TOP

Kňaz Juraj Schindler: Zážitok prijatia zapaľuje svetielko nádeje

O. Juraj Schindler vedie Diecézne centrum mládeže Archa, ktoré okrem iného funguje aj ako tzv. centrum prijatia. V rámci tejto služby sa usiluje prinášať nádej mladým ľuďom v komplikovaných životných situáciách.

Pôsobíte v DCM Archa, ktoré slúži aj ako centrum prijatia. Mohli by ste nám bližšie vysvetliť, čo si pod pojmom „centrum prijatia“ predstaviť?

Centrum prijatia je z môjho pohľadu miestom, domovom, kde je človek prijatý taký, aký je, aj so svojimi chybami a slabosťami. To však neznamená komunikovať prichádzajúcim: „Ži si, ako chceš.“ Znamená to pozerať na človeka očami Boha. Boh prijíma celého človeka takého, aký je teraz, a zároveň vidí aj jeho budúcnosť, to, k čomu je povolaný, kam smeruje. Prijíma nás a zároveň nám dáva podnety, vzbudzuje v nás túžbu dorastať do plnosti.

O toto sa snažím aj ja, keď do DCM Archa prichádzajú mladí. Aby mohli prežiť, že ich mám rád, prijímam ich takých, akí sú, a zároveň ich pozývam na cestu kráčania k ich plnosti. Tú im neviem a nemôžem zjaviť ja, ale Kristus, ku ktorému sa ich snažím privádzať.

 

Ako v praxi služba centra prijatia funguje?

Závisí od toho, o aký „typ“ prichádzajúceho mladého ide. Sú takí, ktorí prídu individuálne na pár dní, aby sa stíšili a modlili, prípadne postili, alebo vyhľadali duchovný rozhovor. Veľkým pokladom nášho centra prijatia a najdôležitejším miestom „budovy“ je kaplnka, kde možno stráviť čas v blízkosti eucharistického Ježiša vo svätostánku.

Iní prichádzajú, aby napríklad dopísali školskú prácu, a na záver si uvedomia, že pobyt tu nebol len o tom, že sa podarilo dokončiť nejaký text, projekt, ale že prežili aj hodnotný čas s Bohom a prehĺbili si vzťah s ním.

Sú aj mladí, ktorí sem prichádzajú z povinnosti, napríklad v rámci prípravy na birmovku. Takí tu často prvýkrát zakúsia, že v Boha veria aj ich rovesníci, nielen ich rodičia či babička. Prípadne sa ich dotkne niečo z prednášok, z atmosféry centra a vzbudí to v nich otázky.

Ja a môj tím sa snažíme všetkým prichádzajúcim venovať svoj čas či už pri spoločnej práci, v rozhovore alebo pri spoločnej modlitbe.

 

Kto tvorí tím centra prijatia?

Sú to mladí dobrovoľníci. Učia sa tu slúžiť, mať otvorené srdce pre tých, ktorí prichádzajú. Učia sa žiť v komunite, spolupracovať aj s ľuďmi, ktorí im nemusia vždy „sedieť“, ale Pán im ich poslal do cesty, aby s nimi vytvárali rodinu.

 

 

PRÍTOMNOSŤ DRUHÉHO ČLOVEKA PRINÁŠA NÁDEJ

Prečo sa oplatí využiť službu centra prijatia?

V zhone, ktorý prežívame v súčasnej rýchlej dobe, je veľmi dôležité zastaviť sa, premýšľať, stráviť čas v tichu, s Bohom. Veľmi prínosným je tiež zážitok života v spoločenstve, komunite. Prítomnosť druhého človeka a zdieľanie sa s ním často prináša nádej do situácie vďaka inému uhlu pohľadu, ktorý v spoločnom rozhovore objavíme.

 

Mladým v akých životných situáciách by ste využitie tejto služby určite odporúčali?

V čase dôležitého rozhodovania sa, napríklad na akú školu ísť. Nájdu tu priestor na zamyslenie sa v tichu. Takisto, keď prežívajú nejakú krízu a zdá sa im, že všetko je tmavé.

Nemusí hneď ísť o duchovný rozhovor. Niekedy už len samotný zážitok prijatia, ako sme o tom už skôr hovorili, že majú možnosť prežiť to, že niekto ich má rád takých, akí sú, im zrazu môže zapáliť svetielko nádeje.

Odporúčal by som to aj mladým ľuďom, ktorí rozlišujú svoje povolanie. Tých by som však skôr ako na párdňový pobyt pozval stať sa súčasťou tímu centra prijatia ako dobrovoľník/dobrovoľníčka na dlhšie obdobie, povedzme jeden rok. Totiž, keď sa človek dáva do služby, jeho srdce sa viac otvára. Zároveň počas služby v tíme stretne mnoho mladých ľudí a môže sa utvrdiť v tom, či ho Pán Boh volá k duchovnému povolaniu alebo k manželstvu.

 

 

BYŤ OTCOM A PRIATEĽOM

Kto sa môže stať dobrovoľníkom v DCM Archa? 

Mal by to byť mladý človek, ktorý má absolvovanú minimálne strednú školu a dovŕšil osemnásť rokov života. Zároveň túži žiť s Bohom, slúžiť druhým a spolupracovať v komunite. Väčšina ľudí, ktorých som mal doteraz v tíme, prichádzala do služby na základe určitého osobitného povolania od Pána.

Slúžiť sem prichádzajú ľudia, ktorí vnútorne cítili, že Pán Boh ich do toho volá. Je to veľká devíza, keď prichádzajú ťažšie chvíle. Nie je to totiž jednoduchá služba. V náročných situáciách sa k tomuto momentu Božieho povolania vedia vrátiť a pomôže im to ísť ďalej. Nefunguje to teda tak, že idem na strednú školu, spravím nábor a z toho náboru si vytipujem, ktorí najlepšie vyhovujú.

 

Aký je rozdiel medzi službou kňaza centra prijatia a službou dobrovoľníka centra prijatia?

Službu nás kňazov mnohí chápu tak, že je to naše zamestnanie, že „za to sme platení“. Ale keď prichádzajúci stretnú mladého človeka, ktorý mohol byť na vysokej škole, prípadne už mohol zarábať „ťažké peniaze“, no rozhodol sa slúžiť ako dobrovoľník v centre, dotýka sa to ich sŕdc.

Veľkým benefitom je aj samotný vek dobrovoľníkov, t.j. že sú pre mladých takmer rovesníkmi. Keď som v tejto službe začínal, trápil som sa tým, že som na to príliš starý. Potom som si však uvedomil, že prichádzajúci mladí vo mne nepotrebujú mať „parťáka“. Na to sú tu dobrovoľníci. Ja mám byť otcom, ktorý za nimi stojí, podoprie ich, usmerní a niekedy aj prehliadne nedokonalosti, pretože vie, že sú v procese rastu. Dobrovoľníci sa s prichádzajúcimi mladými môžu spriateliť ako seberovní a aj cez ich svedectvo života môže mladý človek dostať nádej, že cesta životom s Pánom nie je len pre kňazov, ale aj pre nich osobne.

 

Čo na službe centra prijatia považujete za najnáročnejšie?

Najkrajšie a zároveň najnáročnejšie je, že je to práca s ľuďmi. Najkrajšie, pretože asi až na opustenom ostrove by sme zistili, ako veľmi potrebujeme druhého človeka. A zároveň je to náročná služba v tom, že sa tu stále „točia“ nejakí ľudia, a niekedy si želáte, aby vám už „všetci dali pokoj“.

Pri tejto službe je nevyhnutné vedieť si nájsť čas a priestor na odpočinok, zrelaxovanie, aby som mohol aj ja načerpať. Ak toto zanedbám, prejaví sa to tým, že mi tí, ktorým slúžim, začnú takpovediac „liezť na nervy“.

Rovnako je to s komunitou, ktorú sa tu v tíme usilujeme žiť. Spoločenstvo je veľkým požehnaním, ale nie je to vždy jednoduché. Dobrovoľníci sú väčšinou mladí ľudia, ktorí sa neboja povedať, čo si myslia, čo niekedy vie byť aj nepríjemné. Na druhej strane je to veľké požehnanie, pretože človek si pripomína, že nie je dokonalý.

 

Fungujú na Slovensku aj nejaké iné kresťanské strediská, ktoré poskytujú službu centra prijatia?

Na Slovensku sú viaceré diecézne centrá prijatia, akým je aj to naše. Spomeniem napríklad DCM Maják v Španej Doline či DCM Premeny vo Važci. Ale, samozrejme, túto službu ponúkajú aj viaceré rehoľné spoločenstvá vo svojich domoch, napríklad saleziáni.

 

Z vášho pohľadu, v čom spočíva prínos konceptu centier prijatia pre súčasnú Cirkev a sekulárnu spoločnosť?

Túžim, aby centrum, ktoré máme v našej diecéze, bolo akoby takým srdcom diecézy pre mladých. Aby sa tu mohli cítiť doma. Nie „doma“ v zmysle všelijakých rozbitých rodín, ktoré dnes v spoločnosti máme, ale v tom zmysle, že mám kde prísť, aby som načerpal, mám kde prísť, aby som sa povzbudil, mám kde prísť, aby som mohol spoznávať svoje povolanie, či už duchovné alebo povolanie do manželstva.

 

A čo prínos pre sekulárnu spoločnosť?

Myslím si, že prínosom je už len to, že sa snažíme vychovávať mladých, aby boli dobrými ľuďmi, členmi spoločnosti. Navyše im prinášame do životov Krista, ktorý je skutočnou nádejou, vďaka čomu môžu byť ozdravením pre celú spoločnosť.

V súčasnosti koncept centier prijatia nabral na spoločenskom význame ešte viac, pretože vplyvom pandémie koronavírusu a vypuknutia vojny sa v krízovej situácii nachádza oveľa viac mladých ako kedykoľvek predtým.

 

 

VYTVORIŤ ATMOSFÉRU DOMOVA

Čo pre vás osobne znamená nádej?

Nedávno som bol v Taliansku a prechádzali sme cez veľmi veľa tunelov. Keď sa na konci tunela ukáže svetielko, človek má nádej, že z neho môže vyjsť.

Nádej je božská čnosť, nadprirodzený dar, ktorý nám Boh dáva. Nádej je ako to svetlo na konci tunela. Boh nám ho dáva tým, že nám hovorí: „Neboj sa, mám ťa rád, nech by si spravil čokoľvek, a túžim, aby si mohol rásť do plnosti.“

 

Z vašej skúsenosti v službe, v akých oblastiach života dnes mladým najviac chýba nádej?

Trápi ich, či dokončia školu, či si nájdu zamestnanie, či sa oženia/vydajú, resp. či sa vôbec majú ženiť/vydávať, či sa ešte dá veriť v lásku…  Keď som učil na strednej škole, veľkou bolesťou bolo pre mňa zistenie, že už 16-roční tínedžeri neverili, že láska je skutočná a možná.

 

Akým spôsobom sa snažíte prinášať im nádej do týchto situácií?

Myslím si, že nádej prinášam práve tým, že sa snažím prijať človeka takého, aký je. Vytváram mu atmosféru domova, teda že čokoľvek sa stalo, neodsudzujem ho, ale chcem mu pomôcť. Privádzam ho bližšie k Pánovi, aby mohol spoznať toho, ktorý ho nekonečne miluje.

Chcem prinášať nádej, že láska nie je niečo vznášajúce sa v oblakoch, ale niečo veľmi reálne, niekto reálny, kto má moc premieňať naše srdcia, naše životy a má riešenie aj pre komplikované situácie.

Vďaka tomu, že som kňazom, môžem prinášať nádej aj cez sviatosť zmierenia. Zážitok nekonečného Božieho milosrdenstva, prežitie toho, že mám odpustené, je podľa mňa jedným z najsilnejších spôsobov, akým človek môže dostať do života nádej.

 

 

SPASITEĽOM JE JEŽIŠ, NIE MY

Prečo mladí potrebujú, aby im niekto priniesol nádej do ich situácie?

Nielen mladí, všetci potrebujeme nádej, aby sa v našich životoch rozjasnilo.

Ak mladý človek nemá nádej, uzavrie sa sám v sebe, a to často končí zle. Mladí potrebujú prežiť, že sú milovaní. Láska dokáže vybudiť, resp. vypudiť z ich srdca dobro, ktoré v nich je. Na tom dobre je potom možné stavať a priniesť im nádej, že veci môžu byť aj inak, lepšie. Je veľa toho, čo by sme si mohli vzájomne vyčítať, ale samotné výčitky ešte nikomu nepomohli. Treba sa chytiť dobra, ktoré je v človeku, a na tom stavať.

Okrem služby v DCM Archa vypomáham aj v miestnej farnosti, vďaka čomu mám kontakt s celým vekovým spektrom farníkov. Myslím si, že ľudia v zrelom veku potrebujú nádej ešte viac ako mládež. Mladí majú život pred sebou, niektoré veci berú tak zľahka, často si nie úplne uvedomujú dôsledky svojich činov a podobne. Kdežto starší ľudia už zakúsili mnoho sklamaní. Prežívajú možno to, že ich deti nekráčajú v ich šľapajach. Potrebujú povzbudenie: „Neboj sa, nie je to len na tebe. Ty nie si a nemáš byť spasiteľom ani svojich detí, ani svojho života. Tým spasiteľom je Ježiš, ktorý je všemohúci.“

 

Kto alebo čo prináša nádej do vášho života a akým spôsobom?

V prvom rade Boh. Vedomie, že on je so mnou aj vo veciach, ktoré sú pre mňa výzvou, ktorých sa bojím, a vždy koná oveľa mocnejšie a lepšie, ako by som si predstavoval.

Ďalšou posilou je pre mňa spoločenstvo kňazov, v ktorom sa zdieľame, vzájomne povzbudzujeme a žehnáme si.

Veľkou podporou sú pre mňa manželské páry, s ktorými sa priatelím. Manželstvo a kňazstvo sa navzájom potrebujú. Jedni od druhých môžeme čerpať inšpiráciu v tom, čo znamená darovať sa. K sebadarovaniu je totiž povolaný každý človek, v každom stave a povolaní.

Snímky: Archív J. Schindlera

 

Komentáre