TOP

Jana Vindišová: Človek môže byť svätý, aj keď trpí psychickými ťažkosťami

Mnohých veriacich, ktorí žijú aktívny duchovný život, súčasne trápia aj psychické ťažkosti. Na druhej strane je množstvo ateistov, ktorí nemajú vôbec žiadne takéto problémy. Duchovný život by však sám osebe nemal byť ani tabletkou, ani terapiou; je o vzťahu s Bohom. Problémom však môže byť, že keď srdce krváca, zrazu sa nám nedá modliť. A škrupule sú komplexnejší problém, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. So psychologičkou Janou Vindišovou (37) sme sa rozprávali nielen o tom.

Aká bola vaša cesta k prepojeniu psychológie a viery?

Začalo sa to vtedy, keď som šla študovať psychológiu na Trnavskú univerzitu. Nikdy som neplánovala študovať psychológiu, dlho som hľadala, čomu by som sa mohla venovať tak, aby to bolo zmysluplné a „blízko k ľuďom“. Vtedy mi viacerí blízki ľudia odporúčali práve psychológiu, aj keď na gymnáziu ma lákali skôr prírodovedné predmety a hudba. Dozvedela som sa, že na Trnavskej univerzite je štúdium psychológie orientované „3D“ s prepojením psychickej, sociálnej a duchovnej roviny. Oslovilo ma to natoľko, že som si podala prihlášku iba tam. V podstate od začiatku som túžila slúžiť ako psychológ veriacim ľuďom a v práci prepájať duševné a duchovné.

 

Aj dnes mnohí veriaci ľudia považujú psychológiu za akúsi pseudovedu a nedôverujú jej. Čo by ste im na to povedali?

Je zaujímavé, že to, že si to niektorí veriaci ľudia myslia, som zistila až časom, lebo pre mňa bola psychológia od začiatku vedou. Som skôr racionálny človek a mám rada, keď je niečo exaktne podložené. Postupne som sa začala stretávať s tým, že niektorí veriaci sa ešte počas môjho štúdia začudovali, že študujem práve tento odbor. Neskôr sa objavili negatívne či zdržanlivé postoje veriacich voči tomu, že túto profesiu vykonávam. Zistila som, že by som vlastne mala mať problém. Čiže to bolo dodatočné, nikdy predtým som to neriešila a nikdy som medzi vierou a psychológiou nevnímala esenciálny rozpor. Neskôr som pátrala po koreňoch tohto problému. Predpokladám, že jedným z dôvodov je, že psychológ a terapeut ide často „na hlbinu“, až tak, že to môže veľmi pripomínať nejakú duchovnú starostlivosť o človeka. Samozrejme, že nazeráme do hĺbky jeho duše, prežívania, emocionality, niečoho, čo sa oslovuje aj v spovedi či v duchovnom rozhovore, takže môžu vzniknúť obavy, či nesúperíme o rovnaký predmet záujmu. Ďalšou dôležitou skutočnosťou sú pozostatky Freudovej psychoanalýzy, ktorá bola apriori ateistická. Psychoanalýza ako prvý psychoterapeutický smer vznikla na prelome 19. a 20. storočia. Až do polovice minulého storočia sa postoj Cirkvi (napríklad zákaz navštíviť psychoanalytika) opieral najmä o pôvodné Freudove názory, súčasťou ktorých bol pansexualizmus a chápanie náboženstva ako neurózy. Na druhej strane prvými psychológmi v dejinách, ktorí svoje nadčasové teórie publikovali dávno pred oficiálnym vznikom modernej vedy, boli práve svätci a teológovia, napríklad Augustín, Tomáš Akvinský či Terézia z Avily.

 

Nedávno som čítala rozhovor s jedným psychiatrom, ktorý povedal: „Vidím to aj tak, že čím menej ľudí chodí do kostola, tým viac ich chodí na psychoterapiu.“ Je to naozaj také priamočiare?

