha dochádza u Rómov aj k sociálnej zmene.

Autorka: Kristína Majerová

Titulná snímka: spoločenstvo Oáza nového života

Je ťažké vybudovať si dôveru u Rómov? S pocitom, že im chce človek dobre, aj keď od nich niečo požaduje?

Ja som s týmto nikdy nemala problém. Je to veľký dar, za ktorý som veľmi vďačná – do akejkoľvek komunity prídem, tá dôvera tam je. Asi aj preto, že som „polovičanka“ – takto Rómovia označujú tých, čo sú napoly Rómovia – a teda ma berú za svoju.

Celkovo však vybudovať si dôveru u Rómov môže byť niekedy problém, ak k nim človek prichádza štýlom „ja vás tu niečo naučím, lebo vy nič neviete“. Ani Rómom, ani mne sa takýto postoj nepáči, lebo aj my sa máme čo učiť od nich. Čiže odpoveď na otázku: nemyslím si, že je ťažké vybudovať si u Rómov dôveru, ak je človek dôveryhodný a prichádza k nim s úprimnosťou.

 

 

Ľudia majú často predsudky voči niečomu nepoznanému alebo na základe všeobecných informácií, resp. informáciami podsúvanými médiami. Nešťastne tak hádžeme všetkých Rómov do jedného vreca… Čo robiť s týmito predsudkami?

Je to jednoduché: príďte k nám do Krajského centra rómskej misie a spoznáte mnoho skvelých Rómov. Od tej chvíle sa na svet a ľudí v ňom budete pozerať inak. Bol tu jeden mladý chalan z Oravy a mal neopakovateľný zážitok. Vravel: „Veľa sme už o vás a práci Gréckokatolíckej rómskej misie počuli. No zažiť to, zažiť, akí skvelí sú títo Rómovia, bolo niečo úžasné. Počkajte, keď toto poviem na našej „bielej Orave“.“

Keď človek spozná konkrétnych Rómov, ktorí sú iní, predsudky sa stratia. Už nebudete rozdeľovať ľudí na čiernych a bielych, ale na tých, ktorí vám reálne niečo zlé urobili (či čiernych, či bielych) a tých, ktorí vám urobili dobro a cítite sa ich veľkými dlžníkmi. A zaručujem, že v tejto druhej kategórii budú aj Rómovia.

Boli u nás tiež mladí z jedného spoločenstva, ktorí na základe negatívnych skúseností s Rómami mali predsudky a báli sa ich. Pozvali sme ich na evanjelizáciu do osady v Abranovciach. Pripravili si pre Rómov program a oni to ocenili. Bolo krásne sledovať, ako všetci spolu tancovali a zabávali sa, Rómovia spolu s „nerómami“. Obe strany boli zo stretnutia nadšené a veľmi za to ďakovali.

 

Ako vieme Rómom pomôcť my, obyčajní ľudia, žijúci mimo rómskej komunity? Možno sme mnohí aj niekde v srdci radi, že sme tak ďaleko od nich… ale zároveň cítime, že by sme mali pomôcť… ale ako?

Myslím, že každý – aspoň na východe to takto je – má vo svojom okolí nejakého Róma, Rómku či rómsku rodinku. Verím, že aj takých, ktorí sú integrovaní do spoločnosti a pomoc ani nepotrebujú. Dôležitejšia ako materiálna pomoc je dať človeku pocítiť jeho dôstojnosť. Nekázať, nepovyšovať sa, neobviňovať, ale jednoducho sa s ním spriateliť, pozdraviť, usmiať sa. Byť ľudským. Netvrdím, že všetci Rómovia sú dokonalí, sú aj takí, s ktorými sa jednoducho nedá. Ale to sú väčšinou takí, s ktorými dobre nevychádza ani ich vlastná rómska komunita.

No rasizmus tu jednoducho existuje a tá najzákladnejšia „pomoc Rómom“ spočíva v odstránení predsudkov a v uznaní dôstojnosti každého človeka. Iba tak sa budú môcť rómske komunity postaviť na vlastné nohy.

 

A konkrétnejšie?

