Kňaz Ján Buc: Chcem každý deň vytiahnuť plachtu na lodi svojho života a dať kormidlo Duchu Svätému

Ako konkrétne nám môže v živote pomáhať pôsobenie Ducha Svätého a prečo je rozdiel medzi tým, či v neho veríme alebo s ním máme osobný vzťah? O daroch Ducha Svätého a o tom, čo by bez neho vo viere nefungovalo, sme sa rozprávali s otcom Jánom Bucom (51). Prezradil nám tiež svoju prvú osobnú skúsenosť s treťou božskou osobou, ako s ňou denne buduje vzťah, čím ho prekvapuje, ale aj to, ako sa cíti v kňazstve a vo svojej aktuálnej službe kaplána v NRSR.

Kým je Duch Svätý pre vás osobne?

Je pre mňa obrovským darom, veľmi blízkym priateľom, ktorý ma stále sprevádza, inšpiruje, rozvíja, premieňa. Stále sa učím duchovnému chápaniu a kráčaniu v jeho vedení. Som za tento Dar nesmierne vďačný. Osobne si nedokážem predstaviť život bez Ducha Svätého. On je Dychom Božím, bez ktorého neviem byť, žiť a dýchať plnosť života.

Čím vás v poslednom čase prekvapil?

Sú to jeho dotyky v mojom vnútri, cez ktoré vnímam, ako ma v mnohom posúva po ceste dozrievania, chápania života ako takého, v celej jeho hĺbke a šírke. Je to pre mňa často ako niečo, čo som veľakrát videl alebo počul a zrazu mi „to dôjde“. Pochopím, vidím viac svetla, viac súvislostí. Ak by som dokázal viac žiť duchovne, určite by som bol každý deň viac prekvapovaný.

BEZ DUCHA SVÄTÉHO NEMOŽNO CHÁPAŤ DUCHOVNÉ VECI

Akým bohatstvom je pre vás Duch Svätý a čo by vám vo vašom živote chýbalo, keby tam nie je prítomný?

Božie slovo nám hovorí, že „nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3). To ma vracia k faktu, že dar Ducha sa pre mňa spája s darom viery. Keby nebolo Ducha Svätého a jeho konania v mojom vnútri, nevedel by som chápať veci duchovného sveta. Ostával by som na úrovni tela a rozumu a hĺbka môjho duchovného bytia by bola prázdna a možno až mŕtva.

Uvediem pár príkladov toho, čo by v našom živote viery bez Ducha Svätého nefungovalo alebo nefungovalo správne. Ako prvý bod mi napadá modlitba – zatiaľ som nestretol človeka, ktorý by v modlitbe nemal problém so sústredenosťou. Svätý Pavol nás v tomto jasne povzbudzuje: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,26 – 27). Čiže ak si myslím, že moja modlitba je v kríze, neprináša dostatok „života“, alebo mám dojem, že sa neviem modliť… môžem prosiť o pomoc Ducha Svätého.

Aj v Litániách k Duchu Svätému je jedna z invokácií: Duchu Svätý, ktorý nemáš tvár ani meno, nauč ma správne sa modliť! Bez Ducha Svätého nebudeme vedieť v modlitbe rásť. 

Čo ďalšie by v našom živote nefungovalo bez Ducha Svätého?

Boj s hriechom – Duch Svätý je podľa mňa obrovskou, ba až nenahraditeľnou posilou v boji s hriechom. Každý z nás má skúsenosť toho, čo spomína svätý Pavol: robím, čo nechcem, a nerobím, čo chcem (porov. Rim 7, 19). Sme slabí, ale to nemá byť výhovorka, ale skôr pozvanie na hľadanie sily v tomto zápase. V Liste Galaťanom nachádzame určitý návod na to, ako môžeme zvládať pokušenia: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete“ (Gal 5, 16 – 21). Ak žijeme duchovne, žijeme pod vedením Ducha Svätého, stávame sa silnejšími a pozornejšími. Dokážeme oveľa ľahšie zvládať nápory pokušení a zvádzania. To, čo je nevyhnutné v tomto zápase robiť, je neustále pozývať Ducha Svätého, aby nás premieňal a posilňoval. 

V čom ešte nám Duch Svätý pomáha?

