TOP

Kňaz Marek Vácha: Spoločnosť nikdy nesmie dať právo jedným zabíjať druhých

Na Slovensku je známy najmä ako autor populárnych kníh pre mladých, no v Česku ho poznajú aj ako oduševneného prednášateľa na tému lekárskej etiky či vzťahu vedy a viery. S Marekom „Orkom“ Váchom sme sa rozprávali o tom, prečo by na svete nikdy nemala byť legalizovaná eutanázia.

Skúsme si najprv ujasniť terminológiu. Čo je to vlastne eutanázia?

Slovo eutanázia je jedno z najťažšie definovateľných slov v lekárskej etike, pretože etymologicky to slovo znamená „dobrá smrť“. Poznáme napríklad euploidy – správny počet chromozómov v bunke, alebo ak má bunka dobré jadro, je eukaryotická. A tiež napríklad evanjelium – dobrá správa. A teda v starom Grécku to tak aj bolo myslené, dobrá smrť v zmysle toho, že človek umiera zmierený s nepriateľmi po tom, čo sa rozlúčil s priateľmi. Dnes má už ale toto slovo úplne iné súvislosti. Intuitívne tým myslíme na situáciu, keď lekár zabije pacienta. Nie je to však vôbec také jednoduché. Aby sme mohli hovoriť o eutanázii, musia byť splnené tri podmienky.

Po prvé, pacient o tú vec musí aktívne požiadať. Po druhé, lekár musí mať úmysel zabiť. A po tretie, lekár to urobí buď skutkom, alebo nekonaním (angl. by act or by omission). Takže pri eutanázii sa musia dodržať tieto tri momenty.

 

Aký je teda rozdiel medzi eutanáziou a asistovanou samovraždou?

Asistovaná samovražda je niečo odlišné, hoci keď o tom budeme premýšľať ďalej, tak tie rozdiely sa budú postupne stierať. Asistovaná samovražda je situácia, keď ležím na posteli, viem, že z tej postele už nevstanem, chcel by som spáchať samovraždu, ale už to nie som schopný spraviť. A tak požiadam lekára, aby mi pripravil napríklad mix nejakých medikamentov, ktorý skonzumujem a zomriem. Ale všeobecne i doslovne, ten pacient musí stlačiť to pomyselné posledné tlačidlo sám. V praxi to znamená to, že asistovaných samovrážd bude vždy omnoho menej ako eutanázií, pretože sa od pacienta vyžaduje akcia – aby on sám teraz niečo urobil.

Lenže vo filozofickej rovine veľký rozdiel nie je, pretože zakaždým ten pacient a lekár vytvoria tím a na konci ich akcie je pacient mŕtvy. Je teda otázka, či v tom je až taký rozdiel, či ma zabije lekár, alebo či lekár len všetko pripraví a to posledné tlačidlo stlačím ja sám.

 

Ktoré štáty v Európe umožňujú eutanáziu?

Nepochybne sú najznámejšie krajiny BENELUX-u, teda Belgicko, Holandsko a Luxembursko. „Najslávnejšie“ je určite Holandsko. V tejto krajine sa o tom dlho diskutuje, národ o tom premýšľa – minimálne od roku 1969. Vtedy Hendrik van den Berg napísal knižku Lekárska moc a lekárska etika a v nej prvýkrát hovorí, že by sme mali zobrať zodpovednosť za nové technológie do svojich rúk a keď to bude múdre a zmysluplné, tak ukončiť pacientov život eutanáziou. Potom v roku 1981 prišla prvá kauza, neskôr v roku 1994 bola eutanázia určitým spôsobom schovaná do zákona o pohrebníctve a povolená je od roku 2002. Od toho istého roka je povolená aj v Belgicku, v Luxembursku od roku 2009. Luxembursko je malá krajina, má 590-tisíc obyvateľov a prípadov eutanázie je tam skutočne málo. Veľmi diskutovanou krajinou je aj Švajčiarsko, ktoré je zaujímavé tým, že na rozdiel od Holandska nemá eutanáziu podchytenú v zákonoch, skôr sa tam využíva práve medzera v zákone. A tak švajčiarski lekári nevykonávajú eutanáziu, ale asistovanú samovraždu – vo svojom voľnom čase. Predstavte si to asi tak, že by sme si my dvaja prenajali tento dom a žiadateľom poskytovali za určitú finančnú kompenzáciu znalosti a prostriedky, ako vykonať asistovanú samovraždu. Švajčiarskym špecifikom je teda fakt, že asistovaná samovražda nie je obmedzená na rezidentov so švajčiarskym občianstvom, čo podporuje takzvaný „samovražedný turizmus“. Klienti prichádzajú často napríklad z Británie alebo z Austrálie, ale aj z iných krajín. Spoločnosti, napríklad Dignitas, ktoré poskytujú takéto služby, nie sú teda viazané na prostredie švajčiarskych nemocníc.

