Keď ticho dozrieva a svetlo sa ešte len rodí

December má zvláštny dar. Nevytvára priestor pre to, aby sme dobehli zameškané, ale aby sme sa stretli s tým, čo sme celý rok obchádzali. Je to mesiac, ktorý sa nehanbí odhaliť aj to, čo sme si netrúfli pomenovať nahlas. Advent prichádza ticho, nevtieravo, no v tom tichu je sila, ktorá sa dotýka miest, o ktorých sme dúfali, že ostanú zatvorené. Nie preto, aby nás zlomila, ale aby nás posunula.

Tento rok som si intenzívnejšie uvedomila, že Advent je vlastne presným opisom môjho života. Čakanie, túžba, bolestivé ticho, pre ktoré nemám slová, a niekde v tom všetkom Boží dotyk, ktorý ma posunie bez toho, aby som si to v tej chvíli všimla. A keď sa obzriem späť, zistím: áno, dialo sa to. December mi preto nehovorí „buď pokojná“. Skôr mi hovorí: „Buď pravdivá.“

Anna Hogenová často hovorí, že pravda nie je to, čo si vyrobíme, ale to, čo nás zasiahne. Je to niečo, čo sa nám deje. Pravda nie je konštrukcia, je to skúsenosť. A presne táto skúsenosť je pre mňa Advent. Čas, keď pravda prichádza potichu a kladie mi otázky, na ktoré sa nedá odpovedať povrchne. Advent ma rok čo rok učí, že to svetlo, ktoré máme očakávať, neprichádza cez výkon, cez predstavy alebo cez zbožné frázy. Prichádza cez ochotu priznať, kto som. A to je niekedy najťažšie.

Keď pravda nie je jemná

Moja pravda neprišla v podobe pekného príbehu. Prišla ako rana. Ako dieťa som žila medzi dvoma svetmi. U mamy som bola nechcená, bitá, nepochopená. U starých rodičov som našla bezpečie, jediný stabilný prístav. Dnes viem, že práve v tomto paradoxnom prostredí sa vo mne rodila schopnosť vidieť svet v celej jeho komplikovanosti. Ale vtedy to bola len bolesť.

Keď som ako dvanásťročná počula od mamy, že uvažovala o potrate, niečo sa vo mne navždy zlomilo. Nepatrila som nikam. Bola som dieťa, ktoré malo pocit, že jeho existencia je omyl. A predsa, z dnešného pohľadu, bola v tom zvláštna iskra: ak prežijem toto, prežijem všetko.

Pravda prišla aj v podobe tých koľajníc, na ktorých som stála ako dievča, ktoré už nevládalo. A dnes, keď si na to spomeniem, fyzicky sa mi stiahne telo. Nie preto, že by som nebola odvážna, ale preto, že to bola situácia, ktorá ma mala zlomiť. A nezlomila.

Možno aj vďaka starému otcovi, ktorý miloval tak, ako som nikdy predtým nezažila. Možno aj vďaka Bohu, ktorý bol pri mne, hoci som ho vtedy nevedela pomenovať. Možno aj vďaka tomu, že niekde hlboko bolo rozhodnutie žiť.

Ticho, ktoré neklame

Advent pre mňa nie je idylkou. Nie je to teplé svetlo na okne ani vôňa medovníkov. Je to ticho, ktoré neuhýba. Také ticho som zažila aj ako tínedžerka na internáte na katolíckom gymnáziu. Bola som dieťa, ktoré nevedelo, čo sa od neho očakáva. Pracovala som, učila som sa prežiť, nie excelovať. Škola mi vtedy nedala úľavy, dala mi priestor. A to bolo dôležitejšie než jednotky v žiackej knižke.

Pravda sa znovu ozvala po smrti starého otca. A neskôr, keď som pred svadbou našla mamu mŕtvu.

A ešte ostrejšie, keď mi povedali, že deti mať nebudem. To boli tie adventy môjho života: chvíle, keď svetlo neprichádzalo v záblesku, ale v tom, že som pripustila pravdu, hoci bolela.

Keď sa človeku zrúti predstava o vlastnom živote

Vždy som túžila po veľkej rodine. Lekár mi však povedal nie. Nie jemne, nie s pochopením. Prosto: „Vy nebudete mať deti.“ To bola jedna z najväčších tmavých nocí mojej duše.

