TOP

Jana Zaujecová: Vytvoriť rúcho pre Svätého Otca bolo životným medzníkom a dielom, ktoré ma presiahlo

Vytvorila rúcho, ktoré mal na sebe pápež František počas svätej omše v Šaštíne. O svojej tvorbe, o tom, čo jej to dáva a aká je symbolika rúch, ktoré tvorí, hovorí umelkyňa Jana Zaujecová, ktorá je presvedčená o tom, že Boh je krása.

Vysvetlíte nám symboliku ornátov, ktoré mali na sebe pápež, koncelebrujúci kňazi a diakoni?

Hlavnou myšlienkou bola jednoduchosť, čistota a vznešenosť.

Hodvábne rúcho Svätého Otca je žiarivo biele, teda slávnostnej liturgickej farby. Dopĺňajú ho jemné zlatisté tóny, akoby odraz večnej slávy. Biela liturgická farba symbolizuje čistotu a nevinnosť srdca Panny Márie. Farebnosť motívu prechádza z tmavších tónov zlatistého okru smerom do bielej, teda do svetla. Nosnou líniou rúcha je jednoduchosť, aby vystihovala posolstvo pápeža Františka a jeho dôraz na ľudskosť, prikláňajúc sa k jednoduchým ľuďom „v druhej línii,“ ktorých on sám prirovnáva k svätému Jozefovi.

Horizontálne ukladanie hodvábnych štruktúr a vlákien na rúchu Svätého Otca i na rúchach koncelebrantov a diakonov má tiež svoj metaforický význam. Naznačuje vrstvenie všednosti, poskladané z jednoduchých skutkov, drobných čiastočiek konania. Aj Mária prijíma ťažobu bolestí a každodennosti, žije v úzadí ticho a pokorne. Navrstvené jemné štruktúry naznačujú dlhodobé pokorné snaženie a trpezlivú vytrvalosť, ktoré sa spájajú v harmonický celok, dláždia cestu k svätosti. Z jednoduchých obyčajných skutkov, akoby vrstiev, vzniká harmonické monumentálne dielo nášho života. Je výzvou žiť svoju každodennosť, vytvárať svoju svätosť nenápadne každým dňom prežitým v láske. Tu mi úplne rezonuje myšlienka pápeža Františka: „Každý je darom a zo života môže urobiť dar.“

 

 

PLSŤ A PÁLIUM SA MATERIÁLOVO A SYMBOLICKY PREPÁJAJÚ

Aký materiál ste na rúcha použili?

Použitým materiálom je pravý hodváb a vlna, nič viac. Ústredný materiál – autorskú netkanú plsť – som vytvorila plstením z barančieho rúna. Plsť som sa snažila vytvoriť čo najtenšiu a najjemnejšiu. Samotný materiál – vlna – má pre mňa veľký význam a jej využitie v liturgii má symbolickú rovinu, symbolizuje obetného Baránka, ale tiež Dobrého pastiera. Pápežovo pálium, rovnako utkané z barančieho rúna, spočívalo na tejto plsti. Plsť a pálium sa materiálovo a symbolicky prepájajú. Pálium si Svätý Otec František priniesol so sebou, tvorilo tak súčasť rúcha.

 

Čo je to pálium?

Pálium je pevná stuha utkaná z bielej vlny, ktorá sa kladie na ramená pápeža a arcibiskupov metropolitov. Je špeciálnou insígniou. Páliá sa vyrábajú so silnou symbolikou. V rímskom opátstve chovajú pátri trapisti baránky, ktoré pápež každoročne požehnáva na sviatok rímskej mučeníčky Agnesy (agnus – lat. baránok). Po požehnaní sestry z kláštora svätej Cecílie baránky ostrihajú a spracúvajú vlnu pradením a následne z upradenej vlny tkajú páliá. Pálium je teda symbolom baránka na pleciach Dobrého pastiera, ktorý sa o svoje ovečky stará a s radosťou vezme na plecia aj tú poslednú zatúlanú, ktorú stratil a znova našiel.

 

A čo mitra Svätého Otca?

Na mitre Svätého Otca sa k horizontálnym štruktúram všednosti napájala vertikála smerujúca hore k nebu. V strede ju dopĺňa zlatistá výšivka na plsti z ovčieho rúna.

 

 

A čo sa týka dalmatiky – rúcha pre diakonov, aká bola symbolika tam?

Výšivka na dalmatikách cituje gregoriánsky notový zápis sekvencie zodpovedajúcej liturgii sviatku Sedembolestnej Panny Márie: Stabat Mater dolorosa (Stála Matka bolestivá). Jej realizácia v červenej farbe má za cieľ odkázať nielen na Máriino utrpenie pod krížom, ale predovšetkým pripomenúť obeť, oživenú slávením Eucharistie. Do rúch koncelebrantov som vložila aj akord hodvábov oceľovo modrej. Je citáciou špeciálnej modrastej farby oltárneho baldachýnu v šaštínskej bazilike a aj Márie ako takej.

Kolekcia rúch a štól pre túto špeciálnu príležitosť nepozostávala len zo spomínaných siedmich rúch a mitry, ktoré som vytvorila vo svojom ateliéri. Súčasťou zadania bolo i vyhotovenie návrhu a digitálneho návrhu na rúcha a štóly pre koncelebrujúcich biskupov a kňazov. Podľa neho vyrábala talianska firma v Kalábrii sto rúch a tisíc štól. Dôležité bolo farebné zladenie s hlavnými rúchami. Tiež mali svoj symbolický výklad.

 

 

VYTVORIŤ RÚCHO PRE SVÄTÉHO OTCA BOLO PRE MŇA NAJVÄČŠOU POCTOU, RADOSŤOU A MILOSŤOU ZÁROVEŇ

Venujete sa už dlho tvorbe ornátov? Bola toto pre vás najväčšia výzva doteraz?

