TOP

Juraj Pigula OSA: Manželom odporúčam púť k svätej Rite

Najmenšia rehoľa na Slovensku. Momentálne tu pôsobia štyria, avšak práce majú i pre desiatich. Rozširujú úctu k svätej Rite a z kopca na sídlisku akoby bdejú nad Košicami.

V studené januárové ráno ma navigácia privádza do Košickej Novej Vsi. Po chvíli blúdenia a telefonáte nakoniec trafím správnu odbočku a prichádzam k novému kláštoru svätého Augustína. Čaká na mňa páter Juraj Pigula OSA, predstavený komunity augustiniánov. Stretnutie začíname kávou. „Charizma našej rehole – to sú špagety a káva,“ smeje sa páter Juraj.

 

 

Neisté začiatky

Keď sa augustiniáni po viac ako štyristo rokoch vrátili na Slovensko, nikto netušil, že ich nový kláštor a Kostol svätej Rity budú stáť práve v Košiciach. Bratia spočiatku bývali v Prešove, padlo však rozhodnutie, že aj z hľadiska budúcnosti by bolo lepšie pôsobiť v Košiciach. „Bývali sme na fare, otec Angelo bol v sklade medzi špagetami, otec Pavol mal izbu, ktorá slúžila ako kaplnka, obývačka a jedáleň zároveň. Ja a ďalší dvaja spolubratia sme mali jednu malú izbičku.“ Postupne sa im – aj vďaka podpore veriacich a augustiniánskych kláštorov priamo z Cascie – podarilo odkúpiť pozemky v Košickej Novej Vsi. „Ani sa nám nesnívalo o tom, že by sme raz mohli mať kostol a kláštor. Predstavovali sme si, že kúpime nejaký väčší starší dom a tam prípadne rozšírime kaplnku.“ Po približne dvadsiatich rokoch sa však rozhodli začať stavať. Finančná situácia nebola dobrá, a tak museli stavbu kostola pozastaviť. „Zasypali sme jamu a dostavali kláštor. Iná možnosť nebola.“ Slávnostné požehnanie kláštora prebehlo 12. novembra 2011. „A odvtedy sme tu,“ dodáva páter. Momentálne žijú v komunite štyria. Hoci izieb je v kláštore viac, je určený približne siedmim bratom. „V našej charizme je aj pohostinnosť, preto máme izby, ktoré môžu využiť účastníci duchovných cvičení, návštevníci alebo príbuzní.“ Keď už sme pri tej charizme, chcem vedieť aj niečo viac. Predsa len, dominikáni sú kazatelia, saleziáni sa venujú mladým, čo teda robia augustiniáni? „Interiorita – hlboký duchovný život, komunita – spoločné hľadanie Boha, služba – kde Cirkev potrebuje, tam slúžime. To sú tri piliere našej charizmy,“ vysvetľuje prior ďalej. V Košiciach zároveň bratia vyučujú taliančinu a patristiku. Prichádzame do prednáškovej miestnosti. Stenu tu zdobí známa freska Posledná večera – obrovský obraz poskladaný z drobných dielikov puzzle. Zaujme ma na prvý pohľad, pýtam sa na jeho pôvod. „Darovala nám ho jedna naša známa, skladala ho asi pol roka,“ dozvedám sa. V klauzúrnej kaplnke sa momentálne nachádza okrem relikvií aj ikona priateľstva. „Patrí to ku komunite a k nášmu spôsobu života.“ Vraciam sa v téme trochu k slovenským augustiniánom pôsobiacim v zahraničí. „Dvaja sú na štúdiách vo Viterbe, jeden v noviciáte v Brne. Tam zároveň pomáhajú aj otec Milan Hermanovský, otec Jozef Jurdák a náš slovenský Talian páter Angelo Lemme. A otec Pavol Benedik pôsobí vo Vatikáne ako sakristián pápeža Františka.“

 

 

