Kde sa bojuje, tam prichádza zmena. Alebo naopak?
Možno nie často a možno nie veľa, ale predsa. Každý s niečím zápasí, pretože boj je súčasťou života. Denne vstupujeme na bojisko v mnohých oblastiach. Pozrieme sa na tri hlavné zóny, v ktorých tieto zápasy prebiehajú: rodinu, prácu či školu a náš vnútorný svet. S akými výzvami sa v nich stretávame? A nakoľko úspešní sme v ich zdolávaní?
KOMFORT VERSUS RAST
Rodina. Naši príbuzní alebo iní blízki predstavujú najužší kruh ľudí, pri ktorých sa cítime bezpečne a prijato. Zdieľajú s nami dôležité aj menej dôležité okamihy. Môžeme sa na nich obracať v radosti, smútku, i vtedy, keď sa veci javia ako nezvládnuteľné.
Boj v rodine má rôzne podoby. Nie je nezvyčajné, že sa nestíhame rozprávať medzi sebou navzájom, lebo sme zahltení povinnosťami. Alebo sa cítime vyčerpaní, keď musíme neustále riešiť financie, krúžky, besiedky. A do toho musíme vybaviť nákup, aby sme mali čo večerať! Vždy je čo robiť.
Rodina je však paradoxne i miestom, kde najčastejšie rezignujeme na rast. Hovoríme si: „Veď sa medzi sebou poznáme, nemusíme na seba navzájom robiť dobrý dojem a rozhodne sa nemusíme snažiť byť lepšími ľuďmi.“ Často spohodlnieme, zapadneme do vychodených koľají, staneme sa pasívnymi.
Spoliehame sa na to, že druhí spravia prvý krok. A že my sa nebudeme musieť ospravedlniť ako prví. Dúfame, že ostatní za nás vymyslia program, upracú kuchyňu, vynesú smeti. Kde sú v tom celom príležitosti pre rast?
Pomôžme tam, kde nás to vôbec neláka. Napríklad umyme kúpeľňu hneď, keď nám začne vadiť, že je špinavá. Počúvajme, keď vidíme, že je niekto napätý alebo skleslý, než aby sme pozornosť presunuli na seba. Hovorme ľúbim a milujem ťa skôr, než to budeme počuť z úst rodičov, súrodencov, partnerov. Komunikujme, aj keď nám to nie je pohodlné – z úcty k blížnym.
Vyberáme si medzi komfortom a rastom. Čo je len pohodlnejšie a čo naozaj stojí za to?
KONFRONTÁCIA ALEBO HANBA?
Boje v škole alebo na pracovisku vyzerajú inak ako tie doma. Nie sme v úplnom bezpečí, keď niečo povieme. Každý má od nás určité očakávania. Musíme plniť svoje povinnosti, odolávať tlaku väčšiny. Alebo sa mu podvoliť.
Najčastejšie sa stretávame s obavami vyjadriť svoj názor. V niektorých prípadoch sa dokonca hanbíme za vieru, pretože sa bojíme odmietnutia. A tak sa neprežehnáme pred jedlom. Je to prirodzené. Ako teda premeniť hanbu na odvahu?
Boj nemusí znamenať len hlasné presviedčanie a intenzívnu evanjelizáciu. Je to rozhodnutie byť konzistentný a pevný vo svojich pocitoch. Znamená to byť hrdý na svoje hodnoty a ochotný viesť o nich dialóg, keď sa bude niekto zaujímať.
Namiesto výhovoriek, prečo niečo nechceme spraviť, vyjadrime svoje postoje a nebojme sa ich zdôvodniť. Obyčajné „nie, nie je to v súlade s tým, čo si myslím a čo vyznávam“ radšej ako „hmm, nie som si istý“ len preto, aby sme boli niekomu po vôli.
Buďme hrdí na to, že sme kresťania a uchovajme si v srdci radosť z toho, čo vyznávame. Ohlasujme evanjelium vždy, a keď to bude potrebné, použime aj slová.
A ČO BOJ V NÁS SAMÝCH?
Áno, všetko je v skutočnosti v nás. Každý deň od rána do večera zápasíme medzi tým, čo chceme, a tým, čo je pre nás skutočne dobré. Pretože boj nezvádzame len vo svete okolo, aj keď sa to tak môže javiť.
„‚Všetko smiem.‘ Ale nie všetko osoží.“ Tento verš z Prvého listu Korinťanom nám hovorí, že sloboda neznamená bezhraničnosť a že nie každá možnosť je zároveň cestou k dobru, ktorú by sme mali nasledovať. Sme k sebe úprimní a vieme, čo je pre nás prospešné? A ak máme problém rozlišovať, vieme, na koho sa môžeme obrátiť?
Posilniť sa môžeme na viacerých miestach. Jedným zo spôsobov, ako načerpať energiu, je obyčajná modlitba. Alebo svätá omša a chvály. Pre niekoho môže byť blahodarné napríklad písanie denníka, kde konzervuje svoje myšlienky. Iný preferuje rozhovor s blízkym priateľom či prechádzku. Cirkev nás povzbudzuje k tomu, aby sme si našli to, čo vyhovuje práve nám.
NIE SME V TOM OSAMOTENÍ
Jedine bojom sa posúvame vpred, rastieme a formujeme sa. Zmena prichádza vtedy, keď sa rozhodneme bojovať so svojimi slabosťami, strachmi a pohodlnosťou. Možno naše zápasy nie sú vždy jednoduché a ich výsledky jednoznačné. No práve ochota hýbať sa vpred je začiatkom premeny, ktorú každý z nás potrebuje.
Navyše, na žiaden boj nie sme sami. Ako kresťania môžeme kedykoľvek nachádzať silu v Bohu a inšpiráciu v druhých. Majme teda odvahu prerásť svoje limity a prebojovať sa až do večnosti.
Foto: stockphotos.com