TOP

Kde zas bola Cirkev počas nákazy?

Ospravedlňujem sa za provokačný nadpis. Mal zaujať, aby ste si klikli na tento článok. Ak ste tak urobili, už ho, prosím, dočítajte.

Autor: Ľubomír Majtán

V posledných dňoch sa veľa hovorí o záchranároch, výjazdových zložkách, predavačkách a mnohých obetavých ľuďoch, ktorí s veľkou ochotou slúžia celej spoločnosti. A za to im naozaj patrí veľká vďaka a potlesk (ostatne, tak ako to robíme každý večer). Kde je však Cirkev? Schovala sa niekam? Verejné bohoslužby predsa nie sú, návštevy kňazov sú obmedzené, ak nie zakázané. Keď budeme o niekoľko rokov spätne pozerať na udalosti roka 2020, kresťania pravdepodobne zožnú kritiku, že sa nezapojili do spoločných humanitárnych akcií.

Nechcem tu niekoho prehnane chváliť ani iného dehonestovať. Chcem vám trochu povedať o tých, ktorých teraz nevidíme. A chcem im úprimne poďakovať. Ak uznáte za vhodné, pripojte sa ku mne…

Kňazi sú online. Viem, že fyzický kontakt je limitovaný, ale oni sú kreatívni. Neustále nás spoločnosť povzbudzuje, aby sme sa nebáli vstúpiť do mediálneho sveta. Ruku na srdce, kde v tieto dni ľudia žijú? Nie sú náhodou „zavesení“ na nete? Pápež František vyzdvihol apoštolský zápal a kreativitu kňazov, ktorí stoja pri ľuďoch a nenechávajú ich osamote.

V čase písania tohto článku prichádza z Talianska smutná informácia. Napriek dvadsiatim vyliečeným kňazom šiesti v diecéze Bergamo vírusu podľahli pri plnení svojich pastoračných aktivít. Ak na webe zadáte vyhľadávanie miest, z ktorých sa vysiela online bohoslužba, „vyhodí“ vám to desiatky ponúk len za posledných dvadsaťštyri hodín. Nech toto „ďakujem“ smeruje k duchovným osobám, ktoré sú vo virtuálnom kontakte s veriacimi pri bohoslužbách, adoráciách, katechézach.

K niečomu sa priznám. Tiež som kňaz. A za posledné dni nabíjam mobil akosi častejšie. Nie, nehrávam hry ani nepozerám videá. Píšem si s ostatnými. Ďakujem Bohu za všetkých, ktorých možno takto povzbudiť, potešiť, odpovedať, dodať nádej, nechať ich vyrozprávať. Tu sú dnes kňazi. Sú to aktuálne „bútľavé vŕby“ našej spoločnosti.

Mnohých kresťanov nájdete medzi zdravotníkmi, ošetrovateľkami, krízovými pracovníkmi, zamestnancami v nemocniciach a hospicoch. Sú v prvej línii a nikomu teraz neprekáža, že veria v Boha. Ich ochotné ruky nateraz nie sú zosmiešňované, že inokedy siahnu po ruženci či Biblii. Vďaka vám, že vaša viera sa teraz viac ako inokedy pretavuje do konkrétnych skutkov lásky.

 

 

Toto bolo vždy magnetom pre iných – že kresťania slúžia, milujú, modlia sa, obetujú svoj voľný čas. Robia to pre všetkých. Nepýtajú sa pritom pacienta na jeho vierovyznanie. Chodia pomedzi chorých v nemocniciach i zdravých na uliciach a modlia sa za nich, žehnajú, prosia Boha o odvrátenie nákazy. Osobne poznám stovky veriacich, ktorí v tomto čase slúžia v nemocniciach, na urgentoch, na cestách, pri lôžkach chorých a zomierajúcich (napríklad v charite či hospicoch).

Potrebujú našu posilu, pretože takáto práca vyčerpáva nielen fyzicky, ale aj duchovne. Ak takýchto ľudí tiež poznáte, prosím, poďakujte im a povzbuďte ich. Naše malé gesto je pre nich veľkou posilou. Spomínali mi, ako dobre im padne už len ten večerný potlesk.

Ešte pred mesiacom sa mnohí rodičia posťažovali, že nevedia udržať tínedžerov doma. Nedarí sa im nájsť čas, keď by ako rodina boli spolu, mohli sa naobedovať pri jednom stole a večer sa pred spaním spoločne pomodliť. Nestačila na to autorita a naliehanie; „dopomohol“ k tomu mikroskopický vírus. Vďaka patrí všetkým rodinám, ktoré táto situácia zomkla. Ulice sú prázdne. Verím, že ľudia sú doma. Robia to, na čo stále nebol čas.

Ak sme si kedysi hovorili „potom“, tak práve teraz nastal ten čas. Istý muž spomínal, že nemôže chodiť s partiou von, tak sedí doma so svojou manželkou. Zistil, že je to celkom fajn žena a dá sa s ňou dobre podebatovať. Nebolo to tak aj v minulosti, že naše rodiny spojili kritické chvíle? Vyberte spoločenské hry, pozerajte staré fotografie, čítajte s deťmi knihy, rozprávajte sa. A ak ste veriaci, modlite sa. Keď si v Starom zákone Židia pripomínali Paschu a východ z Egypta, najmladší z rodiny sa pýtal, čím je táto noc (tento čas) výnimočná. Prvotná otázka dieťaťa bola spúšťačom rozprávania a pripomínania si histórie.

Vďaka rodičom, učiteľom a učiteľkám, ktorí túto situáciu uchopili zodpovedne. Poznám mnohých, ktorí deti vyučujú doma alebo online. Ani neviete, akú veľkú úlohu zohrávate pre zachovanie edukácie a výchovy. Ani nevieme, koľkí z nich sú veriacimi osobami a aj takto na diaľku formujú celé Slovensko. Vďaka vám, že nedovolíte, aby sme ohlúpli pre nedostatok učebnej látky a zatvorené školy.

 

 

Prosím, učte nás, vychovávajte nás, hovorte nám, aby sme rástli v úcte a zodpovednosti jeden voči druhému. Pripomeňte nám, že dni epidémie nás majú „prinútiť“ viac si vážiť ľudský život, o ktorý sa teraz na celom svete tak úporne bojuje. Povzbudzujte nás slovami, ktoré sa aktuálne šíria aj v Taliansku: „Andrà tutto bene“ – „Všetko dobre dopadne.“

Keď raz tento krízový stav pominie, opäť slobodne vyjdeme z domu, navštívime našich blízkych, podáme si ruky a objímeme sa. Nebude treba rúško, hygienické rukavice a metrové rozostupy. Všetko sa vráti do starých koľají. Alebo žeby nie? Osobne si myslím, že naša spoločnosť sa zmení. Minimálne mnohí ľudia prehodnotia, čo je pre nich podstatné. Rodina, vzťahy, priateľstvá, prežitie, jedlo a starostlivosť sa dostávajú na prvé priečky. Zistili sme, že dokážeme žiť bez silenej zábavy, nešetrného nakupovania, hedonistického oslavovania. Opäť chápeme, že sme ľudia, že musíme stáť pri sebe a pomáhať si. Ak ešte nie, určite by sa tak malo stať.

Odpustite mi, ak to boli sentimentálne výlevy. Ale nechcem, aby sa zabudlo na tých, ktorí stáli v prvých líniách. Keď bude Cirkev v budúcnosti čeliť otázke, prečo sa skrývala a nepomohla, hoci má plné ústa lásky k blížnemu, budeme mať svedectvá kresťanov v pamäti a budeme vedieť, že oni tu vtedy boli tiež.



Komentáre