Nemyslím si. Je to informácia, ktorá sa dezinterpretuje. To, že chodí menej ľudí do kostola, a to, že chodí viac ľudí na psychoterapiu, môžu byť dva úplne rozdielne následky tej istej príčiny. Na jednej strane je to dnešná doba, ktorá je veľmi komplexná, postmoderná, ľudia majú problémy, ktoré nemali. Nežijú tak blízko seba, že by svoje ťažkosti riešili v komunite alebo rodine ako kedysi. K tomu sa pridala súčasná covid situácia. Pribúda stres, hodnoty sú individualistické, takže náboženstvo do týchto konceptov celkom nezapadá, spoločnosť sa sekularizuje. Na druhej strane, človek sa vo svojej podstate nemení a nemôže žiť sám ako individualista, sám pre seba, výsledkom môže byť viac psychických problémov. Preto si nemyslím, že to takto funguje.

 

Ale myslím si, že je to názor, ktorý majú často aj veriaci ľudia.

Veriaci i niektorí kňazi – že človeku by stačilo, aby chodil na spoveď. Pre mňa je asi takým najsilnejším dôkazom, ktorý možno nie je vedecko-výskumno a štatisticky dokázaný, to množstvo veriacich ľudí, ktorí žijú aktívny duchovný život a chodia k sviatostiam, a aj tak majú psychické problémy, na druhej strane množstvo ateistov, ktorí nemajú vôbec žiadne psychické problémy, aj keď k sviatostiam nepristupujú. Zdá sa, že ide o naozaj nezávislé premenné. Avšak tento jednostranný názor môže pridávať bremeno veriacim, ktorí žijú sviatostne, vzťah s Bohom berú vážne a pri ťažkostiach môžu mať dojem, že duchovný život nežijú dobre, keďže to „nefunguje“ a ťažkosti pretrvávajú.

 

Čo by takýmto ľuďom mohlo pomôcť?

Myslím si, že pre veriacich, ktorí váhajú s vyhľadaním pomoci pri psychických problémoch, môže byť nápomocný názor a usmernenie kňaza ako duchovnej autority. Vážim si každého kňaza, ktorý týmto ľuďom v správny čas poskytol podporu pri vyhľadaní odbornej pomoci. V Duchovnom centre Lukov dvor, kde pôsobím ako lektorka, na programoch bežne spolupracujú kňazi a psychológovia. Mnohí ľudia majú centrum spojené s nedávno zosnulým pátrom Hegglinom, ktorý bol súčasne diecéznym exorcistom. Možnosť oprieť sa o autoritu kňaza môže zmierniť zábrany veriacich voči psychológii. I keď je škoda, že takýto „dôkaz“ (na rozdiel od napríklad vyhľadania lekára pri telesných ťažkostiach), musí byť vôbec ponúknutý.

 

 

PSYCHICKÉ PROBLÉMY DUCHOVNÝ ŽIVOT NEVYRIEŠI

Ak má nejaký človek psychický problém, ako depresie, úzkosti, dá sa to vyriešiť len duchovne?

Ak ide o ťažkosti klinického charakteru, určite by som sa na to nespoliehala, rovnako ako by si výlučne duchovne neriešila rakovinu či zápal slepého čreva. Hranicou medzi bežným smútkom či strachom a psychickými ťažkosťami, ktoré vyžadujú odborný zásah, je väčšinou to, že človek už nefunguje dobre vo vzťahoch, v pracovnom živote či sám so sebou – že nedokáže ráno vstať z postele, limituje ho to, aby robil aktivity ako doteraz. V tomto prípade často ani duchovný život nefunguje, lebo keď krváca srdce, človeku sa nedá modliť a „radovať v Pánovi“. Na druhej strane aj pri boji s duševnými ťažkosťami môže človek čerpať silu niesť kríž z duchovných zdrojov. Práve kríž a utrpenie môžu viesť k prežívaniu väčšej blízkosti s tým, ktorý na vlastnom tele okúsil fyzickú i duševnú bolesť.

 

A v čom nám, naopak, z pohľadu psychológa môže duchovný život pomôcť v takomto prežívaní?

Duchovný život sám osebe by nemal byť ani tabletkou, ani terapiou, je o vzťahu s Bohom – a to je omnoho viac ako „len“ byť za každú cenu uzdravený. Skutočný vzťah mi pomáha, aby som nebol sám v radostiach ani starostiach. Ak trpím akoukoľvek chorobou, ak som napríklad onkologický pacient a som súčasne aj veriaci, môže to byť významný zdroj zvládania. Pretože aj keď chorobu možno nebude možné vyliečiť, nie je to pre mňa koniec sveta. Keď viem, že trpím depresiou, ktorej epizódy sa možno budú vracať po celý život, v dôsledku čoho budem musieť užívať dlhodobo antidepresívnu liečbu, alebo ak som v detstve prežil ťažké traumy, v dôsledku čoho možno nebudem fungovať úplne plnohodnotne – viem, že na to nie som sám, že je tu niekto so mnou a ten Niekto okrem iného dokonca niesol kríž. Ježiš na kríži sám zažil smrteľnú úzkosť a akúsi psychickú krízu vo chvíľach opustenosti od Otca.

 

Čo by mal robiť človek, ktorý začne pociťovať nejaké úzkosti, depresie alebo podobné ťažkosti?

Spočiatku môže byť nápomocné, ak sa obráti na niekoho, komu dôveruje. Niekedy je dobré len sa porozprávať s manželom, manželkou, rodičmi či blízkym priateľom o tom, že „sa mi zdá, že to nezvládam, čo s tým budeme robiť?“ a hľadať spoločné riešenie. Naopak, niekedy si to všimnú práve najbližší. Môžem sa poradiť s obvodným lekárom alebo diskrétne vyhľadať psychiatra, psychológa alebo psychoterapeuta. Užitočné je porozprávať sa s niekým, kto ma podporí v tom, že chcem vyhľadať pomoc. Ak má veriaci človek spovedníka či duchovného vodcu, môže to povedať aj jemu. Aj ten by ho mal vedieť správne nasmerovať. Predovšetkým (ale nielen) tínedžeri a mladí často využívajú aj online linky pomoci. Kvalitného odborníka si môžeme nechať „poradiť“ rovnako, ako keď hľadáme dobrého lekára.

Veriacim, ktorí majú isté zábrany vyhľadať odbornú pomoc, prípadne chcú začať s riešením problémov spojením duchovných a psychologických prostriedkov, možno odporučiť niektorý z programov na Lukovom dvore (napríklad Uzdravujúca cesta života, programy pre ľudí trpiacich strachom, úzkosťou, v kríze, či pre obete sexuálneho zneužívania). Pri väčšine z nich je možnosť absolvovať jednorazový rozhovor so psychológom. Ľudia si následne často pýtajú odporučenie na odborníka v blízkosti miesta bydliska. Každý tretí piatok v mesiaci sú v rámci aktivít Duchovného centra realizované webináre z cyklu Psychológia a viera, zamerané na špecifické problémy (napríklad depresia, trauma, závislosť na pornografii), kde účastníci môžu klásť anonymné otázky a dozvedieť sa o možnostiach pomoci i seba-pomoci.

 

Prečo je pre veriacich také citlivé vyhľadať psychologickú pomoc?

Práve preto, že stále prichádza pochybnosť, prečo ma nevylieči Boh. Niekedy tak veriacim s duševnými ťažkosťami pridávame bremená navyše, prípadne si ich na plecia nakladajú sami. Deje sa to, keď tlačíme na to, že depresiu by mal vyriešiť Boh, že by sa mal z toho vymodliť, že Boh predsa uzdravuje každú chorobu. Nevyžiadané rady tohto typu môžu byť dôsledkom nedostatku správnych informácií, ale aj negatívneho obrazu psychológie, ktorý je sčasti v našich podmienkach aj pozostatkom bývalého režimu.

 

 

SAMOVRAŽEDNÉ MYŠLIENKY SAMY OSEBE NIE SÚ HRIECHOM

Poznáme aj nejakých svätcov, ktorí zápasili s nejakými psychickými ťažkosťami? Môžu nám byť v niečom príkladom?

Určite áno. Napríklad svätý Alfonz, učiteľ Cirkvi a zakladateľ redemptoristov, takmer celý život bojoval so škrupulozitou a, ako by sme to nazvali dnes, úzkostnými symptómami. Čítala som svedectvo amerického katolíka, ktorý trpel religióznou formou OCD (obsedantno-kompulzívnej poruchy) spojenou so škrupulozitou. Zakladateľ redemptoristov svätý Alfonz M. Liguori (1696 – 1787), ktorý je uctievaný ako patrón moralistov a spovedníkov, v priebehu svojho života trpel škrupulozitou neurotických rozmerov (je pravdepodobné, že dnes by mohla byť klasifikovaná ako religiózne OCD), v dôsledku čoho prežíval nepríjemné stavy úzkosti a pochybností. Naliehavé obavy sa zameriavali predovšetkým na oblasť čistoty, ale aj na možné omyly a nesústredenosť pri modlitbe a vysluhovaní sviatostí. Trápili ho tiež minulé hriechy, napriek tomu, že boli vyznané a odpustené. Životopisci hovoria, že mnohé dni a roky Alfonzovho života museli byť doslova agóniou. Svoje obavy zveroval duchovným vodcom a spovedníkom, pričom mnohé rady zaznamenal vo svojom denníku. O tom, že Alfonzove škrupule mali pravdepodobne patologický charakter, svedčí celoživotný výskyt, potreba jasného vonkajšieho vedenia, ale aj sezónne zhoršovanie ťažkostí v jesennom období.

Vnútorným psychickým utrpením trpeli i ďalší svätci – napríklad svätá Terezka Ježiškova či Edita Steinová, ktorá spomínajúc na ťažké obdobie uvádza, ako dúfala, že ju na ulici usmrtí auto.

Popri poznaní prežitého utrpenia tých, ktorí už dosiahli večný život, by bolo užitočné, ak by sa ťažkosti tohto charakteru nemuseli báť priznať kňazi a zasvätení, v prvom rade pred sebou samým, následne pred komunitou a najbližšími a napokon i pred spoločenstvom veriacich. Práve títo však odbornú pomoc neraz vyhľadajú až v hodine dvanástej a neraz trpia v skrytosti. Pozícia zranených uzdravovateľov je mimoriadne autentickým svedectvom.

Niekedy máme, naopak, tendenciu psychologizovať duchovné stavy svätých. Temná noc svätého Jána z Kríža je niekedy chybne stotožňovaná s depresiou rovnako, ako je niekedy za depresiu považovaný stav odlúčenosti od Boha u Matky Terezy. Keby mala naozaj klinickú depresiu, nedokázala by celoživotne aktívne fungovať v službe.

 

Aký je rozdiel medzi depresiou a temnou nocou?

V stave temnej noci človek prežíva mučivú odlúčenosť od Boha, necíti jeho prítomnosť, ale funguje v ostatných oblastiach života, nemá nejaké vážne zdravotné problémy. Ťažkosti sú koncentrované na jeho vzťah s Bohom. Napriek bolesti človek v temnej noci nechce Boha a vieru opustiť. Túži sa naďalej modliť, pokúša sa o to, aj keď neprežíva žiadne pocity. Keď má veriaci človek depresiu, tá zasahuje do mnohých iných oblastí života – nevládze pracovať, nadväzovať vzťahy, stráca schopnosť tešiť sa z bežných vecí, nielen z toho, že sa nemôže modliť. Veľmi ľahko sa prestáva modliť, lebo nevládze, nemá silu na vzťah s Bohom, niekedy praktizovanie viery z tohto dôvodu úplne opúšťa, i keď následne sa môžu dostaviť pocity viny. Medzi depresiou a temnou nocou je preto zásadný rozdiel, i keď pre veriaceho môže byť niekedy „vznešenejšie“ hodnotiť psychické ťažkosti ako stav temnej noci, ktorým trpeli aj svätci.

