Je smilstvo naozaj rovnaký hriech, ako tie ostatné?
Zamýšľaním sa nad vlastným hriechom robíme prvý krok k Božiemu milosrdenstvu.
Autor: Andrej Babulík
Tento článok je osobnou úvahou, zamýšľaním sa nad Božím slovom. Ako jeho autor sa snažím hľadať súvislosti a Božie princípy v našich životoch, aby sme boli schopní napĺňať zámer, ktorý má Boh s nami – kráčať cestou požehnania, smerujúc k Tomu, ktorý nás stvoril. Boh, rešpektujúc našu slobodu, nám dáva na výber medzi cestou požehnania a cestou prekliatia, ako hovorí:
„Hľa, dnes vám predkladám požehnanie a kliatbu: požehnanie, ak budete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré vám dnes ukladám, kliatbu, keď nebudete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, odbočíte z cesty, ktorú vám dnes prikazujem, a pôjdete za inými bohmi, ktorých nepoznáte.“ (Dt 11, 26 – 18)
Boží zámer so sviatostným manželstvom
Boh nás neustále požehnáva, avšak hriechom sa schovávame (oddeľujeme) pred Jeho požehnaním rovnako, ako sa Adam schovával pred Bohom, keď zhrešil v rajskej záhrade.
Je dobré si povedať, aký je Boží zámer so sviatostným manželstvom. Neskôr sa tak môžeme zamyslieť nad nesviatostným manželstvom, partnerským spolužitím, neviazaným vzťahom a jeho dôsledkami.
Vo Svätom písme čítame, že muž opustí matku i otca, pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele (Ef 5, 31). V Katechizme sa dočítame, že láska manželov smeruje k jednote nielen tela, ale aj srdca a duše (KCC 1643). Akoby sme v manželstve tvorili jednu novú bytosť, v ktorej sa spájajú dva životy. Naše požehnania, ale aj prekliatia, sa stávajú spoločnými. Vytvorí sa neviditeľné duchovné puto, ktoré manželov spája. Muž sa posväcuje v manželke a manželka sa posväcuje v mužovi. Dokonca nás sv. Pavol učí (1 Kor 7, 12 – 14), že keď je jeden z páru neveriaci, viera toho druhého ho posväcuje. Aj takto je možné prijať plnosť Božej milosti.
Pri vyslúžení sviatostného manželstva pozývame doň Krista ako jeho neoddeliteľnú súčasť. On sám nás očisťuje, posväcuje, môže sňať prekliatie a chráni nás. Aj naše deti majú účasť na dobrách plynúcich zo sviatostného manželstva, keďže kráčanie podľa Božích príkazov prináša požehnanie do celého rodu a naopak, zotrvávanie v hriechu môže priniesť prekliatie do štvrtého pokolenia (Dt 5, 9 – 10). Nemožno sa však nazdávať, že kresťanské manželstvo je jednoduché a bez problémov. Rozdiel vo sviatostnom manželstve však vidím v tom, že na riešenie problémov nie sme sami, ale v centre je Kristus, komu na našom manželstve veľmi záleží a o koho sa môžeme oprieť i v tých najťažších chvíľach.
Puto a spojenie
Ako je to teda so sexuálnymi vzťahmi, ktoré sú mimo sviatostného manželstva? Sväté písmo nám na túto tému ponúka mnohé verše. Najviac vo mne rezonujú práve verše z Prvého listu Korinťanom:
„Alebo neviete, že ten, kto sa spája s neviestkou, je s ňou jedno telo? Veď sa hovorí: „Budú dvaja v jednom tele“. Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu.“ (1 Kor 6, 16. 18)
Tieto verše prezrádzajú veľa. Hneď na prvý pohľad si všimneme, že rovnaký princíp, aký platí v manželstve, platí aj tu – telesným spojením sa vytvára určité puto, spojenie. Avšak toto spojenie je bez Božieho požehnania, pretože je v rozpore so šiestym prikázaním. Ostáva teda prekliatie, ktoré od nášho partnera preberáme pri vzájomnom spojení, a ním škodíme vlastnému telu. To nám naznačuje osemnásty verš.
Na priblíženie uvádzam príklad. Povedzme, že náš partner trpí úzkosťami. Pravdepodobne sa zhodneme na tom, že úzkosti a depresie sú určitým prekliatím v našom živote. Vieme predsa, že ovocím požehnania je radosť – je prvým citovaným darom Ducha Svätého v liste Galaťanom (Gal 5, 22). Keď sa osoba spája s úzkostným partnerom mimo manželstva, môže sa veľmi ľahko stať, že začnú úzkosťami trpieť obaja, hoci v živote jedného z partnerov sa dovtedy nevyskytovali. Rovnako to môže byť aj s hnevom, rôznymi formami nečistoty, násilím, sebapoškodzovaním a podobne. Tento princíp je často dosvedčovaný osobami, ktoré mali skúsenosť so smilstvom. Kým žili v hriechu, túto skutočnosť si neuvedomovali. Keď sa však túžili vrátiť k Bohu, prišli veľké prekážky. Človeka v ťažkom hriechu diabol necháva na pokoji, veď takýto stav mu predsa vyhovuje. Keď sa však vraciame k Bohu, všetky spáchané hriechy nám zrazu spočíta a snaží sa zabrániť vstupu požehnania do nášho života.
Rozhodnutie vzdať sa smilstva nie je jednoduché, no ak sme k sebe skutočne úprimní, nedá nám prehliadnuť, koľko duchovného a často i telesného zla tento hriech pôsobí v našich životoch. Diabol nechce o tento vplyv prísť. Ja vás však povzbudzujem – ak rozmýšľate nad návratom ku kresťanským hodnotám, nebojte sa prípadných útokov. Boh bude na vašej strane v okamihu, keď sa preňho rozhodnete, a pomôže vám. Veď Boh predsa nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (Ez 33, 11).
Boh nechce, aby sme trpeli
Hriech smilstva nie je rovnaký, ako ostatné hriechy – je odlišný. Berieme si na plecia duchovnú záťaž, a tým škodíme vlastnému telu. A nielen to, zotrvávaním v ťažkom hriechu sa vzďaľujeme od Pána a Jeho požehnania.
Pán Ježiš dobre pozná závažnosť tohto hriechu a nechce, aby sme trpeli. Boh si nechce prikázaniami nič dokazovať. Práve naopak, dokazuje nám nimi svoju lásku. Učí nás, ako sa chrániť pred diablom, ktorý nám chce škodiť a ničiť životy (Jn 10, 10). A nielen nám, ale aj tým, na ktorých nám naozaj záleží. Sme slobodní sa rozhodnúť, no či veríme alebo neveríme, Božie princípy platia pre všetkých.
Naše telá sú vzácne, chráňme si ich. Hľadajme však pomoc na tých správnych miestach (duchovný rozhovor s kňazom, sviatosť zmierenia). Pozývajme do svojich sŕdc Boha, lebo iba On má liek na každý náš pád.