Ešte je možné povedať, že za určitých, veľmi striktných podmienok, môžete požiadať o asistovanú samovraždu v Nemecku, ale tam je to fakt výnimočné.

Po tom, čo sa odohráva v Holandsku, a najmä po roku 2010, je svet veľmi ostražitý a opatrný. Napríklad v USA nie je dovolená eutanázia, iba v niektorých štátoch povoľujú asistovanú samovraždu. Začal s tým v roku 1997 štát Oregon a postupne sa pridávali ďalšie. A podobne je to aj v Kanade a v austrálskom štáte Viktória.

 

 

NEZNESITEĽNÉ UTRPENIE JE PREČ

Prečo ľudia žiadajú o eutanáziu alebo asistovanú samovraždu? Aké sú ich hlavné dôvody?

Spočiatku bolo dôvodom neznesiteľné fyzické utrpenie. A to je to, čo by som práve v tomto rozhovore chcel zdôrazniť. Bežne sa v novinách, rádiu či televízii hovorí o tom, že eutanázia by mala byť zavedená, pretože ukončuje neznesiteľné utrpenie pacienta. Takýto obraz je, samozrejme, veľmi dojemný a emocionálny. Na jednej strane pacient zvíjajúci sa v bolestiach, na druhej lekári, ktorí mu poskytnú milosrdné vykúpenie. Chcem nahlas povedať – toto je už dnes preč! Tento argument mohol byť aktuálny v debate približne v sedemdesiatych rokoch, ale nie dnes. Súčasná paliatívna – krycia medicína, tá, ktorá už nelieči príčiny, ale symptómy danej choroby, napríklad bolesť, je už dnes tak ďaleko, že sa hovorí, že fyzický rozmer pacienta je vyriešený. Dnes sa teda už nežiada o eutanáziu z dôvodu neznesiteľnej fyzickej bolesti. Platí veta, že pacient 21. storočia, ktorý by trpel krutými a zároveň dlhými bolesťami, je nesprávne liečený. Samozrejme, môže sa vždy nájsť nejaká výnimka, ale vo všeobecnosti platí, že ak má pacient dobrého paliatívca, nemal by trpieť dlhými a krutými bolesťami. Argument o bolesti je už preč, eutanázia nie je žiadne milosrdné skrátenie života. Dôvody, pre ktoré dnes ľudia žiadajú o eutanáziu, súvisia skôr s ďalšími troma rozmermi človeka.

 

A tie sú?

Hovorím napríklad o emocionálnom rozmere a emocionálnom type bolesti. Áno, rozídem sa napríklad so svojou slečnou, telo je v poriadku, ale bolí to. Ďalší rozmer je sociálny. Môže nastať situácia, že ja tu ešte som, ale všetci moji kamaráti sú mŕtvi, príbuzní za mnou nechodia, žijem ako ostrov.

Posledný rozmer je spirituálny. Ležím na posteli, očakávam nevyhnutné, ale nemám dôvod žiť. To je rozmer, ktorý môže, ale nemusí byť spojený s náboženstvom. Viktor Emanuel Frankl, ktorý prežil Auschwitz, začal netradičný typ terapie – terapiu zmyslom. Prišiel na to, že ľudia vydržia aj veľkú bolesť, ak vedia prečo a svojim pacientom sa snažil navrátiť zmysel života. Napríklad – ešte musíte napísať knihu, musíte niečo naučiť svoje vnúčatá, urobiť niečo, čo nikto iný nespraví.

A mnoho žiadostí o eutanáziu je tu práve z dôvodu, že ľudia nemajú zmysel života. Je to dôležité, lebo je to nový dôvod na eutanáziu – sám som si to pre seba nazval eutanázia duše. Spoločnosť sa nás veľmi komplikovane snaží presvedčiť, že zmyslom života je alkohol, sex, hudba, kino, cestovanie, všetky pôžitky tela a že nič ďalšie v živote nie je. O nič iné v živote nejde. A ak sa toto podarí, tak skutočne pre toho ležiaceho pacienta nemá zmysel žiť.

