TOP

Šprintér Ján Volko: Túžim, aby Boh viedol moje kroky

Vyrastal u saleziánov, začínal pri futbale, aby prešiel k šprintu. Je čerstvým halovým majstrom Európy v behu na 60 metrov a zdôrazňuje, že za svoje úspechy vďačí viere v Boha, dobrým ľuďom okolo seba a cieľu, ktorý si stanovil. Pre Slovo+ tiež prezrádza viac o tom, čo ho v živote poháňa vpred a pred čím uteká. Hovoríme aj o jeho známom geste pred štartom – znaku kríža. Šprintér Ján Volko (22).

Titulná fotka: Pavol Uhrin

Patríte medzi najrýchlejších mužov Európy. Čo vás poháňa v živote vpred?

Sú to ľudia, ktorí sú okolo mňa a mám ich rád alebo milujem: moja rodina a celý môj športový tím. Práve im vďačím za to, kde dnes som, a túžim, aby boli šťastní. To, čo ma ženie vpred, je tiež túžba robiť šport na Božiu slávu – o to sa snažím a tým smerom „bežím“.

 

Je naopak niečo, pred čím utekáte?

Ako každý človek, niekedy utekám pred povinnosťami. (smiech) Ako mladší som často utekal do školy. Dnes sa snažím utekať pred hlukom a ruchom, ktorý je okolo nás – mám veľmi rád pokoj a priestor pre seba. Ako kresťan sa snažím utekať pred hriechom, ale nie je to vždy jednoduché. (úsmev)

 

Môže byť taký rýchly človek aj lenivý?

Určite áno. Nie vždy mám chuť trénovať a ísť na tréningy, ale viem, že je to moja povinnosť a že je to pre mňa dôležité, tak sa do toho „dokopem“. Veľa sily a energie treba investovať do školy, tam sa tiež niekedy treba premáhať – pracujem na tom. (úsmev)

 

Aký životný cieľ máte pred sebou?

Ako športovec by som sa chcel dostať na olympiádu – buď tú najbližšiu, alebo tú nasledujúcu. Chcel by som tiež úspešne doštudovať a založiť si rodinu.

 

Foto: Pavol Uhrin

 

NA ZAČIATKU TO BOLO KRITICKÉ

Váš športový príbeh sa začal – paradoxne – futbalom. Ako sa stane z futbalistu šprintér?

U saleziánov som hrával vo futbalovom klube SDM Domino – väčšinou ako obranca alebo v pravom či ľavom krídle. Celý čas som bol medzi staršími chalanmi, nebol som veľmi vyspelý, najmä som veľmi rýchlo behal. Až posledný rok som sa vrátil medzi svojich rovesníkov. Tréner však už mal vybratých svojich favoritov, nebolo tam už veľmi pre mňa miesto a nemal som potrebu v tomto športe rásť. A keďže ma to ani nenapĺňalo, povedal som si, že to nebude tá správna cesta a začal som sa viac orientovať na atletiku. Súčasne som ešte dva roky hral futbal a tiež trénoval atletiku.

 

Impulz vraj prišiel od vášho otca…

Otec má celkovo rád šport, už počas školského a univerzitného štúdia robil atletiku. Moji rodičia však nikdy neboli profesionálni športovci, ani sa športu príliš nevenovali. Otec sa ma iba spýtal, či by som to nechcel vyskúšať, a zdá sa, že to bol dobrý nápad. (úsmev)

 

Bolo to však také jednoduché?

Nebolo. Úvod bol kritický a stálo ma to veľa síl. Mal som štrnásť rokov, menil som kolektív a nebol som na to pripravený – bolo to pre mňa veľmi ťažké a problematické, no všetko sa obrátilo na dobré. Našiel som si nový kolektív a v ňom aj kamarátov na celý život.

 

 

VŽDY JE DÔVOD NA SKROMNOSŤ A POKORU

Vo svojom blogu píšete, že v tom období ste si uvedomili, že inak ako so skromnosťou to nepôjde a ak stojíte na štarte s myšlienkami na úspech, väčšinou o úspech nejde.

K skromnosti ma viedli celý život rodičia a veľmi im za to vďačím.

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre