Jana Zibalová: Boh dokáže použiť ťažké obdobia, aby nás pritiahol bližšie k sebe

K hudbe mala od malička blízko a blízkosť sa pre ňu stala dôležitým heslom. Speváčka a hudobníčka Jana Zibalová hovorí, že je paradox, že Boh – kráľ celého vesmíru a Zeme – túži po blízkosti človeka.

Aké sú hudobné korene Jany Zibalovej?

Hudba ma v podstate sprevádzala už od malička. Môj otec mal big-beatovú kapelu, ktorá neskôr prerástla do veľkého zboru. A tam sme všetky deti spievali. Otec je zároveň dlhoročným organistom v Ivanke pri Dunaji, odkiaľ pochádzam. Takže u nás sa všetko točilo okolo hudby, zároveň sme všetci chodili do ľudovej umeleckej školy, každý hral na nejaký nástroj.

A na čo si hrala ty?

Osem rokov som chodila do ZUŠ-ky na klavír. Hrať na gitare som sa naučila najmä od mojich bratov, čo-to som od nich pochytila. V tom čase som mala rada kapely ako U2, Oasis, Coldplay… Chcela som vedieť zahrať ich piesne, tak som sa naučila pár akordov. To boli vlastne moje začiatky s gitarou.

Z toho sa zdá, že ti je britská hudba veľmi blízka.

Áno, vždy ma to k nej ťahalo. Vnímala som, že napríklad Íri majú v sebe niečo výnimočné – takú hudobnú energiu, ktorá mi bola blízka. Podobne to mám aj s Britmi. Ich hudba možno pôsobí trochu chladnejšie, ale práve to sa mi vždy páčilo. A keď sa pozrieme na Slovensko – miestom, kde sa koncentruje veľa dobrých muzikantov, je podľa mňa Prešov. (úsmev)

Myslíš si, že ťa táto hudba nejako ovplyvňuje pri tvojej tvorbe?

Niekde v podvedomí áno, hoci ju už veľmi nepočúvam. No zároveň sa snažím byť otvorená aj novým štýlom, novej hudbe. Keď napríklad počúvam hudbu, mám nastavené, aby mi prehrávač púšťal piesne podobné tej, ktorú som si pustila ako prvú, a tak sa dostávam aj k autorom, o ktorých by som ani nevedela, že existujú.  

Čím je pre teba hudba?

Je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Tým, že píšem piesne, stala sa jedným z prostriedkov toho, ako vyjadrujem to, čo prežívam a cítim. Zároveň je to aj jeden zo spôsobov mojej modlitby. To, že skladám piesne, vnímam ako dar od Boha a chcem sa oň deliť s ostatnými. Aj preto som sa rozhodla vydať album. Verím, že moje piesne môžu priniesť požehnanie a ovocie aj iným ľuďom.

Dá sa teda povedať, že sa rada modlíš hudbou?

Áno, v určitom zmysle slova je pre mňa hudba modlitbou, no často je pre mňa nástrojom, pomocou ktorého do nej vstupujem. Keď hrám na gitare alebo klavíri a spievam, je to pre mňa vstup do modlitby. Modlitba samotná je pre mňa vedomé zotrvávanie s Bohom. Uvedomujem si, že Boh je tu a teraz prítomný, je blízko pri mne a hudba mi vie niekedy pomôcť vstúpiť do Božej prítomnosti.

Ako vyzerá tvoja modlitba?

Nie je to každý deň rovnaké. Napríklad dnes, keď robíme tento rozhovor, prvé, čo som ráno spravila bolo, že som si sadla za klavír, zahrala som nejaké tri akordy a začala som sa modliť svojou piesňou, kde sa spieva „môj Ježiš, viem, že si blízko“. Snažila som sa utíšiť si myseľ a nastaviť srdce na to, že chcem mať čas vyhradený na Boha a nechcem, aby mi hlavou prúdili nejaké moje myšlienky, veci, starosti či radosti toho dňa. Nech som len s Bohom. Začala som teda hudbou, potom som si sadla, vzdávala som chválu a vďaku. Zväčša vstupujem do modlitby s vďačnosťou, ďakujem Bohu za veci a potom plynule prejdem do chvály. Momentálne sa snažím opäť prečítať celú Bibliu. A ak sa mi podarí prečítať si úryvky na daný deň, tak sa snažím mať vždy nejaký priestor na ticho. Snažím sa mať kontemplatívnu modlitbu, nechať priestor Bohu, aby ku mne hovoril. Musím sa priznať, že teraz mi to ide akosi ťažšie.

Ak by si mala svoje aktuálne životné obdobie pomenovať piesňou, ako by sa volalo?

Už by to nebola blízkosť. Nazvala by som ho návrat, pretože teraz potrebujem o blízkosť viac zabojovať. Predtým som to možno považovala za niečo prirodzené a išlo to plynule. Momentálne však prežívam obdobie, keď neviem tak ľahko vstupovať do Božej blízkosti alebo si ju uvedomovať. Akoby som bola v mnohých veciach otupená. Dostala som sa do kolobehu každodenného života, v ktorom sa nechávam pohltiť všeličím možným a nechávam si málo priestoru na vedomé vstupovanie do blízkosti. Viem, že potrebujem návrat a viem, že je to celé o mne. Boh tu je stále, som to ja, ktorá sa potrebuje k nemu vrátiť. Zároveň je to aj obdobie uvedomovania si, že prežívať Božiu blízkosť nie je samozrejmé. Je to obrovská milosť. Keď sa to deje, je to veľký dar.

CHCEM VIAC BOHA

Keď si svetu oznamovala, že vydávaš album s názvom Blízkosť, spomenula si známu myšlienku svätého Augustína: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Čím boli tieto slová v danom období pre teba aktuálne?

V Biblii sa píše, že Ježiš je vinič a my sme ratolesti. A kto nezostane napojený na vinič, neprinesie ovocie. Ďalej tam Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Preto ak chceme prinášať dobré ovocie, musíme byť napojení na Boha. To je pre mňa blízkosť. V nej sa všetko koncentruje a akonáhle to máme, nechávame sa Bohom premieňať. Necháme sa objímať jeho láskou, spoznávame ho, vytvárame priestor, aby sme ho počúvali. Ak ho počúvame, objavujeme pozvanie do toho, čo má pre nás pripravené. Keď to prijmeme a navyše to aj uskutočňujeme, sme presne tí, ktorí prinášajú ovocie. Druhý rozmer je podľa mňa v tej myšlienke sv. Augustína. V živote sa môžeme usilovať o čokoľvek, môžeme hľadať naplnenie v čomkoľvek a v komkoľvek. Ale naplnenie nenájdeme v ničom a v nikom, iba v Bohu. Hoc to môže znieť ako klišé, presne to vyjadrujú tie slová: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Iba v ňom máme úplné naplnenie, iba v ňom nájdeme plnosť radosti a pokoja. Môžeme mať rôzne útechy, ktoré nás krátkodobo naplnia, ale vždy to bude len dočasné. Preto budeme v konečnom dôsledku pociťovať prázdnotu, lebo plnosť všetkého je iba v Bohu.

Aký bol príbeh tvojho vstupovania do Božej blízkosti a kráčania v nej?

Vyrastala som v klasickej katolíckej rodine, kde sme boli vedení k Bohu. Chodila som každú nedeľu na svätú omšu a spievala som v zbore. Som mojim rodičom vďačná, že nás od malička viedli k viere a išli nám vždy aj príkladom. No rozmer toho, že Boh je niekto osobný a blízky, som uchopila oveľa neskôr Vnímala som ho iba ako nejakú autoritu, ktorá je kdesi ďaleko „na obláčiku“. Keď som bola dieťa, vtedy sa tlačil taký smer, že Boh je „sudca“ a to/tamto nesmiem, lebo Boh to uvidí a potrestá ma. Boha som vnímala ako kontrolóra, ktorý sleduje, čo kto robí. Keď som aj išla na omšu, tak len preto, lebo som sa bála, aby ma Boh nepotrestal. To osobné poznanie Boha a toho, že je milujúci Otec, prišlo neskôr.

Kedy sa to stalo?

Ťažko sa mi to presne datuje, ale bolo to približne pred ôsmimi alebo deviatimi rokmi. Jedným z impulzov bol seminár Kurz základov kresťana, ktorý som v tom období absolvovala. Išlo o niekoľko víkendov po sebe a počas jedného z nich som spravila osobné rozhodnutie pre Ježiša – rozhodla som sa odovzdať mu život. Zdá sa mi, že v tom čase sa veľa vecí v mojom živote začalo meniť. Predtým som bola skôr vlažná, robila som veci len preto, lebo sa majú, a zároveň som sa za Boha niekedy aj hanbila. Bola som ako taký chameleón. Keď som bola v partii medzi neveriacimi, až tak som sa k viere nepriznávala. A videla som, že to nie je dobré – žiť akoby na dve strany. Myslím si, že týmto rozhodnutím sa začala nová etapa môjho života. Rozhodla som sa, že končím s vlažnosťou a začala som radikálne meniť svoj život. V tom istom čase som v práci zažila prvý kontakt s charizmatikmi. Zo začiatku som mala voči nim predsudky, prišli mi príliš zameraní na emócie a tak trochu mimo reality. (úsmev) No zároveň som na nich videla, že žijú niečo viac a majú niečo, čo ja nemám. Bolo to príťažlivé a sympatické a prejavovalo sa to v bežných veciach. Napríklad sa nezapájali do ohovárania alebo si doma denne čítali Sväté písmo. To bol pre mňa úplne nonsens – ja som mala Bibliu zaprášenú na poličke. Od momentu rozhodnutia pre Ježiša som ju začala pravidelne čítať a odvtedy som neprestala. (úsmev) Niekedy v tom období začali vznikať aj moje prvé zhudobnené modlitby.

Kedy si najviac zažila to, že Boh je blízko?

Asi vo chvíľach, keď som si uvedomovala, že on už je „ten posledný“, na koho sa môžem obrátiť, spoľahnúť alebo kto mi môže pomôcť, hoci som vedela, že on má byť ten prvý. V týchto ťažkých chvíľach som si, paradoxne, najviac uvedomovala, že to je vlastne tá najväčšia blízkosť, ktorú mám. A hlavne taká, o ktorú nikdy neprídem. Že nech sa deje čokoľvek, Boh bude stále pri mne. Zároveň tú blízkosť veľmi cítim, keď čítam Sväté písmo. Vo svete sa toľko vecí mení, ale to, čo hovorí Boh, je nemenná pravda. Aj v Evanjeliu podľa Marka sa píše: „Nebo i zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“ Je to nielen nemenná pravda, ale slovo, ktoré mi vždy aktuálne hovorí do života. Takže pri čítaní Svätého písma často zažívam blízkosť. Väčšinou je to práve v náročnom čase, kedy sa najviac priviniem k Bohu. Myslím si, Boh dokáže využiť naše ťažké obdobia presne na to, aby si nás pritiahol bližšie k sebe. Aby sme sa menej spoliehali na svet a viac na neho.

Keď tvoríš novú pieseň, vyjadruješ túžbu po blízkosti? Alebo tá pieseň vychádza práve z blízkosti a stretnutia s Pánom?

Ako kedy. Základom je, že netvorím piesne tak, že si pomyslím, že som už dlho nič nezložila, tak idem na to. Moje piesne vznikajú zväčša neplánovane, v modlitbe. Buď doma, keď som sama v izbe a hrám si, alebo počas adorácie či chvál. Vždy to odzrkadľuje moje prežívanie. Napríklad zhudobnený Žalm 139, kde sa spieva: „Pane, ty ma skúmaš, vieš o mne všetko.“ Táto pieseň vznikla tak, že som prišla domov a bola som frustrovaná, nahnevaná na Boha, normálne som na neho kričala, že nič, za čo sa modlím, sa nemení. Bola som z toho unavená. A Boh mi odpovedal piesňou. Vznikla asi najrýchlejšie, úplne zo mňa vypadli slová, harmónia, melódia, za chvíľu bola pieseň hotová, a navyše sa mi aj hneď páčila. Dokonca vidím, že oslovuje ľudí, ktorí mi píšu, že sa ich to dotýka. Táto pieseň bola odpoveď od Boha na vnútornú krízu, ktorú som prežívala. Často v piesňach vyjadrujem túžbu po ešte väčšej blízkosti. Veľa sa tam opakuje slovné spojenie „chcem viac“. Pretože si uvedomujem, že to, čo mám, je málo a potrebujem ešte viac. A keď nie som schopná sama si to vyrobiť, tak hovorím Bohu, že chcem viac. Že chcem po ňom túžiť viac.

Je v súčasnosti nejaká pieseň, ktorou sa modlíš zvlášť rada?

Mám jednu pieseň, ktorú si hrám, keď potrebujem stíšiť svoje myšlienky a zastaviť ich prúd. V nej spievam „môj Ježiš, viem, že si blízko“. Je to taký môj osobný popevok, ktorý som nikde nezverejnila. A v poslednom období som sa modlila piesňou Praise od Elevation Worship. Mám ju veľmi rada, pretože z nej ide obrovská radosť. Spieva sa tam, že budem Boha chváliť v údoliach aj vo výškach, aj keď sa postaví proti mne nepriateľ . Najsilnejšia je pre mňa veta: „Pokiaľ dýcham, mám dôvod spievať, duša chváľ ho.“ Uvedomujem si, že často riešim malicherné veci, no ak som sa ráno zobudila a dýcham, už to je dôvod, aby som chválila Boha.

Božiu blízkosť zažívam, aj keď sa pozerám na nádherný západ slnka. Vtedy zažívam jeho veľkosť, ale zároveň aj blízkosť. V prírode sa mi silno spája blízkosť aj s Božou veľkosťou. Myslím si, že je to paradox, že on, Kráľ zeme, neba a vesmíru, ktorý stvoril obrovské veci, je tu, vedľa mňa, kdekoľvek som.

A takéto momenty často zdieľaš na sociálnych sieťach, rovnako aj fotografie prírody, k tomu krátke zamyslenie alebo biblický citát a takto povzbudzuješ ľudí. 

Áno. Sociálne siete sú podľa mňa často plné „odpadu“, preto som si dala pravidlo, že ak tam budem niečím prispievať, nech to slúži na povzbudenie iných ľudí.

BLÍZKOSŤ JE KRÁČANIE S BOHOM

Máš rada krásne a možno trochu aj netradičné veci. Vidieť to aj na obale albumu Blízkosť. Je veľmi zaujímavý, ale nie každý možno ilustrácii rozumie…

Jej autorom je šikovný ilustrátor Peťo Ličko. Zoznámili sme sa asi týždeň predtým, ako som ho oslovila na spoluprácu. Vedela som, že robí abstraktné umenie a bolo mi to veľmi sympatické a blízke. Chcela som znázorniť blízkosť, ale nie prvoplánovo – chcela som, aby to bolo trochu metaforické. A Peťo sa spýtal, čo pre mňa znamená blízkosť. Napísala som mu nejakých 5 mojich definícií a jeho najviac inšpirovalo dennodenné kráčanie s Bohom Otcom. A to ten obraz znázorňuje – kráčanie. Sú tam nohy Boha Otca a nohy dieťaťa. Lebo celý náš život je o tom, že kráčame spolu a nie sme sami, že on je Emanuel – Boh s nami.

Pri tvorbe tohto albumu si veľmi špecificky zažila blízkosť vďaka ľuďom, ktorí finančne podporili vydanie albumu. Ako si vnímala, že sa ľudia takýmto veľmi konkrétnym spôsobom za teba postavili?

Nikdy som vyslovene nemala túžbu nahrať vlastný album. Skôr som to vnímala ako projekt, do ktorého ma pozval Pán Boh. V modlitbe som vnímala, že je čas, aby som svoje piesne ponúkla aj ľuďom. Zároveň som od neho dostala uistenie, že je to jeho projekt a že sa o to postará po všetkých stránkach, aj po tej finančnej. Preto som vedela, že keď urobím kampaň, nemusím to riešiť sama, ale Boh je za tým. Samozrejme, vedela som, že musím urobiť svoju časť a Pán Boh ma podrží. Na jednej strane som mala takúto istotu v Pánu Bohu, no na druhej strane som mala obavy aj strach. Pýtala som sa samej seba, či som do toho mala ísť, pretože ma nikto nepoznal. A navyše, v kampani bola nastavená dosť vysoká suma. Som vďačná ľuďom, že do toho išli, aj keď ma vlastne nepoznali a nevedeli, čo presne podporujú. Blízkosť som veľmi cítila aj pri koncerte, na ktorom sme uviedli album do života. Veľa kolegov a kamarátov sa vtedy za mňa postavilo a pomáhali mi to celé zorganizovať a zrealizovať.

Ako ľudia reagujú na tvoje piesne?

Chodia mi rôzne správy a svedectvá. Primárne ďakujú za to, že im tie piesne pomáhajú vstúpiť do modlitby. To aj bola moja túžba. Ale prišli mi aj veľmi silné svedectvá. Napríklad k piesni Nový život mi písala jedna pani, ktorej zomrel muž. Pre ňu bolo počúvanie tej piesne jediné, čo ju držalo vtedy pri živote. Je to pre mňa silné a povzbudzujúce. V tom čase by mi vôbec nenapadlo, že tú pieseň budú počúvať iní ľudia a že navyše bude niekoho niesť, keď bude niečo ťažké prežívať. Som veľmi vďačná za všetky spätné väzby, lebo vidím, že to celé malo a má zmysel a že si Pán používa moje piesne.

BOH CEZ NÁS KONÁ, AJ KEĎ NEVLÁDZEME

Boh skrze teba koná na viacerých frontoch. Si aktívna v mnohých projektoch, v Bratislave hudobne sprevádzaš sväté omše a adorácie s chválami v Kaplnke sv. Kataríny či chválové omše v Katedrále sv. Martina. Ako vnímaš to privilégium sprevádzať ľudí v modlitbe a že Boh skrze teba koná?

Mnohé z projektov, ktoré vznikli za posledné roky, sú dielom Pána, do ktorých ma dlhodobo volal. A postupne sa na to vytvárali podmienky, aby sa jeho vízia mohla realizovať. Myslím si, že ide o ovocie toho času blízkosti, keď som v tichu nechávala Bohu priestor, aby ku mne hovoril. Mám veľkú bázeň pred tým, že mám ľudí viesť do blízkosti a do modlitby, lebo sama s tým mám niekedy problém. A to nejde oklamať. Keď sa stane, že si nenájdem čas na rannú modlitbu, je pre mňa veľmi náročné v ten deň viesť ľudí do modlitby. Ale beriem to tak, že to nie je o mne a o nejakej mojej momentálnej dispozícii či o tom, čo cítim. Je to o tom, že som nástroj v Božích rukách a vie si ma použiť, aj keď sa cítim nehodná. Presne vtedy sa v mojej slabosti prejavuje jeho sila. Vtedy sa len modlím: „Pane Bože, dnes sa na to vôbec necítim. Mám pocit, že ja potrebujem byť tá, ktorú niekto vedie do modlitby. Ale ak chceš, konaj cezo mňa aj v takomto stave.“ A verím, že on koná. Samozrejme, mnohokrát prídu rôzne pochybnosti, či má táto služba zmysel, niekedy príde menej ľudí, inokedy mám zase pocit, že je to akoby dokola to isté. No vidím, že Pán Boh sa stará aj v tomto. Že keď vidí, že mi to už nedáva zmysel, tak ma povzbudí napr. skrze ľudí.

Takmer vždy, keď prišla takáto pochybnosť, mi v priebehu pár dní niekto napísal, že tam v ten deň bol a potreboval počuť niečo z tej modlitby alebo piesní a že mu to pomohlo.

Zažívala si blízkosť, o aktuálnom obdobím hovoríš ako o návrate a bázni. Aké máš ďalšie plány? Od blízkosti k návratu do bázne?

Mala som dlhšie obdobie, ktoré by som definovala ako nekreatívne. Tým, že som celý projekt vydania albumu manažovala sama, dosť ma to vyčerpalo. Musela som držať v hlave veľa vecí, robiť kampaň, organizovať, pripraviť vizuál, zariadiť klipy, dať dokopy kapelu, termíny a rozpočet, aj preto som dlhšiu dobu netvorila nič nové. Ale v poslednom období vidím, že sa vo mne opäť prebúdza kreativita a začali vznikať nové piesne. Dali by sa zaradiť do množiny s názvom Návrat. Veľa spievam o tom, že sa potrebujem vrátiť. A že aj keď sa všetko okolo mňa mení a aj ja sama som často nestála, Boh je stále ten istý a zostáva verný.

Čiže môžeme očakávať druhý album Jany Zibalovej s názvom Návrat?

Neviem, či to bude nový album, ale možno zverejním nejakú novú pieseň. (úsmev) To sa však uvidí, keď vyhodnotím, či tie piesne majú sprevádzať iba mňa týmto obdobím alebo budem vnímať pozvanie povzbudiť nimi aj iných ľudí. Lebo mám piesne, ktoré viem, že sú len pre mňa. Snažím sa nevyvíjať na seba tlak, že musím rýchlo niečo nové vydať. Všetko má svoj čas…

Foto: Alexandra Dugasová, Mária Václav