TOP

Koľko času dávaš svojim deťom?

Mám často výčitky svedomia práve pre túto otázku. Z pohľadu viery je mi jasné, že mojou životnou úlohou je postaviť do života každé svoje dieťa ako jedinečný Boží exemplár, na ktorom smiem spolupracovať.
Kde ho vziať?

Rovnako ako vy zápasím s tým, kde ukradnúť čas – nieto ešte, koľko ho dať deťom. Som denne v šprinte. Všetkého, čo sa okolo nás deje, čo treba, čo je dobré, milé, potrebné, užitočné… pre mňa, manžela, deti, prácu, dom… je neskutočne veľa! Ako si teda ukradnúť dosť času pre každé dieťa, aby sa cítilo milované, aby sme ho mohli vychovávať a viesť?

Nie som z tých zázračných rodičov, ktorých vidno spokojných a usmiatych na bilbordoch. Máme svoje ťažké a krajšie dni, päť detí v puberte (okrem jedného von z nej a jedného v období vzdoru), náročnú kombináciu pováh, čo určite nie je jednoduché zadanie – ale kto z nás rodičov má toho času na deti nadostač? Často cítievam pre to výčitky svedomia. Ako to celé vymyslieť?

Hory špinavej bielizne, hrnce, záhrada, moja práca, manžel. Kde „vopchať“ plnohodnotný, láskavý čas s deťmi?

 

 

Nechajte maličkých prichádzať…

Priznám sa, občas som bola zúfalá: pretože som vnímala, ako veľmi nás potrebujú a nie len na pokyny a kontrolu. A videla som, ako nám predsa len napriek všetkým dobrým predsavzatiam (nimi vydláždenú cestu do pekla som mala stále pred očami) – čas uniká.

Napriek pevným bodom v živote našej rodiny som nemala v rukách istotu, že o 15.30 h bude v dome sväté ticho a nerušený priestor, aby som mohla hovoriť trebárs s cholerickým čerstvým pubertiakom. Hoci to bolo treba. Nepoznáte to? Presne vtedy, ako si to VY pevne stanovíte, aj keď prebúrate všetky ostatné prekážky, vám VAMI vybrané dieťa povie (a riadne vzdorovito): „Vôbec nemám s tebou teraz chuť hovoriť!“ A je vymaľované!

Ešteže je materská intuícia taká skvelá a vynachádzavá – aj keď som musela začať presne od slov evanjelia: „Nechajte maličkých prichádzať ku mne!“ Náročnejšie, ako si sekerovo pevne držať SVOJ presný termín, kedy JA chcem hovoriť s mojím dieťaťom bolo naučiť sa vnímať, že ono prichádza (často nenápadne a placho) a že ma potrebuje. Znamenalo to naučiť sa striktne dodržiavať rebríček hodnôt, v ktorom sú predsa len deti vyššie ako moja práca, záhrada alebo telefonát, ktorých som nemala veľa, ale keď už, boli dlhé. Uvedomila som si, ako veľmi naše deti zraňuje moje nervózne či nepokojné odmietnutie v štýle „teraz pracujem“, „mám telefonát“ alebo jednoducho „nejde to“ – a pritom dôvod nestál nad hodnotou nášho dieťaťa vyššie, netýkal sa môjho manžela či Boha.

Jednoducho: začať som musela od seba, a stále sa to ťažko učím. Môžem však povedať jedno: tento čas je najkrajší a veľmi požehnaný. A nie je ho málo, aj keď ho nemeriam na minúty a nemám predpísané na každé dieťa rovnakú dávku. Ale je ho presne toľko, koľko sa každému žiada – a koľko mama vládze.

 

 

Pozor, signál!

Pravidlom sa pre mňa stalo: vnímaj, prichádza tvoje dieťa! Naučila som sa mať senzory očí a srdca v takom láskavom strehu, že sa mi podstatne viac darí reagovať na

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre