TOP

Jozef Sklenár: Strach nás spútava a nedovolí nám lietať

Keď jeho priateľka Anička pred šiestimi rokmi prehrala svoj boj s rakovinou, hlavou mu vírilo množstvo otázok. Jozef Sklenár (39) si potreboval poupratovať myšlienky a rozhodol sa vydať na netradičnú púť – prešiel okolo 1 800 kilometrov po hraniciach Slovenskej republiky.

Keď sa povie putovanie, väčšine ľudí napadne Santiago de Compostela. Ty si však putoval v roku 2014 okolo Slovenska – po hranici. Prečo?

Mal som za sebou náročné životné obdobie. Keď to heslovite zhrniem do niekoľkých bodov – rozpad dlhoročného vzťahu, nový vzťah, 16-mesačný boj s rakovinou, smrť milovaného človeka… Samozrejme, nepokryje to všetky detaily toho obdobia, ale myslím si, že na hrubú predstavu toho, o čom to bolo, to stačí. V jednom okamihu som zrazu stál pred množstvom otázok v sebe, na zásadnej životnej križovatke, takže som potreboval byť sám a poupratovať si v hlave. Vedel som, že sa potrebujem ísť prejsť a tá naša hranica, to bolo vnuknutie „zhora“ v správnom okamihu. Ako som tak sedel pod čerešňou nad Dolnou Marikovou a pozeral do diaľky na zvlnené more slovenských kopcov, v ktorých navždy ostali všetky naše nenaplnené plány a túžby, zrazu som cítil, že to je moja cesta. Cesta okolo a do seba.

 

Ako dlho si kráčal a koľko kilometrov si prešiel?

Trvalo mi to 70 dní a prešiel som približne 1 800 km.

 

Začínal aj končil si v Dolnej Marikovej. Prečo práve tam?

Z Dolnej Marikovej pochádzala Anička, mala to tu rada a mala tu svoje obľúbené miesto, svoj „stred vesmíru“, kam sa celý život rada vracala. Stará, vetrami ošľahaná čerešňa uprostred lúky na kopci nad dedinou s výhľadom na celý svet. Tu k jej koreňom sme aj vrátili Aničkin popol zemi. A tu každý rok pre mňa (a jej blízkych) ožíva v jej kvetoch, keď včely rozbzučia vzduch. Anička zomrela koncom februára. Počkal som, kým čerešňa zakvitla, a v nedeľu 13. apríla som si zbalil batoh a vyrazil.

 

 

AJ KÚSOK MYDLA MÔŽE BYŤ PRIŤAŽKÝ

Pamätáš si ešte zloženie svojho batoha?

To si veru nepamätám, pamätanie si nepodstatných vecí nie je práve moja šálka kávy. Ale prebehol som si fotky, tak si to zhruba viem vyskladať. Dlhé nohavice, kraťasy, dve funkčné tričká s dlhým rukávom (jedno z toho teplejšie), dve bavlnené tričká, tri páry ponožiek, troje trenírky, flyska, vetrovka, sandále, vibramy, bufka, čiapka, 650 ml plechová fľaša na vodu, ešus, čelovka, zošit na písanie, kniha, karimatka, spacák, malý uterák, starý autoatlas (strany z vnútrozemia som povytŕhal a nechal doma) a nejaké drobnosti ako niť, ihla, kefka, pasta, kúsok mydla na pranie, pero, ceruzka, mobil, nabíjačka. A, samozrejme, vreckový nožík. Jedlo vždy na päť až desať dní, väčšinou chlieb s niečím, suchá saláma, klobása, slanina, cesnak, cibuľa, sušené ovocie, semienka, orechy, trochu čokolády. Cez Tatry to boli aj lezecké terény, tam mi ešte parťák priniesol lezeckú výbavu (prilbu, lano, karabíny, cepíny).

 

Je niečo, čo by si si dnes už nevzal?

Jednu vec som odložil hneď po prvom dni, lebo mi to stále vŕtalo v hlave. Mydlo na pranie bolo strašne veľké, tušil som, že ho neminiem celé. Bolo to len pár gramov, ale keď som si ich prenásobil počtom kilometrov, ktoré ma čakali, tak to bolo slušné číslo. Polovicu som z neho odkrojil a nechal schovanú pri chodníku. Po nejakom pol roku som na tom mieste bol, že si ho zoberiem, lebo nemám rád, keď sa necháva v horách neporiadok, ale myši ma predbehli. (úsmev) Po mydle ostali len kúsky papiera.

 

 

A chýbalo ti niečo?

Nič mi nechýbalo, nič som nemal navyše. Po cestách aj necestách, horách aj dolinách sa pohybujem roky rokúce, tak som vedel, čo si zobrať. A hlavne sa držím hesla: „Čo nemáš, to nepotrebuješ.“

 

Nemal si so sebou stan, a pritom si putoval v čase, keď na Slovensku celkom dosť pršalo.

No to je taká parádna vec, lebo v tú jar bolo počasie dosť divoké a stan by sa mi veru nechcelo vláčiť toľké kilometre. Hneď prvé dni pršalo. Neskôr boli aj lejaky, povodne, záplavy, mrzlo, pieklo, kadečo. Ale ani raz za tých sedemdesiat nocí sa mi nestalo, že by som nejako kriticky zmokol alebo v noci nemal kam do sucha hlavu skloniť. Je jedna skvelá kniha o austrálskych domorodcoch: Odkaz od protinožcov. V posledných Aničkiných dňoch som jej z nej čítal. Je to o putovaní skupiny aborigénov, pôvodných obyvateľov Austrálie, naprieč púšťou. O ich prístupe k putovaniu, k prírode, k Zemi, k duchovnu. O tom, ako neriešia, kde budú spať, čo budú jesť a piť, len to odovzdajú Ceste (Bohu, Prozreteľnosti… každý to nazýva nejako inak) a keď treba, všetko príde v správnu chvíľu. To bolo mojou inšpiráciou. Vyskúšať, či to naozaj tak funguje. A funguje. Ale je pravda, že ja som nešiel do žiadnej ľudoprázdnej divočiny a navyše, mal som „tam hore“ (alebo presnejšie vedľa seba) ešte aj Aničku. Tak som vedel, že ma nenechá v štichu. Toľko znamení mi počas cesty poslala! Ja som viac-menej išiel na istotu, takže odovzdať sa Prozreteľnosti pre mňa nebolo vôbec ťažké. A naozaj, keď hrozila daždivá noc, vždy mi prišiel do cesty nejaký senník, posed, búda, skalný previs alebo hocičo iné. A keď sa pred zotmením nič neobjavilo, vedel som, že pršať nebude.

 

Ak by niekto uvažoval o podobnej ceste, na čo by určite nemal zabudnúť?

Nejdem rozprávať o tých praktických veciach, lebo samozrejme, keby som si napríklad zabudol spacák alebo jednu topánku, to by mi asi dosť chýbalo, ale to sú také veci, ktoré si asi nikto nezabudne. No najdôležitejšie je podľa mňa „NEBÁŤ SA“. Nebáť sa odovzdať všetko, celú cestu Prozreteľnosti a urobiť krok do neznáma. Dôverovať Ceste. A myslím si, že to platí vlastne aj celkovo o živote. Nebáť sa spraviť prvý krok do neznáma. Strach nás spútava. Strach nám nedovolí lietať. Keď sa bojíme, tak zmokneme, zožerie nás medveď, olúpia nás a okradnú. Myšlienka má obrovskú silu. Ale my sa predsa nemáme čoho báť.

 

 

PÝTAL SOM SA: BOŽE, ČO ODO MŇA CHCEŠ?

Ktorý úsek cesty si si najviac užíval a čím ťa oslovil?

To fakt neviem vybrať, taký jeden úsek. Ale určite je to lepšie položená otázka, ako keď sa ma pýtajú, ktorý úsek sa mi najviac páčil. (úsmev) Odpoveď je však veľmi podobná, lebo naozaj to bolo také pestré a rozmanité, že som si užíval doslova a dopísmena každý meter. No keďže moje srdce je skôr horský poddruh, tak v tých horách, najmä Tatrách, to bolo možno také najintenzívnejšie.

 

Obišiel si Slovensko zo štyroch svetových strán. Aké teda je? Je všade rovnaké?

Je všade iné. A je nádherné vo svojej rozmanitosti. Aj ľudia sú všade iní.

 

Akých ľudí si stretol na svojej ceste?

Tu by som parafrázoval jednu myšlienku, ktorú som kdesi kedysi dávno čítal: „Prešiel som krížom-krážom celý svet a nikde som nenašiel nikoho, kto by nebol mojím priateľom.“ Určite je aj zlo medzi ľuďmi, dokonca aj zlí ľudia, ale ono to naozaj nejako tak platí, že „kto aký je, takých má aj priateľov“. A možno mám len viac šťastia ako rozumu, ale na cestách po celom svete, nie len po našej hranici, som stretol vždy len samých dobrých ľudí.

 

 

Išiel by si putovať ešte raz?

Hneď. Keby som sa zase potreboval poriadne prejsť, tak ani chvíľu neváham. Ale teraz nie je správny čas, žena a deti ma doma potrebujú.