 

 

Nerobí teda chybu niekde aj Cirkev, keď ľudia nenachádzajú zmysel života?

Myslím si, že ani nie. Neviem presne, ako je to u vás na Slovensku, ale pevne verím, že všade na svete Cirkev robí, čo môže.

 

Proces eutanázie sa vyvíja. Spočiatku skutočne žiadali o eutanáziu nevyliečiteľne chorí a trpiaci pacienti, no dnes poznáme prípady, najmä v Holandsku a Belgicku, keď sa takto rozhodujú aj mladí ľudia, napríklad so svalovou dystrofiou, ktorí sa boja „čiernej budúcnosti“ a nechcú zostať na starosť príbuzným.

Sledujem túto situáciu asi od 70. rokov a vždy, keď prišlo k nejakému zlomu, všetci sa zaprisahávali, že je to len skutočne pre najťažšie prípady. Ale potom sa to pomaly, akousi salámovou metódou začalo posúvať ďalej a ďalej. Dnes to vyzerá tak, že v Holandsku od roku 2010 každý rok pribúda asi o 10 % viac prípadov eutanázie. V súčasnosti je to približne 18 prípadov denne. Chcel by som však ešte podotknúť dve dôležité veci. Argumentácia proti eutanázii nie je, alebo by nemala byť, náboženská. Je jasné, že židovskí a kresťanskí teológovia budú mať vždy silný argument proti eutanázii – život je Boží dar a nám zverená úloha. Ale okrem toho musíme pripustiť, že aj kresťania občas zastávajú názor, ktorý je dobrý aj pre ateistov – napríklad, že sa nesmie klamať. Povedal by som, že síce Cirkev hovorí, že eutanázia by nikdy nemala byť legalizovaná, ale hovorí to aj zdravý rozum. Nie je teda pravda, že kto je proti eutanázii, nutne vychádza z náboženskej pozície. Skôr by som povedal, že vychádza z princípu zdravého rozumu. A druhá vec – môžem si povedať (ako človek), že dokážem nájsť situáciu, ktorú zhodnotím: áno, tomuto človeku by bolo lepšie teraz zomrieť, čiže v tomto jednom konkrétnom prípade eutanázie som jej zástancom, ale zároveň som odporcom legalizácie ako takej. Pretože pri všeobecnej legalizácii bude nutne dochádzať aj k zneužívaniu. Na druhej strane ja ako kresťan, katolícky kňaz, by som eutanáziu nikdy nevykonal ani ju neschválil, ale zároveň si teoreticky viem predstaviť, že existuje niekto, napríklad budhista či šintoista, ktorý si povie – ja to neschvaľujem, ale nie všetci musia mať taký názor ako ja, tak nech si to schvália. A tretia situácia je tá, keď si poviem, že som proti eutanázii, proti jej legalizácii, a to v každom prípadne, keď nenachádzam ani konkrétne výnimky.

 

 

PACIENT CÍTI, KEĎ JE BREMENOM

A čo deti? Už sme sa dostali do extrémov, keď dokonca deti môžu požiadať (a aj žiadajú) o eutanáziu a dostanú na to súhlas. Ako môže dieťa požiadať o eutanáziu?

A ako môže dospelý požiadať o eutanáziu?  Skúsme si to rozobrať na príklade. Keď učíte niekde na škole a zavolá vám nejaký žiak alebo študent, že sa chystá spáchať samovraždu (a to sa mi stávalo, keď som učil), to neznamená, že problém, ktorý rieši daný študent, je nutne veľký – môže byť triviálny. Konzultoval som to so psychológmi a radil som sa, čo vtedy robiť. Povedali mi, že akýkoľvek problém to je, treba ho riešiť hneď. Ak ti žiak zavolá v piatok poobede alebo večer, nemôžeš čakať do pondelka rána. Musíš ísť za ním, ak sa dá, hneď za ním vyraziť, je jedno, že je polnoc, vstaneš a ideš.

A ja si myslím, že podobne je to aj pri eutanázii. Ak človek žiada o eutanáziu, je nutné brať jeho volanie vážne, nebagatelizovať ho. Pýtať sa, prečo o eutanáziu žiada, či sa necíti sám. Či náhodou nemá pocit, že je príťažou, bremenom pre nemocničný personál, pre príbuzných. Je teda nutné brať toho človeka vážne a odhaliť pravé dôvody, prečo to tak chce. Potom môžeme prísť na to, že ten problém možno fakt nebol taký veľký.

A podobne je to u detí, ktoré žiadajú o eutanáziu. Legislatíva v Holandsku a Belgicku im to umožňuje. Mladiství vo veku 16 až18 rokov v Belgicku ani v Holandsku nepotrebujú súhlas rodiča. Samostatnou kapitolou sú mentálne postihnutí ľudia. Prvou vecou, ktorú hovoríme študentom na prednáškach z lekárskej etiky, je to, že obzvlášť citlivými pacientmi sú mentálne postihnutí a väzni.

 

Nevyvražďujú si tieto štáty svoje národy?

Táto otázka tu určite je. A to sa týka aj tých mentálne postihnutých ľudí. Teraz sa napríklad diskutuje, prečo sú až 4 % všetkých úmrtí v Holandsku spôsobené eutanáziou. A ľudia sa začínajú pýtať – čo sa to vlastne deje? Nuž a odpoveď je tá, že sa viac a viac uvoľňujú kritériá tých, ktorí môžu požiadať o eutanáziu a zrazu je možné zabiť aj mentálne postihnutého človeka (hoci na začiatku bola jedným z kritérií mentálna spôsobilosť).

 

 

Ako je možné, že štatisticky nám stúpa kvalita života, obzvlášť v západných krajinách, ale zároveň stúpa aj počet žiadostí o eutanáziu?

Lebo nevieme, prečo žiť. A perlička – v októbri 2016 navrhli v Holandsku zákon, ktorý neprešiel. Ten zákon navrhoval, že nemusím mať žiadnu chorobu, stačí, že mám pocit „skompletizovaného života“ (angl. completed life) – deti už majú svoje zamestnanie, vnukovia ma nepotrebujú, ja nepotrebujem ich, a už nechcem byť svedkom svojho vlastného chátrania, takže vôbec nemusím byť chorý, aby som chcel zomrieť. Nuž teda pôjdem do nemocnice, tam sa ma ujme nová profesia – „poskytovateľ asistencie smrti“ (angl. death assistant provider) a spácham asistovanú samovraždu bez udania veku či choroby. The Guardian to potom komentoval asi tak, že je lepšie to spraviť takto, ako by ma manželka alebo dieťa mali nájsť na povale a mať z toho celoživotnú traumu. Ale mne sa to celé zdá úplne mimo. Vravím, že najlepší argument proti legalizácii eutanázie je pohľad na Holandsko. Lenže o čom sa už nehovorí, sú napríklad lekári, ktorí vykonávajú eutanáziu alebo asistovanú samovraždu, koľko z toho majú psychických problémov. A akoby nemali! To nie je len tak, že poobede spravíte eutanáziu a potom idete na kávu do mesta.

 

Čo môžeme spraviť – ako spoločnosť – pre to, aby sa vôbec prestalo uvažovať o legalizácii eutanázie?

Po prvé, dať človeku zmysel života – to je skoro až náboženstvo. Po druhé – hospicové hnutie. Hospicové hnutie vzniklo aj preto, lebo sa hovorí, že eutanázia je dôstojná smrť. Prosím vás, čo je toto za nezmysel? Všetkých sa pýtam – čo to teda znamená, tá dôstojná smrť? To nikto nevie povedať. Lebo je to ťažké – inak to definuje Kant, inak Cicero, ale znie to pekne. No môžeme to spokojne obrátiť – alebo budem umierať v hospicovom zariadení obklopený láskavým personálom, príbuznými a starostlivosťou, alebo teda absolútne nedôstojná a nemilosrdná eutanázia, kde ma ten lekár zabije. A po tretie, to vedomie, že spoločnosť by nikdy nemala dať jednej skupine občanov právo zabíjať tú druhú. V tomto prípade by tou jednou skupinou boli lekári. Aby nedošlo ku kontaminácii lekárskej profesie. Nech je lekár zachovaný ako ten, kto lieči, kto život zachraňuje a podporuje ho, nie ako ten, kto ho ukončuje. Českí lekári hovoria, že nech vymyslia novú profesiu – napríklad kata, ale oni to robiť nebudú!



Komentáre