A práve vtedy prišli otázky: Čo znamená byť ženou, keď ti život nevezme len ilúziu, ale aj možnosti? Ako sa zmieriť s tým, čo ti bolo odopreté? Ako žiť, keď ti ostatní medzi riadkami naznačujú, že si zlyhala?

Advent ma naučil, že odpoveď nie je v boji. Nie je ani v rezignácii. Je v prijatí reality bez pátosu. Bez fámy, že „tak to malo byť“, ale s vedomím: aj toto je cesta, ktorou môžem ísť pravdivo.

Telo, ktoré si pamätá

Moje diagnózy by stačili na tri životy. Hydrocefalus. Opuch očných nervov. Trombóza priečneho splavu. VP Shunt, ktorý vydržal menej, než mal. A dnes problémy s pamäťou, ktoré nesú prvé znaky začínajúcej demencie.

A predsa, práve zdravotné zápasy vo mne prebudili to, čo Hogenová nazýva „očistené bytie“. Byť bytostne prítomná. Neutekajúca. Nepretvarujúca sa. Ten moment v absolútnom kontakte s vedomím bytia, čistota, ticho, kde nebola bolesť ani myšlienka, to bolo moje adventné zjavenie. Nie mystika. Pravda.

Príbeh, ktorý pokračuje svetlom

Medzi operáciami prišiel náš syn Timotej Emanuel Nathan. Nie cez deväť mesiacov, ale cez dva a pol roka bojov, papierov, posudkov, stretnutí, úradov a súdov.

Chlapček, milovaný syn, inteligentný, citlivý, bojujúci o každý pokrok. Advent je aj o tom: vidieť, že Boh prichádza inak, než sme čakali. Nie do dokonalosti, ale do pravdy.

Žiť život živým životom – 4ž

Som ženou, ktorá nie je plodná. Som ženou s hydrocefalom, opuchom očných nervov, trombózou, začínajúcou demenciou. Som adoptívnou mamou chlapca, ktorý bojuje, snaží sa, rastie. Som partnerkou muža, ktorý prešiel so mnou všetkým. Som človekom, ktorý padal, vstával, plakal, nadýchol sa a pokračuje.

Moje 4ž – žiť život živým životom nie sú motivačná fráza. Sú výsledkom boja, bolesti, zrelej viery a prijatia. Sú pripomienkou, že žiť nie je únik, ale rozhodnutie. Rozhodnutie byť prítomná v tom, čo je. Nie v tom, čo mohlo byť. Nie v tom, čo som si vysnívala. Ale v tom, čo je teraz: manžel, ktorý ma miluje v realite, nie v ideáloch; syn, ktorého sme prijali; telo, ktoré nie je dokonalé, ale je moje; duša, ktorá sa učí, že jej sila nie je v neporaziteľnosti, ale v pravde.

A hlavne, som Paula, žena ktorá žije. Nie preto, že mám jednoduchý život. Ale preto, že som dovolila, aby ma všetko, čo bolo temné, formovalo, nie zničilo.

Ako to máš ty? Čo je skutočná pravda o tebe?

Záver, ktorý nie je bodkou

Advent teda nie je o dokonalých vencoch, ani o tom, že sme emocionálne pripravení. Je o tom, že Boh prichádza práve tam, kde si myslíme, že by neprichádzal. Do chaosu. Do únavy. Do zranení. Do zlyhaní. Do toho, čo sme si nevybrali. A prichádza tak ticho, že by sme si ho v hluku všedných dní nevšimli. Pravda prichádza potichu, a to je jej sila.

Keď sa obzriem, vidím príbeh, ktorý mal byť zlomený. A nie je. Nie preto, že som bola silná. Ale preto, že som bola pravdivá. A o tom je december. Že pravda nie je hrozba, je to začiatok. A ja, Paula, žena, ktorá žije, idem do tohto Adventu nie pripravená, ale otvorená. Nie istá, ale pravdivá. Nie dokonalá, ale žijúca. Žiť život živým životom. Teraz. Takto. V pravde.

December ma učí, že čakaniu sa nemusím brániť. Že ticho nie je nepriateľ. Že svetlo prichádza aj cez praskliny, ktoré som sa snažila roky zaceliť. A možno to je najdôležitejšia správa tohto mesiaca: Nič v nás nie je príliš tmavé na to, aby tam Boh nemohol vstúpiť. A nič v nás nie je príliš slabé na to, aby sa z toho nedalo žiť silno.

Foto: pixabay