Čo sa týka konkrétnej pomoci, opäť nemôžem nespomenúť našu Gréckokatolícku rómsku misiu. Jej činnosť je taká efektívna a výsledky sú také udržateľné, že v rámci konkrétnej pomoci Rómom by som jednoznačne radila podporiť túto misiu. Našou skúsenosťou je, že spoznaním živého Boha nastáva u Rómov nevyhnutne aj sociálna zmena. Momentálne budujeme Krajské centrum rómskej misie, ktoré rekonštruujú Rómovia, a slúži na krátkodobé pobytové aktivity pre verejnosť. Takto môže majorita spoznávať snaživých, veriacich Rómov.

 

 

Ivana, žijete veľmi blízko Rómov, ktorí sú priamo na Sigorde. Sú to teda veriaci, snažiaci sa Rómovia. Môžeme povedať, že skôr výnimky ako pravidlo. Ako vnímaš ich postoj k návšteve pápeža? Tešia sa?

Na to som sa ich ešte nepýtala. (úsmev) Ale ich postoje svedčia o tom, že určite sa tešili. Pred návštevou si okolo osemdesiat mladých Rómov pripravovalo program na stretnutie s pápežom, do nácvikov vložili veľa snahy a energie. Nikto ich nemusel nútiť, išli do toho slobodne, s radosťou. Pre ďalších to bola veľká pocta, uvedomovali si, že také niečo tu ešte nebolo.

 

Pápež a jeho návšteva… Myslíte si, že to bude mať nejaký podstatný vplyv na Rómov, že sa niečo zmení? Alebo skôr to povzbudí a „nakopne“ ľudí pracujúcich s Rómami?

Osobne by som si najviac želala, aby to malo najväčší dopad na našu slovenskú spoločnosť. Nie je normálne a už vôbec nie kresťanské to, ako sa mnohí kresťania správajú k Rómom. A dokonca sa tak správajú aj k tým, ktorí sa Rómom venujú. Posudzujú, odsudzujú.

Nedávno vyšiel môj blog s názvom: Drahý pápež, hľa, takto ťa milujeme! Upozorňujem, že to o čom píšem, nie je ojedinelá udalosť, takýchto prípadov sú možno aj tisícky; v každej druhej dedine, ak nie v každej. Je to veľká hanba.

Samozrejme, stretnutie s pápežom je veľkou vecou aj pre samotných Rómov – no oveľa viac si želám, aby toto gesto silne otriaslo slovenskou spoločnosťou a aby ho brali ako príklad, ktorý oni sami majú nasledovať: vykročiť k ľuďom na periférii.

 

Rómovia sú často spájaní s neporiadkom, ba priam až bordelom. Je to úplne v protiklade s myšlienkami ochrany životného prostredia, ktoré sú tak blízke aj pápežovi Františkovi. Ako vnímate tento „konflikt“ z pohľadu človeka, ktorý je aktívny v oboch oblastiach?

Rada veci spájam, prepájam, no tu sa to nie vždy dá. Hoci v zbožných prianiach a predstavách áno. To, že Rómovia sú spájaní s neporiadkom, je len jeden uhol pohľadu. Na druhej strane vždy boli a stále nejakým spôsobom sú „deti vetra“, „deti prírody“, a teda v mnohom sú úzko spojení s prírodou. Hoci čím ďalej, tým menej.

Na ten neporiadok sa dívam očami záhradnej architektky. Prečo tu sú odpadky? Chýbajú koše, štruktúry. Niekde preto, že neplatia, niekde by aj chceli platiť za odpad, ale starosta im neumožní mať kontajnery. V niektorých osadách majú tak premnožených psov, že akákoľvek snaha o poriadok je márna.

Je však aj pravda, že „zero waste“ pre Rómov nie je príťažlivé. Sladené nápoje, všetko lacné, voňavé, farebné, nezdravé… Kto ich však tejto kultúre naučil? Na každom kontinente vám dosvedčia, že najháklivejšou skupinou na prepadnutie „americkej kultúre“ sú práve jednoduchšie, prírodnejšie, chudobnejšie národy/kultúry alebo domorodé, pričom boli vytrhnuté z ich vlastných tradícií. Presne toto sa stalo Rómom, takže sa nemôžeme čudovať, že prebrali cudziu kultúru.

 

 

Vediete Montessori dielničky pre rómske deti. Nestretávate sa s názormi, že pre nich je to škoda, že by ste sa mohli venovať iným deťom? Chápu to ľudia?