Čo má svätá Rita spoločné so Slovenskom? Nič

Každá rehoľa sa po príchode na nové miesto usiluje šíriť úctu k svojim svätým. Inak to nebolo ani u augustiniánov. „Prví augustiniáni – otec Pavol a otec Angelo – prišli na Slovensko z Cascie, bolo teda prirodzené, že začali viac rozprávať o svätej Rite. Spočiatku ju ľudia naozaj nepoznali, niektorým bolo jej meno dokonca smiešne.“ Rita je však patrónkou neriešiteľných situácií a je to silná orodovníčka, ktorá si postupne získala srdcia mnohých veriacich. Margherita Lotti sa narodila v Roccaporene, malej dedinke na predmestí talianskej Cascie, roku 1381. Už ako dvanásťročná sa stala manželkou Paola Manciniho. Paolo bol násilnej, tvrdej povahy a Ritu vôbec nešetril. Porodila mu dvoch synov – Giangiacoma Antonia a Paola Mariu. Po dlhých rokoch modlitieb a Ritiných obiet sa jej manžel obrátil a zanechal násilnícky život. Zlo, ktoré napáchal, však malo za následok neutíchajúce spory medzi rodinami Chiqi a Mancini. Jeho nepriatelia ho napadli a dobodali na smrť. Rita to všetko pravdepodobne videla, no nedokázala tomu zabrániť. Napriek tomu vrahom svojho manžela verejne odpustila. Keď obaja jej synovia o pár rokov zomreli na mor, rozhodla sa vstúpiť do Kláštora svätej Márie Magdalény. Sestry sa však obávali Ritinej povesti a tak, hoci jej presvedčenie i charakter boli dobré, musela splniť ešte jednu podmienku – postarať sa o zmierenie rodín v Cascii. Prosiac o pomoc svätého Augustína, svätého Jána Krstiteľa a svätého Mikuláša z Tolentina sa to nakoniec Rite podarilo a zdalo sa, že svoj život dožije v pokojnom prostredí augustiniánskeho kláštora. Keď mala Rita približne šesťdesiat rokov, meditujúc pred krížom dostala stigmu – ranu po tŕňovej korune. Tento externý znak spojenia s Kristom nosila na tele až do smrti. Zomrela na tuberkulózu 22. mája 1457 a za svätú ju vyhlásil pápež Lev XIII. v roku 1900.

 

 

Dramatický život, duchovné i telesné materstvo, stigmy – svätá Rita má veriacim skutočne čo ponúknuť. Čo má však spoločné so Slovenskom? „Nič. Azda len to, že naši kňazi študujúci v Ríme v lete často chodievajú spovedať do Cascie. A to sú iné spovede! Ľudia tam prichádzajú odovzdávať svoj život Bohu. Spomínam si na jedného chlapca – rád hovorím, že jeho život bol ako zmŕtvychvstanie. Stretli sme sa v Cascii a on mi povedal svoj príbeh. Bol úplná troska, zažil si dno. Drogy, alkohol a iné zlé veci. Jedného dňa však našiel na zemi obrázok svätej Rity s modlitbou a to sa ho tak dotklo, že sa rozhodol nájsť svojho otca. Prišiel práve včas, aby sa s ním rozlúčil – otec zomieral v nemocnici. Povedal mu, že ho má rád a to mu zmenilo život. Rozhodol sa presne tri dni po jeho smrti prísť k svätej Rite, začať nanovo a všetko odovzdať Bohu,“ rozpráva páter Juraj. „Stretával som ľudí, ktorí do Cascie prichádzali aj dvadsať rokov za sebou ďakovať za uzdravenia či obrátenia.“

Hlavným posolstvom svätej Rity je odpustenie a pokoj. „Asi najväčšie udalosti, ktoré zmenili život Rity, bolo obrátenie a smrť jej manžela. Sila, ktorú našla na to, aby odpustila vrahom svojho manžela, musela pochádzať od Boha. A keď jej zomreli obe deti – neviem si ani predstaviť, aká bolesť je to pre matku. V podstate tieto udalosti najviac zaujímali aj filmových tvorcov, keď nakrúcali film. A hoci vstup do kláštora bol tiež veľkou zmenou, myslím si, že takým fakt veľkým zlomom bolo prijatie stigmy. Fyzická bolesť, ktorou jej Boh dal najavo, aby mu odovzdala všetko, až do posledného dychu, bola tiež určite rozhodujúcim momentom. Azda aj preto ju dnes prosí o pomoc mnoho pacientov, ktorí trpia rôznymi onkologickými alebo nevyliečiteľnými chorobami,“ dodáva.

 

Manželia, choďte do Cascie

Svätá Rita je veľká pomocníčka aj v manželstve. Keď som sa pátra Juraja pýtala na zázraky, spomínal rôzne uzdravenia tela, no za tie najväčšie považuje uzdravené vzťahy. „Mali sme tu jeden pár, ktorý sa rozhodol, že ako poslednú šancu na záchranu manželstva skúsia štvrtky svätej Rity. Je to séria pätnástich štvrtkov pred jej sviatkom v máji, ktorú robievame u nás v kláštore a teraz už aj v kostole. Modlíme sa ruženec sv. Rity, je tam nejaká prednáška, svätá omša a adorácia. Po tom, čo to títo manželia absolvovali, sa rozhodli, že si ešte dajú šancu a dnes sú úžasným svedectvom nie len pre svoju rodinu, ale aj pre svoje okolie.“

