TOP

Koľko času dávaš svojim deťom?

Mám často výčitky svedomia práve pre túto otázku. Z pohľadu viery je mi jasné, že mojou životnou úlohou je postaviť do života každé svoje dieťa ako jedinečný Boží exemplár, na ktorom smiem spolupracovať.
Kde ho vziať?

Rovnako ako vy zápasím s tým, kde ukradnúť čas – nieto ešte, koľko ho dať deťom. Som denne v šprinte. Všetkého, čo sa okolo nás deje, čo treba, čo je dobré, milé, potrebné, užitočné… pre mňa, manžela, deti, prácu, dom… je neskutočne veľa! Ako si teda ukradnúť dosť času pre každé dieťa, aby sa cítilo milované, aby sme ho mohli vychovávať a viesť?

Nie som z tých zázračných rodičov, ktorých vidno spokojných a usmiatych na bilbordoch. Máme svoje ťažké a krajšie dni, päť detí v puberte (okrem jedného von z nej a jedného v období vzdoru), náročnú kombináciu pováh, čo určite nie je jednoduché zadanie – ale kto z nás rodičov má toho času na deti nadostač? Často cítievam pre to výčitky svedomia. Ako to celé vymyslieť?

Hory špinavej bielizne, hrnce, záhrada, moja práca, manžel. Kde „vopchať“ plnohodnotný, láskavý čas s deťmi?

 

 

Nechajte maličkých prichádzať…

Priznám sa, občas som bola zúfalá: pretože som vnímala, ako veľmi nás potrebujú a nie len na pokyny a kontrolu. A videla som, ako nám predsa len napriek všetkým dobrým predsavzatiam (nimi vydláždenú cestu do pekla som mala stále pred očami) – čas uniká.

Napriek pevným bodom v živote našej rodiny som nemala v rukách istotu, že o 15.30 h bude v dome sväté ticho a nerušený priestor, aby som mohla hovoriť trebárs s cholerickým čerstvým pubertiakom. Hoci to bolo treba. Nepoznáte to? Presne vtedy, ako si to VY pevne stanovíte, aj keď prebúrate všetky ostatné prekážky, vám VAMI vybrané dieťa povie (a riadne vzdorovito): „Vôbec nemám s tebou teraz chuť hovoriť!“ A je vymaľované!

Ešteže je materská intuícia taká skvelá a vynachádzavá – aj keď som musela začať presne od slov evanjelia: „Nechajte maličkých prichádzať ku mne!“ Náročnejšie, ako si sekerovo pevne držať SVOJ presný termín, kedy JA chcem hovoriť s mojím dieťaťom bolo naučiť sa vnímať, že ono prichádza (často nenápadne a placho) a že ma potrebuje. Znamenalo to naučiť sa striktne dodržiavať rebríček hodnôt, v ktorom sú predsa len deti vyššie ako moja práca, záhrada alebo telefonát, ktorých som nemala veľa, ale keď už, boli dlhé. Uvedomila som si, ako veľmi naše deti zraňuje moje nervózne či nepokojné odmietnutie v štýle „teraz pracujem“, „mám telefonát“ alebo jednoducho „nejde to“ – a pritom dôvod nestál nad hodnotou nášho dieťaťa vyššie, netýkal sa môjho manžela či Boha.

Jednoducho: začať som musela od seba, a stále sa to ťažko učím. Môžem však povedať jedno: tento čas je najkrajší a veľmi požehnaný. A nie je ho málo, aj keď ho nemeriam na minúty a nemám predpísané na každé dieťa rovnakú dávku. Ale je ho presne toľko, koľko sa každému žiada – a koľko mama vládze.

 

 

Pozor, signál!

Pravidlom sa pre mňa stalo: vnímaj, prichádza tvoje dieťa! Naučila som sa mať senzory očí a srdca v takom láskavom strehu, že sa mi podstatne viac darí reagovať na ich nevyslovenú (ale už aj pomenovanú) túžbu byť so mnou. Časom sme sa naučili aj pomocný signál, ktorým si „morzeovkujeme“ medzi sebou s deťmi – pokojne pri mne postoja, alebo sa mi dokonca dotknú ramena – a ja viem, že toto je môj a náš okamih.

…že som písala na počítači siahodlhý text a bola som ponorená až po uši do práce, ako to viem len ja? Nevadí! …že som sa konečne posadila a vystrela si kosti po celom dni pobehovania a chlapci naskákali na moje ubolené nohy? Nevadí! …že telefonujem? Nevadí! Naše deti už vedia, že každú túto činnosť okamžite do pár minút ukončím, a často im to aj pomenujem: „Dovoľ mi dopísať myšlienku, zavriem počítač a som tu pre teba!“ „Dovolám s kuriérom a už ťa počúvam!“ „Môžem ešte vybrať z práčky opraté? Hneď som pri tebe!“ Ubezpečenie pre dieťa, že je prednejšie, ako to, čo práve robím (ak to nemôžeme robiť spolu a pritom sa rozprávať), je prvým darom lásky. Nebolo to vždy tak. Svoje slovo o prednosti pre dieťa sa usilujem dodržať – a  z ich strany im potom nerobí problém učiť sa počkať, ak naozaj je pred nimi na „čakačke“ moja modlitba, môj manžel alebo iný súrodenec. Vďaka tejto citlivosti sme po dlhom čase zachytili včas a presne signál našej nie veľmi zhovorčivej dcéry. Naše predchádzajúce pokusy o „vtipné“ nabúranie sa do jej „ja“ nedopadlo práve najlepšie. Oželela som kus spánku (zvykla sa otvárať neskoro v noci), ale som nesmierne vďačná za tieto aj iné hodinky, ktoré sme pri nej svorne, v smiechu aj zdieľaní, presedeli. Darovalo nám to oveľa otvorenejšiu dcéru, ktorá dokáže hovoriť už aj cez deň… a je skvelá a nežná!

 

 

Moment, teraz!

Okamihy, keď nám deti ponúkajú priestor na spoločný čas, si často vyžadujú moju či našu obetu. Rovnako ako v túto stredu: ešte večer predtým mi náš „facebookový“ tínedžer predložil prosbu (nebývalo zvykom!), či by som ho mohla odviezť ráno s dosť rozmerným prekvapením pre kamaráta do školy. Zvládol by to aj vlakom – ale pozor, túto chybu som už neurobila! Zavoňala som príležitosť na čas medzi štyrmi očami a hoci som komplikovane musela preorganizovať ráno s jeho mladšími súrodencami, tá štvrťhodina jazdy do mesta k jeho škole stála zato. Tuším som sa toľko zaujímavých myšlienok a postrehov už dávno od neho nedozvedela. Akurát že som ho musela vyložiť na rušnej križovatke pri škole a nestihla som mu poďakovať a povedať, aký je super. (To musím ešte napraviť!)

Rovnakou príležitosťou bola… štvorka z písomky nášho trucujúceho „vedátora“. Nie, nešla som ho vyhrešiť, ako by som to kedysi ako začínajúca matka urobila. Ležal na hojdačke v záhrade a nad knihou bol rovnako zabudnutý ako ja, keď čítam. Napriek tomu, že mu blysli oči ostražitým pohľadom, súhlasil, že mi urobí vedľa seba miesto. Po hodine sme na hojdačke boli štyria a bolo nám skvele. Mimochodom, štvorka z písomky bola vysvetlená dobrovoľne pomedzi reč, čo sa ešte nikdy nestalo.

Je super ísť do kina, vymýšľať zážitkové výlety, utiecť na chatu…, ale je náročné takéto veci stíhať. Pritom Boh nám núka možno drobné, no podstatne obľúbenejšie a účinnejšie omrvinky času, ktoré máme každý deň, ak necháme deti prichádzať – a ak vnímame ich signály.

Nie, času na deti nebude nikdy dosť. Ale ten, ktorý máme, nech je pri našej otvorenosti a láskavosti požehnaním pre všetkých.



Komentáre