 

Načrtli ste aj samovražedné myšlienky. Sú samy osebe hriechom? Ľudia sa z toho možno neraz spovedajú, keď im to napadne…

Samovražedné myšlienky samy osebe nie sú hriechom, napriek tomu sa stali súčasťou niektorých (najmä internetových) spovedných zrkadiel. Človek nemôže za to, čo mu príde na myseľ (môže to byť samovražedná alebo aj napríklad sexuálna myšlienka), je však zodpovedný za to, ako sa následne zachová. Podľa výskumov má takmer polovica dospievajúcich skúsenosť so samovražednými myšlienkami. Človeku to v ťažkej chvíli jednoducho napadne. Zodpovednosť za myšlienky či dokonca samotný suicidálny akt môžu byť výrazne znížené u človeka s klinickou depresiou. Ak suicidálne tendencie vyzná penitent pri sviatosti zmierenia, spovedník by ho mal upozorniť, že nejde o hriech, vyjadriť porozumenie a súčasne ponúknuť pomocnú ruku.

 

 

STRACH A ÚZKOSŤ SÚ CHOROBY DNEŠNEJ DOBY

Ktorá z emócií nám robí zväčša najväčší problém?

Niekedy nám robia problém emócie ako také. Máme tendenciu pokladať ich za niečo, čo by sme mali v prvom rade ovládať, pričom v živote by sme sa mali riadiť najmä rozumom a vôľou. Radosť a pozitívne emócie nám väčšinou problém nerobia, istou výnimkou môže byť človek v stave mánie či pod vplyvom návykových látok, ktorý „od radosti“ robí výtržnosti. Smútok je emócia, ktorá nás oberá o telesnú energiu, pod jeho vplyvom sa stávame pasívnejšími. Smutný človek môže preto niekedy pôsobiť dojmom, že je „len“ lenivý (a to je predsa hriech). Spomínam si na prípad, keď manžel svojim deťom prikázal, aby sa depresívnej matke vysmievali a hovorili, že je lenivá. Keď človek trpí depresiou, neraz naozaj nedokáže vstať z postele, nachystať raňajky, pretože fyzicky nevládze, aj keď je po telesnej stránke zdanlivo zdravý. Ďalšou problematickou emóciou je strach, prípadne úzkosť, ktorú chápeme ako strach bez predmetu – akúsi zovšeobecnenú predtuchu hrozby zameranú na budúcnosť. Ako psychológ veľmi často počúvam vyjadrenia typu „mám úzkosť“, „bojím sa života“, „prepadá ma to počas dňa či noci a nemôžem pracovať/sústrediť sa/zaspať“… Ľudia prichádzajú za psychológom aj s hnevom, ktorý nedokážu ovládať a ktorý neraz významne narúša najbližšie vzťahy, veriaci ho však riešia najmä vo sviatosti zmierenia. „Hneval som sa“ je často vyznávaným hriechom. Treba zdôrazniť, že dnes už aj mnohí kňazi upozorňujú ľudí, že prežívanie hnevu je ako také prirodzenou emocionálnou reakciou, ktorá sama osebe hriechom nie je. Svätý Tomáš Akvinský už v 13. storočí upozorňuje, že necitlivosť voči vlastným pocitom a emóciám možno považovať za neresť.

 

Kde je potom tá hranica, keď sa hnev stáva hriechom?

