Keď sa vzdáme potreby byť sudcami, otvárame priestor stať sa tými, kým nás chce mať Boh
Myslím si, že každý z nás sa už určite niekedy postavil do roly sudcu, a to napriek tomu, že Ježišove slová „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1) patria k tým, ktoré pozná každý kresťan. Zdá sa mi, že práve táto výzva patrí k tým najťažším na žitie.
Súdime – v tichosti myšlienok, v rozhovoroch s blízkymi či priateľmi, na sociálnych sieťach a najčastejšie aj vo vlastnom srdci. Hodnotíme správanie druhých, ich morálku, ich rozhodnutia, slabosti, hriechy… Prečo je to tak? Prečo má človek takú silnú potrebu stať sa sudcom ľudí, ktorých stretáva? Zo psychológie sa môžeme dozvedieť, že práve súdenie je jedným zo spôsobov, ako si chránime vlastnú identitu. Keď na niekoho ukážeme prstom a označíme ho za „horšieho“, „slabšieho“ alebo „toho, čo morálne zlyhal“, v našom vnútri to vyvoláva pocit, že my sme tí lepší, správnejší, morálnejší, svätejší. Ale je to naozaj tak ? Nevytvárame si tak falošnú predstavu o sebe, o iných, o svete, v ktorom žijeme?
BOH SA POZERÁ INAK AKO ČLOVEK
Zdá sa nám, že ak niekoho zatriedime do škatuľky, že si ho „zaškatuľkujeme“, je pre nás menej nebezpečný. Zdá sa nám, že ho úplne poznáme, pretože krabička, do ktorej sme človeka priradili, má svoje vlastnosti, typ osobnosti, či spôsob fungovania. No „škatuľkovanie“ nás oberá o to krásne, čo nám Boh prostredníctvom ľudí ponúka, a to schopnosť vidieť druhého človeka ako tajomstvo, ako Bohom povolanú bytosť, ktorá je v procese, ako niekoho, čí príbeh nepoznáme. Úmyselne treba zvýrazniť slovo nepoznáme, pretože o človeku vieme len to, čo nám dovolí vidieť alebo čo odpozorujeme z jeho správania. Psychológia nám predkladá, že ak sa chceme o človeku niečo dozvedieť, tak z jeho slov zistíme len 7 %. Ostatné veci sú skryté. Počujeme to, čo hovorí, no nevidíme to, čo žije, myslí si, cíti vo svojom srdci. A práve Sväté písmo nám opakovane ukazuje, že Boh pozerá inak než človek. Keď Samuel hľadal kráľa pre Izrael, Pán mu povedal: „Človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce.“ (1 Sam 16, 7) A preto si skúsme odpovedať na otázky, keď sa my postavíme do roly sudcu: „Poznám srdce toho človeka? Viem, kým je skutočne vo vnútri? Mám poznanie, ako mu/jej bolo ublížené v detstve, mladosti, v práci či partii?“ My však často robíme presný opak. Pozeráme sa na povrch, na slová, gestá, minulosť, zlyhania, hriech a z nich si pekne poskladáme rozsudok o celom človeku. Celú identitu človeka postavíme na jeho obale, na tom, čo vidíme ľudskými očami. Len Boh však pozná celé srdce, jeho rany, zápasy, úmysly, túžby, zranenia.
SKLON SÚDIŤ JE ÚZKO SPÄTÝ S PÝCHOU
Keď sa z nás stavajú sudcovia, vlastne si privlastňujeme Božiu kompetenciu. A tak sa dostávame k tomu, čo nahovoril had Adamovi a Eve v rajskej záhrade (Gn 3, 5). Túžba byť Bohom. Túžba stať sa Bohom. Akoby sme si pri pohľade na človeka hovorili: „Ja viem, kto si.“ Z duchovného hľadiska je sklon súdiť úzko spätý s pýchou. Pýcha nás presviedča, že máme právo hodnotiť druhých z výšky. Zabúdame, že všetko, čo máme – viera, charakter, schopnosť konať dobro –, je dar. Svätý Pavol sa pýta: „Čo máš, čo by si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7) Ak je všetko dar, potom nie je dôvod povyšovať sa nad tými, ktorí zápasia s inými slabosťami než my, a súdiť tých, ktorí nedostali dary, aké sme dostali my. Mne osobne stačilo, aby Pán Boh odtiahol svoju ochrannú ruku len na krátku chvíľu a zistil som, čoho môžem byť schopný – že bez jeho pomoci by som dnes bol niekde úplne inde.
POKORA NEZNAMENÁ POPIERAŤ ZLO
Zaujímavé je, že najprísnejší bývame často práve k tým, ktorí nám najviac pripomínajú naše vlastné zraniteľnosti alebo veci, ktoré v sebe skrývame. Psychológovia hovoria o „projekcii“ – mechanizme, pri ktorom neprijateľné časti seba presúvame na iných. Človek, ktorý v hĺbke bojuje so svojou agresivitou, môže byť extrémne citlivý na agresivitu druhých. Ten, kto zápasí s telesnou čistotou, môže s mimoriadnou tvrdosťou súdiť pády iných. Súd sa tak stáva spôsobom, ako uniknúť pred vlastnou pravdou. Ježišova známa veta o smietke a brvne (porov. Mt 7, 3–5) nie je len morálnym napomenutím, ale aj hlbokým psychologickým postrehom. Kým sa nezačneme pozerať pravdivo na seba, naše hodnotenie druhých bude vždy pokrivené a nedostatočné pravdy. Pokora neznamená popierať zlo alebo rezignovať na pravdu. Znamená uznať, že aj ja som človek na ceste, ktorý potrebuje milosrdenstvo; človek, ktorý potrebuje stretnúť pri svojich zlyhaniach milosrdného Samaritána, ktorý mu pomôže.
JEŽIŠ VIDÍ DO SRDCA
Kresťanstvo nás nevolá k slepej tolerancii, ale k rozlišovaniu. Rozdiel medzi súdením a rozlišovaním je zásadný. Rozlišovanie hľadá pravdu a dobro s cieľom uzdravenia, pomoci, podania priateľskej ruky. Súd hľadá vinu s cieľom odsúdenia a poníženia iného. Ježiš sa nebál pomenovať hriech, ale nikdy neodmietol hriešnika. „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš,“ hovorí Ježiš v Evanjeliu podľa Jána (Jn 8, 11). Práve v tejto vete sa stretáva pravda s milosrdenstvom. Ježiš tu pomenúva hriech pravdivo, no zároveň preukazuje človeku „náklonnosť“. Odsúdil tu zlyhanie a pomenúva ho hriechom, no človeka opäť stavia pred svoje milosrdenstvo. Ak sa zamyslíme sa nad tým, prečo tak robí, môžeme dospieť k záveru, že Ježiš videl, čo žena skrýva vo svojom srdci. Vedel, že jej nemorálne správanie nebolo výsledkom zlého srdca alebo jej hriešnosti, ale výsledkom toho, čo skrývala vo svojom srdci. Videl jej boje, zranenia, citlivosť, pády, a preto jej bol milosrdným sudcom. Určite to neznamená, že máme prehliadať chyby ľudí okolo nás a bezhlavo prejavovať milosrdenstvo. Máme sa však zamyslieť nad pôvodom týchto chýb. Keď sa v nás ozve vnútorný sudca, stojí za to položiť si otázku: „Čo sa práve dotklo môjho srdca? Aký strach, bolesť alebo neistota vo mne vyvoláva túžbu niekoho odsúdiť?“
SVET POTREBUJE SVEDKOV MILOSRDENSTVA
Duchovný život nie je len o vonkajšej morálke, ale o postupnom premieňaní srdca, o postupnom premieňaní nášho vnútra. Boh nás nepozýva, aby sme zatvárali oči pred zlom, ale aby sme sa učili vidieť ľudí jeho pohľadom – pohľadom, ktorý je pravdivý, no zároveň plný súcitu. Svet dnes nepotrebuje viac sudcov, nepotrebuje viac ľudí, ktorí sa dívajú zhora s pohŕdavým pohľadom. Potrebuje svedkov milosrdenstva. Ľudí, ktorí dokážu pomenovať pravdu, ale bez kameňov v rukách. Možno práve tam, kde sa vzdáme potreby súdiť, začne v našich vzťahoch rásť skutočná sloboda – sloboda byť prijatí aj so svojimi slabosťami a zároveň pozývaní k rastu v láske. A to je presne spôsob, akým Boh pristupuje ku každému z nás.
ŽIŤ Z LOGIKY, KTORÚ S NAMI ŽIJE BOH
Na začiatku sme si pripomenuli Ježišove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7, 1) Sú to slová, ktoré pozná takmer každý kresťan, no možno práve preto ich niekedy berieme príliš ľahko. Skúsme si však predstaviť veľmi konkrétnu a trochu znepokojujúcu otázku: Čo ak by nám Boh preukázal presne toľko milosrdenstva, koľko ho prejavujeme my druhým? Čo ak by nám dal len toľko pochopenia, koľko dávame tým, ktorí zlyhali? Len toľko trpezlivosti, koľko máme my so slabosťami iných? Koľko lásky by nám potom zostalo? Možno by sme zistili, že by jej bolo až bolestivo málo. A práve tu sa ukazuje hlboký zmysel Ježišových slov: nejde len o zákaz súdiť, ale o pozvanie žiť z inej logiky, z logiky milosrdenstva. Logiky, ktorú s nami Boh žije každý deň, aj keď my zlyhávame. Keď sa vzdáme potreby byť sudcami, otvárame priestor, aby sme sa mohli stať tými, kým nás chce mať Boh: bratmi a sestrami na jednej ceste, odkázanými jeden na druhého a najmä na jeho nekonečnú lásku.