Tvorbe liturgických rúch som sa začala venovať už počas svojich študijných čias, v ateliéri Voľnej textilnej tvorby prof. Evy Cisárovej-Minárikovej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Prvú štólu a rúcho som tkala na krosnách. Po študijnej stáži vo fínskom Rovaniemi, kde som sa naučila techniku plstenia, sa plsť stala súčasťou ďalších mojich rúch. V tých časoch som pracovala i ako reštaurátorka textilu v Historickom múzeu na Bratislavskom hrade a neskôr i ako kustódka depozitára historického textilu. No i v tejto nádhernej práci som prichádzala do kontaktu s historickými liturgickými rúchami. Fascinovali ma krásne vznešené materiály, výšivky a farebnosti prírodných farbív. No najviac ich duchovná i kultúrna hodnota. Mala som vtedy príležitosť sa téme vrstvenia rúch a farieb v liturgii venovať i teoreticky.

Vytvoriť rúcho pre Svätého Otca bolo pre mňa najväčšou poctou, radosťou a milosťou zároveň. Jednoznačným životným medzníkom a dielom, ktoré ma presiahlo. Celé moje tvorivé leto som cítila úžasnú silu, požehnanie a radosť. Ešte som to nezažila. „Čarovné“ bolo i to, ako mi viacero ľudí ochotne pomáhalo, za čo im veľmi ďakujem. Najmä Lucii Komorovskej a Silvii Šášikovej. Prichádzali rady, s pomocou v pravý čas. Krásny zážitok.

 

Ako vyzerá príprava jedného konkrétneho ornátu?

Rúcho vyhotovené textilnými technikami, ktoré využívam, je dlhý proces. Najskôr o motíve premýšľam, pripravím návrh a rúcho nakreslím. Potom dôsledne volím farebnosť, jednotlivé akordy hodvábov a materiálov. Z vybraných tónov hodvábov špeciálnou technikou tvorím textilné štruktúry a do podobného farebného zaznenia ladím i spomínanú autorskú plsť, akoby maľujem vlnou a vláknami. Uloženú vlnu uplstím pomocou použitia vody a mydla. Hotovú plsť následne vyšívam. Jednotlivé fragmenty ornátu napokon spojím do jedného celku. Každé rúcho je tak originálne autorské dielo.

 

BAVÍ MA VKLADAŤ DO PLSTÍ POSOLSTVÁ LÁSKY, DOBRA A ČNOSTÍ

Čo dáva táto práca – tvorba omšových rúch – na oplátku vám? Stáva sa vám to prostriedkom k stretnutiu s Bohom?

Moja tvorivá práca ma veľmi napĺňa, vnímam ju i ako poslanie. Baví ma vkladať do plstí posolstvá lásky, dobra a čností. Má to pre mňa hlboký význam. Moje rúcha sa stávajú súčasťou svätej liturgie. Bohoslužobný odev je vyjadrením bázne a úcty človeka pred Bohom a snahy pokúsiť sa preklenúť rozdielnosť nebeského a pozemského. Liturgia je miestom konania svätých tajomstiev, kde sa nebo dotýka zeme, teda aj nás; miestom, kde sa rodí Kristus. Rúcho kňaza ochraňuje, oblieka si ho zhora, odkiaľ naň dopadajú Božie milosti a všetkým hýbajúca sila Ducha. Liturgický odev umocňuje jeho odovzdanosť Bohu a dotvára zážitok z krásy „teatrum sacrum“ – posvätného divadla. To je veľmi silný moment. Používanie špeciálneho obradného odevu pri liturgii je zakorenené v Starom zákone v Knihe Exodus (28). Boh dokonca dáva podmienku, že jednotlivé bohoslužobné rúcha musia byť utvorené umelcom, ráta teda s umením v odeve – v rúchu, ako aj s využitím ušľachtilých vyberaných materiálov.

Boha stretávam aj vo vzácnych osobnostiach, pre ktoré rúcha či štóly vytváram. To je úžasne obohacujúce. Moje diela sú týmto spôsobom okrem Slovenska prítomné pri liturgii i v Čechách, v Rakúsku, Na Sicílii, v Bolívii a už i vo Vatikáne.

 

 

Veľkou výhodou mojej práce tiež je, že pracujem doma. Mám štyroch synov, tak s nimi môžem tráviť veľa času, radi sa v mojom ateliéri učia alebo hrajú. Je to aj kus slobody, dáva mi to možnosť niekedy celkom „zdvihnúť kotvy“ a úplne uniknúť do umeleckého sveta, rada totiž chodím na výtvarné sympóziá, kde sa dá umelecky načerpať na veľmi dlhú dobu.

Okrem liturgickej tvorby sa venujem i voľnej textilnej tvorbe, kde je mojou múzou biela a všetky jej odtiene. Vo voľnej tvorbe využívam rôzne prírodné materiály. Ovčie rúno pretvorené do autorskej plsti najvýstižnejšie pomenúva to, čo sa snažím do svojej tvorby vložiť. Snažím sa použiť v tvorbe minimum výrazových prostriedkov pre čistotu a silu kontextu. Mojou múzou je premenenie Pána na hore: „Jeho odev žiaril sťa svetlo“ – to je dokonalosť. Som presvedčená, že Boh je krása! Nesmierne ma fascinuje smerovanie k nebu – do svetla. Tu sa mi vynára ďalší odkaz pápeža Františka z jeho návštevy: „Sme stvorení, aby sme hlavu pozdvihli smerom k nebu!“

 

Foto: archív respondenta, Maryna Syrovatka

Komentáre