TOP

Je čas nepremárniť čas

Z nemocničnej postele vidíme veci zväčša inak. Diagnóza vychádzajúca z úst lekárov nám z času na čas prevetrá rebríček hodnôt a skontroluje pevnosť „šteblíkov“. Kto vlastne sme? Kam ideme? A prečo niekoho nasledujeme a iného prenasledujeme?

Prvé stretnutie

Daniel je vzhľadom na svoj vek ešte pomerne čulý pán. Blíži sa k deväťdesiatke, no v hlave to má usporiadané ako zamlada. Demencia a Alzheimer sa mu vyhýbajú. Iba obličky ho neposlúchajú. A tak sa častejšie pozerá na svet z nemocničného lôžka.

„Aj mne prosím,“ mával na mňa, keď som priniesla Eucharistiu. Sústredene pozeral na Kristovo telo. Len čo ho prijal, vyhlásil: „Mám ťa rád, Bože, prosím, neodchádzaj. Viem, že to tak vždy nebolo, ale dnes je to iné. Zostaň.“

 

Koho nasledoval

Keď bol mladý, bolo módne žiť bez Boha. Nikto s ním o tom ani nediskutoval. Rodičia boli komunisti. Ak sa náhodou spýtal, prečo nemôže chodiť na náboženstvo, dostal jasnú odpoveď: „Je to hlúposť. Sme komunisti. Nebudeme predsa zastávať spiatočnícke názory.“ Z otcovho hlasu si pamätá pohŕdavý tón. Ako malý chalan si to preložil po svojom. „Sme predsa múdrejší a bohatší ako ostatní.“ Keď si v pionierskom tábore vypočul prednášku o pokroku bez Boha a zažil silu spoločného skandovania a pochodovania, rozjasnilo sa mu. Komunisti sú jeho rodina. Nebudú sa hádať, veď majú rovnaké názory. A hlavne spoločného nepriateľa – kresťanov.

V nedeľu na kostol aj tak nemal čas. Chodili s otcom do lesa alebo cvičiť spartakiádu. Popoludní sa raz mesačne stretávali na národnom výbore. Pozreli si nejaký film, alebo len tak diskutovali. Smiali sa z tých, čo chodia do kostola. „Sú to blázni. Keby sa stali komunistami, tak by mohli študovať na vysokých školách, ale teraz? Keď sú hlúpi, nech si len pasú kravy.“

 

Vysoká škola

Konečne aj Daniel mohol vstúpiť do komunistickej strany. Spoločné výlety so „súdruhmi“ a „súdružkami“ sa stali jeho ideálmi. Tu si našiel aj manželku. Pred svadbou aj pokukoval po kostole, no keď to povedal istému súdruhovi, ten sa len zamračil. „Nuž, ak chceš mať problémy a neurobiť štátnicu z marxistickej ideológie, tak len to skúšaj.“

To nechcel. Vedel, čo by nasledovalo. Nielenže by neskončil vysokú školu, ale ešte by mal aj problémy v zamestnaní.

Nechápal svojho otca, ktorý sa z ničoho nič začal modliť. „Už som na dôchodku, tak mi to nemaj za zlé…“ vysvetľoval. Ale Daniel bol presvedčený, že sú to iba plané reči. Bol preňho zradca alebo senilný starec, ktorý sa jednoducho zbláznil.

Aby posilnil svoje presvedčenie, začal udávať kresťanov. Pozoroval, kto z učiteľov, lekárov či právnikov prišiel na omšu. Kto sa vyhýba schôdzam. Prinieslo mu to ocenenie. Vychválili ho ako vzorného a poctivého komunistu. A spolu s manželkou dostali poukaz na týždenný rekreačný pobyt v Tatrách.

Bol presvedčený, že prenasledovať „cirkevníkov“ sa oplatí.

 

Nežná revolúcia

November v osemdesiatom deviatom ho zahnal do kúta. Objavil silu strachu. „Súdruhovia“ sa niekam stratili. Aké prekvapenie pre Daniela bolo, keď ich videl, ako spolu s rodinkami idú do kostola! „Ste sa zbláznili?“ Vyvaľoval na nich oči.

„Ani nevieš, ako dlho som na túto chvíľu čakal,“ usmieval sa „bývalý súdruh“. „Nehovorím, že som nechodil aj predtým, ale teraz sa už nemusím skrývať.“

Pre Daniela to bolo ďalšie sklamanie. Nechcel sa poddať verejnému tlaku. Ak sa raz rozhodol, že Boh neexistuje, tak neexistuje! Pustil sa do cirkvi teda inak. Cez blogy. Písal polopravdy. Pranieroval cirkevné majetky, chyby kňazov, kritizoval celibát. Nerobil to preto, aspoň si to myslel, aby utiekol pred pravdou, ale práve naopak, aby svojim „súdruhom“, s ktorými trávil toľký čas, ukázal pravdu.

Nik si ho však nevšímal. Čím viac sa venoval práci v médiách, tým menej bol zaujímavý pre svoje okolie.

Ďalšie prekvapenie mu pripravil jeho syn, keď mu v jednu sobotu večer oznámil, že na druhý deň ho kňaz pri svätej omši pokrstí a pôjde aj na prijímanie. Vraj to bude slávnosť a môže na ňu prísť aj on. Okamžite túto možnosť odmietol a vyhnal svojho syna, vtedy už dospelého, z domu.

 

Dôchodok

Čas plynul. Viera sa stala prirodzenou súčasťou života. Aj jeho manželka každý večer vyťahovala ruženec. Keď bol sám, premýšľal, či sa zbláznil on, alebo všetci okolo. Aj premýšľal, že by niekedy nazrel do kostola, ale keď si predstavil ľudí a to, ako sa budú naňho pozerať, vzdal to. Musí počkať, keď príde tá správna chvíľa, aby ukázal, že sa nemýli. Zatiaľ sa bude snažiť tváriť tak, akoby sa ho to netýkalo.

Ako voda na mlyn prišlo zverejnenie, že kňaz z ich farnosti odchádza, pretože urobil mravný delikt. Konečne si toho „kresťana“, čo učí iných, mohol vziať na pretras. Lenže aj to sa mu darilo len niekoľko dní. Biskup k nim poslal iného. A na predchádzajúceho sa, podľa Daniela, príliš rýchlo zabudlo.

 

Smrť, kde je tvoje víťazstvo?

Päť rokov po nežnej revolúcii odišla do večnosti aj Danielova manželka. Nevedel si bez nej predstaviť ďalší život. Nemohol si priznať, že sa to všetko skončilo. Že už nie je, že sa s ňou nikdy nestretne. Po pohrebe, ako inak – katolíckom, mu kňaz podával list. „Toto vám posiela vaša manželka. Dala mi to po poslednej spovedi.“

List otvoril až večer. V prázdnom byte. Písala mu o láske, ktorou ho milovala. O tom, že sa každý deň modlila za jeho dušu a prosila ho, aby už viac nemárnil čas. Ak je nebo, tak ho teraz tam čaká. Ale ak to on „zbabre“, nikdy sa nestretnú.

Hneď na druhý deň zašiel za kňazom. Nepovedal mu ani slovo. Nevládal, iba hodil pred neho obálku. Boží muž z nej vytiahol list. Len čo ho prečítal, súcitne sa naňho pozrel: „Je čas nepremárniť čas.“

Stalo sa. Daniel prichádzal za kňazom častejšie. A nielen na faru. Stretávali sa aj u neho v byte a viedli zaujímavé diskusie. Až teraz videl, ako veľmi sa mýlil. Pozbieral všetky svoje sily a vošiel do kostola. Tam ho už Boh čakal. Vo svojom Slove, v Eucharistii, ale aj v bratoch a sestrách, hoci ich nevolá „súdruhovia“.

 

Prenasledovať a nasledovať

Tak ako to je? Dano v tom má jasno: Prenasledovatelia sú tí, ktorí prestali vnímať Božiu krásu a nechali sa okradnúť o slobodu Boha. Nasledovníci Ježiša pochopili, že láska a požehnanie neprichádza len tak zadarmo. Často je darom bolesti a kríža.

Komentáre