Ako je napísané v Liste Efezanom (4, 26): „Hnevajte sa, ale nehrešte.“ Keď sa človek nahnevá a úprimne tomu druhému povie, že ho nahneval, alebo to vybúcha do vankúša, vyboxuje alebo vykričí na bezpečnom mieste – ide o primárnu reakciu, ktorú ešte nemá pod kontrolou, nespĺňa kritériá vedomosti a dobrovoľnosti. Ale ak sa človek rozhodne, že bude naďalej tomu človeku ubližovať, škodiť, vtedy sa toto správanie stáva hriechom. V knihe The Emotions God Gave You (Emócie, ktoré nám dal Boh) autori uvádzajú výstižný príklad: Svokra nemá v láske svoju nevestu, pretože je na ňu nepríjemná a slovne ju uráža, vyspovedá sa z toho (hnevu), avšak keď po ceste zo spovede zbadá nevestu, nepocíti k nej náhle lásku a sympatie, to by musel byť zázrak. Môže sa však slobodne rozhodnúť, že ju nebude ohovárať a reagovať na ňu podráždene.

 

Prečo emócie neraz nevieme vyjadriť a potláčame ich?

Väčšinou potláčame niečo, čo považujeme za neprimerané, zlé. Nemusia to byť vždy len emócie, rovnaký postoj máme často aj voči sexualite. Ak niečo môže byť hriechom, zdanlivo ľahšia cesta je potlačiť to. Boh nás však stvoril ako integrované trojdimenzionálne bytosti, preto by sme žiadnu zložku osobnosti nemali odmietať. To, čo je potláčané, nevydrží pod pokrievkou dlho, lebo je to natoľko silné, že to vždy nejakým spôsobom vybuchne – smerom von (ublížim blížnemu) alebo dovnútra (ochoriem – fyzicky alebo psychicky).

 

 

ŠKRUPULANTI NERAZ DOSTÁVAJÚ NEADEKVÁTNE RADY

Častou témou medzi veriacimi sú aj škrupule. Je to problém duchovný alebo skôr psychický?

Určite treba rozlišovať vývinovú a patologickú škrupulozitu. Medzi nimi však často neexistuje jasná hranica. Diagnostika psychických ochorení nie je ako covid test – pozitívny/negatívny, nemá natoľko exaktné kritéria. Pri rozlišovaní ide najmä o to, či škrupule človeka obmedzujú natoľko, že má ustavične potrebu vyznávania tých istých hriechov, po spovedi pochybuje, či mu hriechy boli skutočne odpustené, má problém pristupovať k svätému prijímaniu i bezprostredne po prijatí sviatosti zmierenia a často sa mu vracajú hriešne myšlienky, ktoré sa stupňujú práve vtedy, keď sa snaží o ich potláčanie. Často sú to myšlienky so sexuálnym či rúhavým obsahom pri svätých veciach, sviatostiach, Bohu a svätých či iných ľuďoch. Vývinovú (prechodnú) škrupulozitu zažívajú často mladí v období dospievania alebo ľudia po konverzii, keď začnú vieru i hrozbu zatratenia brať vážne a prehnane sa usilujú o dokonalosť. Tu môže pomôcť duchovné vedenie či trpezlivý spovedník, ako aj korekcia obrazu Boha. Ak zistia, že Boh je hlavne láska a milosrdenstvo, postoj k prežívaniu viery sa môže zmeniť. Ale ak úzkosť z hriechu pretrváva celé roky, pričom vedú k veľkému subjektívnemu utrpeniu, môže ísť o prejav religiózneho OCD (obsedantno-kompulzívnej poruchy).

 

Aký je na to liek?

Ak by spovedník veľmi dobre viedol a penitent by dokázal poslúchať– toto nikdy nepovažuj za ťažký hriech, choď len raz za tri týždne na spoveď, medzitým chodievaj na sväté prijímanie pod príkazom poslušnosti –, tak by sa to dalo. Penitent má však neraz aj napriek uisteniu natoľko silnú úzkosť, že rady spovedníka nedokáže poslúchnuť. Často zo strachu prestáva pristupovať k sviatostiam na dlhé roky. Je naozaj vhodné odporučiť, že okrem spovede je užitočné vyhľadať terapeutické vedenie. Akýmsi ideálom je určitá miera spolupráce terapeuta a spovedníka pri plnom rešpektovaní diskrétnosti terapie a spovedného tajomstva.

