TOP

Keď sú deti drzé

Doba na hru vypršala, je načase ísť domov. Päť minút vopred na to upozorníte. Čakáte, že všetko pôjde v pohode. A zrazu sa to stane.

Autor: Nicole Schwarz

Dieťa reaguje bez štipky rešpektu: „Nie, nechcem ísť! Nikdy mi nič nedovolíš!“

Cítite, ako vo vás rastie hnev. Zrevete: „Ako sa opovažuješ rozprávať sa so mnou takým tónom?!“

A dieťa nato: „Dokonca si mi dnes na obed nepribalila žiadnu sladkosť! Si tá najhoršia mama na svete!“

Zúrite: „Tak to by už stačilo! Týždeň bez telky!“

Takto pokračujete v hádke. Vlečiete ho do auta a ono kope a vrieska. Prisaháte, že mu už nikdy nedovolíte ísť na ihrisko.

 

 

Neúcta nie je v poriadku

Neúctivá komunikácia je problémom mnohých detí. V každom prípade musíme svoje deti naučiť, ako sa k iným správať láskavo a s rešpektom a ako ťažké emócie vyjadriť bez toho, aby sme boli nezdvorilí. Žiaľ, nemôžeme ich slušnosti naučiť zahorúca.

Viem, že to CHCETE vyriešiť práve vtedy a tam. Viem, že NEZNÁŠATE, keď si vás nevážia. Ale keď je vaše dieťa nahnevané, mysliaca časť jeho mozgu sa vypne. Je v „režime prežitia“, niekedy zvanom „bojuj, alebo uteč“.

Naviac, svoje deti nenaučíme úcte tým, že k nim budeme neúctiví. Ak vás ich neúctivé správanie napáli, aj váš mozog prechádza do „režimu prežitia“. Nie ste schopní uvažovať racionálne. Vaša reakcia bude buď o hneve, kriku a treste, alebo sa uzavriete a vzdáte.

 

 

Existuje na nedostatok rešpektu iný patent?

Ak máte sto chutí okamžite na dieťa nakričať alebo ho trestať, skúste vyskúšať jednu, alebo aj viacero z týchto reakcií:

 

Zostaňte pokojní. Zdá sa vám to nemožné? Nie je ľahké nevybuchnúť, keď je vaše dieťa drzé. No ak sa k nemu zachováme rovnako ako ono k nám, vysielame veľmi zlý signál. Radšej buďte vzorom sebaovládania; zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do dvadsať alebo si opakujte formulku: „Nejde o nič vážne.“

 

Dekódujte správanie. Skúste sa na veci pozrieť z pohľadu svojich detí. Zastihli ste ich nepripravené? Je pre ne to, o čo ich žiadate, nepríjemné? Cítia sa bezmocne? Ich správanie je odrazom toho, čo cítia vnútri. Nanešťastie, v tomto okamihu to nevedia formulovať vhodnejšími slovami.

 

Vcíťte sa do nich. Pomôžte svojim deťom pochopiť ich pocity tým, že s nimi budete vo svojej reakcii súcitiť: „Zdá sa nefér, že už musíme ísť,“ alebo: „Viem, že je ťažké odísť, keď sa tak dobre bavíš!“ Nemusíte s tým pocitom súhlasiť. Len jednoducho ukážte, že sa snažíte porozumieť ich prežívaniu.

 

Skontrolujte načasovanie. Niektoré deti výrazne ovplyvňuje nízka hladina cukru, hlad alebo smäd. Iné veľmi citlivo reagujú na podnety zvonku alebo na nedostatok spánku. Nejedlo vaše dieťa náhodou už pred hodnou chvíľou? Nezišiel by sa mu dúšok vody? Alebo oddych od okolitého hluku? Ponúknite niečo nenásilnou formou, napr.: „Dám si sušienku, chcel(a) by si aj ty?“

 

Spomaľte. Netreba veľa, aby vás strhol prúd nahnevaných, nespokojných slov a emócií. No namiesto toho, aby ste sa ním nechali unášať a reagovali na každú kritiku či sťažnosť zo strany svojho dieťaťa, skúste pribrzdiť. „Joooj! Je toho na mňa priveľa! Chcel(a) by som ťa počúvať, ale hovoríš prirýchlo. Skúsme sa upokojiť, aby som pochopil(a), čo sa snažíš povedať.“

 

Nechajte to tak. Niekedy je najlepšou odpoveďou „žiadna odpoveď“, obzvlášť ak viete, že vaše dieťa je hladné alebo unavené, že z neho kričí „režim prežitia“ – alebo ak by jediné, čo by ste vedeli vypustiť vy, bola len sarkastická, nahnevaná či urážlivá poznámka. Nemusíte to ignorovať navždy. Keď už bude každý pokojný, môžete sa porozprávať o tom, čo sa vlastne stalo a ako sa nabudúce zachovať inak.

 

Použite dotyk. Ak vaše dieťa vzdoruje, poláskať ho je zrejme to posledné, čo by vám napadlo. Avšak pre mnohé deti je práve fyzická blízkosť tým, čo potrebujú. Pokiaľ sa dokážete povzniesť nad ich správanie a ignorovať nezadržateľný prúd informácií, zrazu uvidíte, že vaše dieťa trpí a potrebuje podporu. Niekedy je objatie lepšie než akékoľvek slová.

 

 

 

Poúčanie si odložte na neskôr

Ak čakáte alebo odkladáte svoju reakciu, neznamená to, že ste pasívny rodič alebo vyjadrujete, že drzosť je v poriadku. Znamená to, že čakáte, kým váš mozog i mozog vášho dieťaťa bude schopný prijímať informácie a pokračovať bez toho, aby bol drzý, nahnevaný či neúctivý.

 

  • Keď budete pripravení hovoriť, môžete začať takto: „Zdá sa mi, že ťa nahnevalo, že sa musíš prestať hrať skôr. Budeme hľadať iný spôsob, akým mi nabudúce povieš, čo prežívaš?“
  • Tiež sa môžete vrátiť k niektorým veciam, ktoré sa povedali: „Spomínal(a) si niečo o sladkostiach k obedu. Chceš sa o tom teraz porozprávať?“
  • Aj vy máte city! Je v poriadku vyjadriť ich a ukázať dieťaťu, ako sa vás jeho slová dotýkajú. Ale dajte si pozor, aby ste tým naň na oplátku neútočili, sústreďte sa na to, ako ste sa cítili vy. „Ranilo ma to, keď si povedal(a), že som najhoršia mama na svete.“
  • Ak ste sa nechali strhnúť a zahorúca ste niečo povedali v hneve, je v poriadku priznať si to. Nie ste dokonalí a pre vaše deti je dobré vidieť, že aj vy musíte popracovať na schopnosti upokojiť sa!

 

Tu sa vlastne odohráva učenie. Utíšený mozog sa dokáže niečo naučiť. Vie spracovať a cvičiť si nové zručnosti. A vaše dieťa sa môže naučiť, ako nabudúce ovládnuť prudké emócie a reagovať s väčšou úctou.



Komentáre