V plnení Božej vôle. Pán Ježiš vo svojich slovách viackrát hovoril o tom, že on nerobí nič sám od seba, to, čo koná, je vôľa nebeského Otca. Dokonca raz povedal, že jeho pokrmom je plniť Otcovu vôľu (porov. Jn 4, 34). Je to nádherné vyjadrenie, ktoré môže byť pre nás veľmi motivujúce. Pre mňa osobne je plnenie Božej vôle tým, čo by som veľmi rád videl vo svojom živote. Chcel by som žiť tak, aby som vo všetkom, čo hovorím a konám, plnil Otcovu vôľu. Otec presne vie, čo je pre mňa najlepšie.

K Duchu Svätému si musí veriaci človek hľadať svoju cestu. Nachádzali ste si ju aj vy? Prípadne ako si k nemu nachádzate cestu aj teraz?

Dobre ste to povedali, že je to cesta. Ako veriaci človek som stále na ceste a učím sa. Je to pre mňa nádhera každého dňa, že sa môžem tešiť vždy z nových vecí, z nového poznávania, z nových skúseností.

Dovoľte mi citovať pápeža Františka, ktorý už mnoho ráz povzbudzoval a stále povzbudzuje Cirkev k otvorenosti voči Duchu Svätému. Pri jednej katechéze povedal: „Ale my vo svojom živote máme vo svojom srdci Ducha Svätého ako ,luxusného väzňa‘: nenecháme sa ním povzbudiť, nenecháme ho, aby nami hýbal. On tvorí všetko, všetko vie, vie nám pripomenúť, čo povedal Ježiš, vie nám vysvetliť to, čo sa týka Ježiša. Iba jednu vec Duch Svätý nevie vytvoriť: salónnych kresťanov. Toto robiť nevie! Nevie vytvoriť ,virtuálnych kresťanov‘, ktorí nie sú cnostní. On vytvára skutočných kresťanov, berie život taký, aký skutočne je, a prorocky, čítajúc znamenia čias, nás takto posúva vpred.“ Nikdy by som nechcel ostať vo svojom živote v nejakom salóniku a hovieť si tam v stagnácii. Boh je dynamický, neustále koná a ja som stvorený na jeho obraz. Nechcem stáť, som stále na ceste a myslím, že tomu tak bude stále, pokiaľ neprídem domov.

Spomínate si na svoju prvú skúsenosť s Duchom Svätým?

Pre mňa sa začiatok vedomého vzťahu s Duchom Svätým začal v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Raz som sa – dnes viem, že Božím riadením – zúčastnil na niekoľkotýždňovom seminári, ktorý sa volal Nanovo s Bohom – jeho autorom je profesor teológie Heribert Mühlen, ktorý bol pozvaný ako expert počas Druhého vatikánskeho koncilu. Účasť na tomto seminári, ktorý viedli starší a skúsenejší seminaristi, ma posunula do sveta, o ktorom som dovtedy len počul alebo čítal. Pripomínam, že to bolo asi v roku 1994 alebo 1995.

Videl som a mohol zakúsiť konanie Ducha Svätého v praxi, v realite svojho života a aj ostatných účastníkov tohto seminára. Prvýkrát som počul a zažil, ako sa ľudia modlili darom jazykov, zažíval som modlitbu chvál v kaplnke, pričom som si hlbšie uvedomil podstatu tejto modlitby. Bol som z toho všetkého veľmi nadšený a premieňalo ma to vo vzťahu k Bohu, k ľuďom okolo mňa a tiež vo vzťahu k sebe samému. Zúčastnil som sa modlitby príhovoru, keď som počas toho, ako sa za mňa modlili, zažil krst v Duchu Svätom. Vtedy som presne nechápal, čo sa to udialo, ale s odstupom času, ďalších skúsenosti a štúdia som tomu porozumel.  

JE ROZDIEL V DUCHA SVÄTÉHO VERIŤ A MAŤ S NÍM VZŤAH

Môžu žiť veriaci aj bez Ducha Svätého? Poznáte takých ľudí? Čím sa líšia od tých, ktorí s touto treťou božskou osobou vzťah majú?

Dobre je rozdeliť to, že verím v existenciu Ducha Svätého ako tretej božskej osoby a že mám s Duchom Svätým vzťah. Duch Svätý môže vo mne konať, môže vo mne prebývať – som chrámom Ducha Svätého (1 Kor 6, 19), ale nemusím si to uvedomovať. Keď prišiel Pavol do Efezu, našiel tam nejakých učeníkov, a keď sa ich opýtal: „Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ oni mu odvetili: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý“ (Sk 19, 2). Boli učeníkmi, boli pokrstení Jánovým krstom – podľa mňa boli veriaci, ale nepočuli, že je Duch Svätý. Nemali s ním vzťah, ale verím, že Duch Svätý v nich už pôsobil. 

A ako s ním získali vzťah?

Následne títo učeníci z Efezu prijali od apoštola Pavla krst v mene Pána Ježiša, a keď na nich svätý Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý a oni hovorili v jazykoch a prorokovali. Zrazu mali novú skúsenosť, nové poznanie, nové obdarovanie, novú posilu… Prijatie Ducha Svätého ich posilnilo a premenilo. Myslím, že to je to, do čoho sme pozvaní aj dnes.

Pre mňa sa po spomínanej modlitbe počas seminára Nanovo s Bohom Duch Svätý stal živým a prítomným. Veril som, že je, bol som jeho chrámom, ale nemal som s ním živý vzťah a živú skúsenosť. Krst v Duchu Svätom je práve toto oživenie.

Duch Svätý prinášal svoje dary medzi prvých kresťanov, prináša ich aj dnes. Sú tie dary rozdielne? Ako sa prejavuje Duch Svätý v dnešných časoch?

Duch Svätý je dnes stále v akcii. Koná a prináša skrze svoje pôsobenie pohyb v duchovných oblastiach a chce hýbať aj každým človekom. Keď v Biblii čítame: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky“ (Hebr 13, 8), tak myslím, že Duch Svätý je tiež ten istý a nie je oslabený, unavený, vyšťavený. Má v sebe tú istú silu, ako mal pri stvorení sveta, keď sa vznášal nad vodami (Gn 1, 1). To znamená, že koná, ale nemusí konať úplne rovnako.

Neviem, v akej intenzite sa niektoré veci diali pod vplyvom Ducha Svätého v Starom Zákone, čítal som, ako to bolo v Novom zákone, niečo som zažil, ale z mojej osobnej skúsenosti si nedovolím povedať, ako koná v Sydney alebo v Rio de Janeiro. (úsmev) Zachytiť celú škálu konania Ducha Svätého v dnešných časoch je na poriadnu sériu kníh a nielen na jeden rozhovor.

DUCH SVÄTÝ DÁVA DARY ZADARMO A KAŽDÉMU NA MIERU

Pri sviatosti birmovania sa učíme o siedmich daroch Ducha Svätého. Okrem toho sú však v Písme spomenuté aj iné dary. A taktiež tu máme ešte ovocie Ducha Svätého. Vysvetlíte aspoň krátko, v čom je rozdiel alebo ako toto všetko máme chápať a prečo je toho toľko? (úsmev)

No je to preto, lebo Duch Svätý je naozaj bohatý a štedrý Darca. Bohatstvo toho, čo koná, je v rozmanitých daroch, ovocí, charizmách a je to aj preto, lebo my všetci sme rôzni. Každý je jedinečný a má svoje originálne poslanie. Nepotrebujeme všetci rovnaké obdarovania, schopnosti. Duch Svätý vie priniesť pre každého jedinečnú ponuku šitú na mieru.

Sedem darov Ducha Svätého vyjadruje plnosť. Tieto dary Ducha Svätého dostávame zadarmo a úlohou nás je ich prijať. Ide tu o dary samotného Boha, ktoré sa navzájom dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú (KKC 1831).

Ak dobre a správne využívame dary, ktoré sme od Ducha Svätého dostali, môžeme sa tešiť z ovocia, ktoré v nás Duch Svätý utvára. V tradícii Cirkvi ich máme dvanásť a sú prepojené s Listom Galaťanom: „… láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“ (Gal 5, 22 – 23).

O charizmách je toho napísané veľa v Biblii aj v Katechizme Katolíckej cirkvi a v mnohých knihách. Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné, sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta.

Ak nemám vzťah k Duchu Svätému, ako ho môžem pozvať do svojho života? Nie je čoho sa báť?

Verím, že každý kresťan, ktorý žije naozaj svoju vieru, vstúpi do vzťahu s Duchom Svätým. Pre nás katolíkov už len bežné prežehnanie vytvára vzťah s Duchom Svätým.

Ja sa určite Ducha Svätého nebojím, ale obávam sa toho, či dokážem byť takým, akým ma chce mať, a zvládnuť v láske i pokore žiť plnosť svojho povolania. Chcem každý deň vytiahnuť plachtu na lodi svojho života a dať kormidlo Duchu Svätému, ktorý ma môže viesť, lebo on vie kde a dokonale ma pozná. Určite sa mu oplatí otvoriť a v dôvere kráčať vpred. Príď, Duchu Svätý, je volanie, ktoré nás má sprevádzať.

Niektoré prejavy darov Ducha Svätého na nás môžu pôsobiť „odstrašujúco“. Napríklad pre niekoho, kto nemá skúsenosť s darom jazykov a počuje na chválach zhromaždenie sa takto modliť, môže sa mu to zdať bláznivé. Ako sa cez toto preniesť, prípadne ako to človeku vysvetliť, aby to takto naňho nepôsobilo?

Musím priznať, že niekedy to tak môže byť. Kardinál Raniero Cantalamessa, pápežský kazateľ, v jednej svojej knihe hovorí o tom, že nie je dôležitý vonkajší prejav, ale srdce, ktoré má byť dotknuté, premenené a má prinášať obnovu.

Ľudia majú často strach z nových a neznámych vecí, čo je celkom prirodzené, pretože radi máme veci pod kontrolou. My dávame Bohu vo svojich životoch určitý priestor, určitý čas, určité peniaze a tak ďalej. Boh si však zasluhuje oveľa viac. Ak Bohu hovoríme, že je naším Pánom, že je pre nás všetkým, že mu dávame svoje životy a potom si vládneme sami, rozhodujeme sa sami, nepočítame s jeho konaním, vedením a pomocou v našom živote, nie je to tak trochu protichodné?

Niekedy môže byť rizikom vyzdvihovať dôležitosť chariziem a nepozerať na charakter človeka a okolnosti, za akých sa charizmy používajú. Vo svete, ale aj na Slovensku sa urobilo niekoľko prešľapov, ktoré priniesli zabrzdenie pre rozvoj obnovy v Duchu Svätom vo väčšej alebo menšej miere. Napríklad nesprávne používanie chariziem, slabé alebo zlé rozlišovanie. Je mi to úprimne ľúto. Ovocím toho je aj spomínaný strach, ktorý vzbudzuje nedôveru a rozdelenie. Strach môže zabrzdiť aj to, čo má prinášať dobré ovocie. Verím, že sme stále na ceste a potrebujeme sa učiť, ako charizmy používať, a vedieť adekvátne odpovedať na otázky, ktoré sú nejasné. 

Ako prežívate svoj každodenný život s Duchom Svätým? Ako konkrétne pôsobí vo vašom dni?

Často sa modlím Litánie k Duchu Svätému a prosím ho o to, aby som dokázal počuť a počúvať jeho hlas a vedenie. Mnohé veci som sa naučil a v mnohom som stále v procese učenia. Videl som vyslyšanie modlitieb a mnoho ráz som zažil aj to, že neboli vyslyšané tak, ako som prosil. Ráno kľačím pred Bohom a prosím o pomoc a posilu, aby som cez deň plnil jeho vôľu, a večer kľačím a odprosujem za všetko, čo som nezvládol. 

Všetci sme originálni a máme svoju jedinečnú cestu k Bohu a s Bohom. Svätí sú pre nás povzbudením, príkladom – aj v tom, že nie sú rovnakí. Ani ja nebudem ako niekto iný. Mám svoju cestu a každý jeden človek tiež. Dôležité je hľadať, poznávať a rozvíjať to, čo je vlastné mne osobne.

Zachytiť Boží hlas a vnuknutia Ducha je pre môj život kľúčové. Preto Bohu často hovorím: „Ty vieš, ako ťa dokážem počuť, prosím ťa, hovor tak, aby mi nič neuniklo, a daj mi, prosím, aj silu to urobiť.“

KŇAZSTVO JE PRE MŇA POVOLANÍM DO INTIMITY S BOHOM

Vaša kňazská služba má svoju zaujímavú dynamiku – viac rokov služby ste prežili v špeciálnej pastorácii ako v klasickej pastorácii vo farnosti. Od novembra 2023 ste kaplánom v NRSR. Ako túto službu vnímate?

Snažím sa byť svetlom a byť k dispozícii, aby Svetlo mohlo zažiariť v každom srdci. Mnohí ľudia sa na službu kaplána v parlamente pozerajú rôznym spôsobom, niektorí v tom nevidia zmysel, iní mi hovoria, že sa modlia, a iní sa pýtajú, ako to vidím ja. Odpovedám tak, že sa to učím a poznávam, hľadám možnosti a spôsoby pastorácie. Modlím sa za všetkých, ktorí prevzali zodpovednosť za náš národ, a za to, ako sa na Slovensku bude žiť.

Viem, že to nie jednoduché a je to spojené s poriadnym zápasom. Som rád, že sa nám podarilo doplniť zariadenie kaplniek na Úrade vlády a aj na Bratislavskom hrade a fungovať na týždennej báze. To, že sa na týchto miestach slávi Eucharistia, má určite veľký význam a verím, že to bude pokračovať stále.

Kedy si najviac uvedomujete, že byť kňazom bolo pre vás to správne rozhodnutie? Čo máte na kňazstve najradšej?

Zatiaľ som nikdy nezažil pocit, že rozhodnutie byť kňazom bolo nesprávne. Bolo to jedno z najdôležitejších a najlepších rozhodnutí, aké som v živote urobil. Som Bohu vďačný za toto povolanie a som v ňom šťastný. Je to dar, o ktorý sa treba neustále starať. Každé povolanie, či v manželstve, v zasvätenom živote, v kňazstve, ale aj v single stave, má svoje miesta, kde si vyžaduje vytrvalosť, vernosť a rozhodovanie sa pre obetu a zomieranie sebe. 

Kňazstvo je pre mňa povolaním do intimity s Bohom. Myslím, že hĺbka Božej blízkosti je dôležitá pre každého človeka. Ale kňaz má predsa len nejaké „privilégiá“ – napríklad slávenie Eucharistie, pochopiť veľkosť Božieho milosrdenstva pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, mať kľúče od kostola či kaplnky, a keď mám potrebu ísť pred jeho tvár, tak si jednoducho otvorím. Kňazstvo mi ponúka obrovskú dynamiku života vnútorného aj vonkajšieho.

Necítite sa niekedy osamelo?

Mám rád samotu a je pre mňa zaujímavé, že čím som starší, mám viac rád chvíle stíšenia a bytia v tichu s Bohom. Len byť a v tichu si užívať prítomnosť Prítomného. Mnohé sa učím a objavujem. Niekedy sa mi zdá, že konečne začínam niektoré veci poznať aj prakticky, nielen o tom vedieť – mať načítané a byť teoretikom. Učím sa vyhýbať zhonu a plánovať si život tak, aby som mohol mať dostatok ticha, času na kvalitnú modlitbu, štúdium. Nie je to pre mňa vždy jednoduché, keďže som zameraný na výkon a na merateľné výsledky. Nehovorím, že výkon je zlý, ale byť myškou v kolese, ktoré sa neustále otáča, vyčerpáva.

Vedieť, kto som a do čoho som povolaný, je dôležité. Poznať sa, prijať sa, chápať niektoré vnútorné pohyby je veľmi dôležité a v rýchlom životnom tempe môžem aj okolo svojho prežívania len akoby prebehnúť a nemusím pochopiť, čo sa v hĺbke môjho ja vlastne deje. Potrebujem vedieť a chápať, čo sa vekom mení a čomu potrebujem čeliť. 

Osamelosť niekedy vyskočí, ale nie je to nič extrémne. Viem a prežívam Boha ako toho, kto je pri mne veľmi blízko, a je to niečo pretrvávajúce. Mám tiež okolo seba ľudí, o ktorých sa môžem kedykoľvek oprieť a viem, že im na mne záleží. Veľmi si to vážim a ďakujem za priateľov. Som veľmi vďačný aj za svoju rodinu, ktorá pre mňa je a vždy bola oporou. Samota môže byť podľa mňa požehnaním, ale osamelosť sa môže stať problémom.

Snímky: Slovo+/ Tomáš Baršváry