 

Počas svojho putovania si si písal denník. Je nejaká jeho časť, ku ktorej sa stále vraciaš?

Občas si ho čítam. Nie často, ale stane sa, že mi príde pod ruku. A zrazu sú tie okamihy predo mnou, akoby to bolo včera, aj keď to už je šesť rokov. Strašne rýchlo ten čas letí.

 

Keď človek kráča sedemdesiat dní celkom sám, má asi veľa času na premýšľanie. Aké otázky ti bežali hlavou?

Uff, no veru tých otázok bolo. Od úplne základných, ako napríklad: „Bože, do kelu, toto čo má znamenať? Čo odo mňa vlastne chceš? Čo ďalej? Prečo? Ako? Kam?“ A práve kvôli tomu som sa na cestu vybral, aby som o všetkom popremýšľal. Mohol som ísť kamkoľvek do samoty, stratiť sa na mesiac, dva niekde do hôr, putovať hoci len tak, bez zdanlivého cieľa, túlať sa po cestách necestách, lebo aj to má svoje čaro a aj cesta sama môže byť cieľ. Ale už počas prvých dní putovania som videl, že hranica bola dobrý nápad. Jednak tam bolo dosť samoty – často som celé dni nestretol človeka a to som potreboval, a jednak som mal jasný fyzický cieľ, ktorý, keď som sa už naň podujal, tak som ho aj chcel dosiahnuť. Už to bola pre mňa aj osobná výzva. Neskôr som aj pátral, že či to už niekedy niekto takto v jednom záťahu okolo Slovenska pešo prešiel, ale nedopátral som sa, takže asi nie.

 

 

VÝCHOVA DETÍ JE PRE MŇA NAJVÄČŠIA VÝZVA

Od tvojej cesty uplynulo šesť rokov. Ako sa odvtedy zmenil tvoj život?

V niektorých aspektoch úplne zásadne, napríklad zo Stredoslováka sa stal Dolnomarikovčan. V iných veciach som sa utvrdil, poupratoval rebríček hodnôt. Tá zázračná cesta ma definitívne utvrdila v tom, že život sa smrťou nekončí a že láska je mocnejšia ako smrť. A tiež, že keď po niečom túžime, tak to máme spraviť TU a TERAZ a neodkladať na „neviemkedy“, lebo čas je veľmi prchavý. Medzičasom som sa oženil, narodili sa nám dve deti, medzitým som stihol už aj skoro zomrieť a druhýkrát som sa narodil.

 

V čom teda nachádzaš naplnenie?

Mám rád svoju prácu. A tiež veľmi rád lozím po skalách, po horách. V tom sa cítim doma. Ale asi najväčšie naplnenie nachádzam momentálne v tých našich dvoch deťoch. Zároveň to je aj najväčšia výzva – vychovať z nich dobrých ľudí. Svojím spôsobom ma to fascinuje, ako môžeme ovplyvniť to, čo za človeka vyrastie z takéhoto nepopísaného „mláďatka“. Je to často až neuveriteľné, ako všetko so všetkým súvisí. Niekedy to tak možno nevyzerá, hlavne keď jedna kričí, lebo druhý ju tlčie drevenou koľajnicou, ale je to úplná číra láska pretavená do nekonečných foriem svojich podôb.

 

Si vyštudovaný lesník, ale venuješ sa aj horolezectvu a aktuálne pracuješ ako arborista. Čo pre teba znamená príroda?

Záleží v akom zmysle slova to pojmeme, lebo by sa dalo do toho ponoriť aj úplne filozoficky a to je dosť nadlho. Príroda je pre mňa v prvom rade najmä veľká učiteľka života. Dobrý pozorovateľ v nej nájde odpovede na mnohé otázky. A zároveň je pre mňa zhmotnením TOHO, ktorý je nad všetkým a preniká všetko. Je pre mňa útočiskom aj inšpiráciou. Dosť ma však štve, ako sa správame k životnému prostrediu, ako si ho ničíme, doslova humpľujeme.

 

Aké máš najbližšie plány?

Zajtra idem orezať jednu krásnu lipu na myjavských kopaniciach. Majestátny starý strom na Zbojníckom tanci. Taký jemný bezpečnostný rez, poodstraňovať suché konáre, aby na niekoho niečo nespadlo, popozerať a vyriešiť prípadné defektné vetvenia a podobne. Večer sa vrátim domov, vystískame sa s deťmi, trochu po sebe pohúkame, keď si nebudú chcieť umyť zuby, prečítame si rozprávku a šup do postele. A príde ďalší deň a určite so sebou prinesie niečo zaujímavé.

 



Komentáre