Na Lukovom dvore sa v januári uskutočnilo prvé stretnutie skupinky asi štyridsiatich ľudí trpiacich úzkosťou a škrupulozitou. Viacerí účastníci následne vyjadrili veľkú úľavu z toho, že v tom nie sú sami, keďže v kostole sa neraz cítia ako tí najhorší a niečím „porušení“. Takzvaná „aj ja“ (angl. me too) skúsenosť môže byť mimoriadne cennou. Aj vzájomné podržanie sa v skupine môže byť dobré. Ako inšpirácia pre založenie a vedenie skupiny slúžia odporučenia a skúsenosti amerického redemptoristu, otca Thomasa Santu, ktorý sa pastorácii škrupulantov venuje už tridsať rokov. Napriek tomu konštatuje, že nepozná univerzálne riešenie týchto problémov. Každý človek je jedinečný a potrebuje individuálny prístup.

 

 

Čo môže, naopak, človeku so škrupuľami škodiť?

Z duchovného hľadiska rozhodne neposlušnosť voči spovedníkovi, ako aj ich časté striedanie. Ide k jednému, môže mať pocit, že hriechy nedostatočne vyznal či ľutoval, a tak ide s rovnakými hriechmi za druhým, často opakuje aj generálne spovede. Uškodiť môžu aj neadekvátne rady: napríklad sexuálne či rúhavé myšlienky, prípadne nutkavé obavy, že môžem niekomu ublížiť, sú niekedy hodnotené ako znak posadnutia, pričom následne je odporučená pomoc exorcistu či modlitba za oslobodenie. Keďže títo penitenti sú extrémne nároční, neraz sú konfrontovaní s netrpezlivosťou či necitlivým reakciami (napríklad zhrozenie nad obsahom myšlienok), v dôsledku čoho sa môžu cítiť ešte viac zlí, skazení a nehodní. Rovnako nepomáha, ak je človeku s patologickou škrupulozitou odporučené, aby sa učil sám rozlišovať, čo je hriech či ťažký hriech. Je ideálne, keď je človek vedený k slobode, avšak práve tá je pre úzkostného človeka desivá. Práve preto je vhodné, ak je v tomto prípade väčšia časť zodpovednosti delegovaná na duchovnú autoritu, ktorá následne dáva veľmi jasné inštrukcie (napríklad „až do budúcej spovede budete napriek týmto myšlienkam pristupovať k svätému prijímaniu“ alebo „rúhavá myšlienka je len vtedy hriešna, ak ste si ju vedome a dobrovoľne vyvolali s cieľom uraziť Boha“). Je to, akoby v oblasti duchovného života išlo o dieťa, ktorému k istote, rastu a paradoxne väčšej slobode pomáhajú pevne stanovené hranice. Aj svätý Alfonz dokázal fungovať v kňazskom i osobnom živote vďaka poslúchaniu jasných odporučení svojich spovedníkov, ktoré máme zaznamenané aj v jeho denníkoch. Tie niekedy svojou múdrosťou a nadčasovosťou pripomínajú rady moderných psychoterapeutov.

 

 

 

 

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2014 Vyštudovala žurnalistiku, editorstvo a vydavateľskú prax na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Okrem práce v Slovo+ sa venuje jazykovým korektúram kníh a časopisov. Dcéra milovaných rodičov a svojho Boha, sestra troch súrodencov. Žena, ktorá zasvätila svoj život Bohu a službe blížnym. Nohami Zvolenčanka, srdcom v nebi. Rada sa necháva unášať stránkami kníh, hudbou, službou, kreativitou či chvíľami za šijacím strojom alebo volantom. Hľadá pravdu a neuspokojí sa, kým ju nenájde. Rada objavuje Boha vo všednosti dní. Jej srdcu je obzvlášť blízke prepájanie psychológie a viery. A v neposlednom rade potrebuje najmä Ježiša a kávu (áno, v tomto poradí).