Montessori metóda vznikla pri práci s najchudobnejšími a zaostalými deťmi, a teda aj práve vďaka nim. Vznikla z veľmi pálčivej potreby. Už za života Márie Montessori sa prišlo na to, že táto metóda môže zaostalé deti buď posunúť na úroveň zdravých, alebo ich aj predbehnúť, alebo schopnosti zdravých detí zdokonaliť. Čo je dôležitejšie? Podľa mňa to prvé. Zatiaľ som sa nestretla s názorom, že by to pre ne bola škoda – veď aj od nich istým spôsobom závisí naša budúcnosť. Či budú v dospelosti ako negramotné dostávať sociálne dávky alebo či prispejú do spoločnosti svojím talentom. A aj tie výsledky sú oveľa markantnejšie ako pri zdravých deťoch, takže ja sa z toho iba teším. Som veľmi vďačná občianskemu združeniu Fórum života, že môžem tieto aktivity vykonávať aj vďaka jeho podpore.

 

Po čom sú rómske deti najviac smädné?

Po láske a pozornosti. Ale niektoré, musím povedať, sú zas také rozmaznané, že pozorujem, že najviac sú smädné po zdravom, triezvom prístupe, ktorý zahŕňa poriadok, režim, prácu a aj zdravú prísnosť.

 

Pracujete tiež s rodinami, s rodičmi… V čom vidíte to hlavné, čo im chýba? Pri rozhliadnutí sa okolo seba vidíme, že možnosti sú. Nemali by byť aj oni trošku proaktívnejší?

Asi áno. Ale oni tiež nevedia ako. Stretávam sa s mnohými rómskymi mamičkami, ktoré by svojim deťom dali aj modré z neba – len nevedia, čo to „modré z neba“ má byť. A tak im kupujú všelijaké hlúposti a rozmaznávajú ich, namiesto toho, aby ich vychovávali. Ale povedzte mi, prosím, ako môže človek dať niečo, čo nedostal? Takto ich vychovávali ich mamy, takto vedú aj ony svoje deti.

 

 

V jednom rozhovore ste spomenuli, že vnímate potrebu rómskej liturgie. Existuje vôbec taká? Resp. v čom si myslíte, že by potrebovali úpravu liturgie?

Napríklad v jazyku. Ale určite aj v prístupe, ktorý závisí hlavne od kňaza. Neprísť na omšu v zmysle „rýchlo, nech si ju odbavím“, ale prihovoriť sa ľuďom, nech je to naozaj oslava Pána, nie iba povinnosť. V tom nás gréckokatolíci trochu predbehli. Som rímskokatolíčka, ale musím uznať, že oni to robia fakt dobre. Asi aj tým, že sú menšou cirkvou a nerobia liturgie „ako na bežiacom páse“ (teda minimálne majú pre to pochopenie, že by to tak nemalo fungovať).

Gréckokatolícka rómska misia má takúto liturgiu schválenú – upravenú pre Rómov – môže byť sprevádzaná hudobnými nástrojmi (čo je pre gréckokatolíkov netypické), sú v rámci nej aj prosby či chvály. Je aj túžba, aby aspoň niektoré časti boli preložené do rómčiny, ale to je beh na dlhé trate. Zaujímavé je aj to, že takáto liturgia môže trvať aj dve hodiny (klasická gréckokatolícka trvá iba jednu hodinu). Páči sa mi to. V tomto sú Rómovia podobní africkým kultúram – keď ide o oslavu Boha, čas ide úplne nabok, nikto nepozerá na hodinky.

A ešte taká zaujímavosť – v Maďarsku existuje schválená rómska sv. omša. Práve počas Eucharistického kongresu bola aj slávená.

A keby som mala v skratke povedať, ako by mala vyzerať tá „rómska omša“ – na začiatok by stačil prístup, aký bol v prvotných cirkvách: že sme tu jedno spoločenstvo, novým členom podáme ruku a jednoducho o sebe vieme.

 

Čo by ste si vy osobne priali, aby si Rómovia odniesli z návštevy pápeža?

Radosť, skúsenosť ľudskej dôstojnosti a zážitok vlastnej dôležitosti pred Bohom.