Kláštor mníšok v Cascii je známy aj svojou raritou. Veľa dievčat, ktoré si od mladosti uctievali svätú Ritu, sa chodievalo sobášiť do jej sanktuária. Niektorým napadlo, že by svoje svadobné šaty mohli venovať sestrám augustiniánkam, a tak vznikla akási rehoľná požičovňa šiat. Sestry sa o šaty starajú, prešívajú ich a dievčatá, ktoré si nemôžu drahé svadobné šaty dovoliť alebo jednoducho nechcú investovať stovky eur do jednorazového oblečenia, si ho tam môžu vybrať zadarmo. A čo ak by sa niekto na Slovensku rozhodol darovať svoje svadobné šaty? „Môže ich priniesť rovno aj k nám do kláštora a my ich už do Cascie nejako doručíme. Máme so sestrami veľmi dobré vzťahy, ich predstavená nám často voláva aj píše, veď aj vďaka ich podpore tu dnes stojí kláštor aj kostol. Veľmi by som však odporúčal manželom, aby tam šaty zaniesli osobne. Nech si spravia púť do Cascie, obnovia si tam manželské sľuby a zároveň môžu sestrám odovzdať svadobné šaty,“ dodáva páter Juraj. Pútnici si zároveň radi prinášajú domov prsteň svätej Rity. „Sú to dve spojené ruky – antický znak vernosti. Niektorí manželia si dokonca dávajú takéto obrúčky. Zistil som napríklad, že aj sestry redemptoristky majú takýto prsteň zasvätenia.“

 

Kázať o svätom Augustínovi idem vždy

Svätý Augustín napísal regulu, čiže súbor akýchsi pravidiel pôvodne určených obyvateľom jeho domu. Dnes sa jeho regulou riadia nielen augustiniáni, ale napríklad aj premonštráti, milosrdní bratia či dominikáni. Cirkev poznala v stredoveku len dve reguly – Augustínovu a Benediktovu. Avšak najčítanejším dielom sú určite Vyznania. V prvých desiatich kapitolách píše o svojom živote, posledné tri sú venované Svätému písmu. Toto približne 1 600 rokov staré dielo je dodnes akýmsi katolíckym bestsellerom. „Našou úlohou je šíriť aj odkaz svätého Augustína. Keď ma pozývajú kázať a nedajú mi presne určenú tému, niekedy musím odmietnuť, pretože akcií máme fakt veľa. Ak ma však niekto pozve priamo – poď kázať o svätom Augustínovi, snažím sa ísť vždy,“ vraví páter Juraj.

A skutočne, v kláštore to žije. Pravidelne fungujú stretnutia bezdetných párov Babynec, stretnutia rozvedených Emauzy, stretnutia augustiniánskej mládeže a augustiniánskeho bratstva a raz mesačne aj stretnutia rodín. Veriacim však ponúkajú bratia aj rôzne projekty. „Nedávno sme ukončili cyklus Desatoro. Raz týždenne sa približne sto veriacich stretlo, mali sme spoločnú svätú omšu, chvály, agapé, prednášku a prácu v skupinkách. Neboli to len mladí, vekové rozpätie bolo približne od tínedžerov až po päťdesiatnikov. Najbližšie plánujeme vo februári začať novú tému – Blahoslavenstvá.“

V kláštornej kaplnke sa nachádza aj niekoľko relikvií – napríklad svätého Augustína či relikvia svätej Rity prvého stupňa, ktorú priniesli na Slovensko pri príležitosti konsekrácie kostola v máji 2018. Sám kostol je pripravený privítať pútnikov každú sobotu. „Ponúkame svätú omšu, sviatosť zmierenia, prednášku a malé agapé. Chodia k nám pútnici z rôznych miest, niekedy aj dva-tri autobusy. Stačí len zavolať dopredu a dohodnúť sa.“ Architektonický návrh kostola rátal tiež s malou kaplnkou za oltárom, ktorú možno využiť na slávenia pri menšej skupine pútnikov. V chráme sa nachádza aj priestor, v ktorom bratia plánujú natrvalo uložiť Ritinu relikviu, zatiaľ je to v štádiu plánovania.

Aj keď sa môže zdať, že veriacich z kostolov ubúda, nie je to tak. „Nedele u nás bývajú plné, cez týždeň chodieva ľudí tak pomenej. A záujem býva aj o pobyt v kláštore, duchovné sprevádzanie či sviatosť zmierenia. Chodia jednotlivci, malé skupiny, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky. Zároveň ponúkame možnosť kresťanského koučingu. K dispozícii sme po dohode dvaja kouči. Pri práci s ľuďmi sú tieto skúsenosti veľmi potrebné,“ dozvedám sa.

 

 

Pomaly sa zberám na odchod. Hoci kláštor stojí už pár rokov, ešte vždy sa mi zdá, že dýcha novotou. Avšak najsilnejší dojem vo mne zanecháva kostol. Čistý priestor, jednoduchá socha svätej Rity, jednoduchý oltár. Netradičný kruhový pôdorys všetkých pozýva tvoriť jedno spoločenstvo s Kristom. Premýšľam nad posolstvom svätej Rity. Odpustenie, obeta, pokoj. Tieto tri veci si odnášam so sebou.



Komentáre