TOP

Kristova smrť nám priniesla večný život

Slávime Paschu, sviatok nového života, víťazstva nad smrťou. V byzantskom liturgickom hymne radostne vyznávame, že „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“

Ešte nikdy v histórii Slovenska nepredchádzal Pasche Veľký pôst prežívaný tak, ako tohto roku. Nemožnosť verejného slúženia liturgických obradov z dôvodu ochrany verejného zdravia je niečím bezprecedentným. O to väčšmi sme si uvedomili dôležitosť spoločných verejných liturgických slávení. To, čo sme vždy – aspoň v našej generácii – považovali za samozrejmé, sa však zrazu stalo nedostupným. Pripomenulo nám to nekonečnú cenu toho, čo niekedy nedoceňujeme práve pre samozrejmú a širokú dostupnosť.

Vnútorná sila Cirkvi, sa stáva zrejmou práve pri spoločnom slávení tajomstiev našej viery. Isteže, duchovná sila sviatostí sa neredukuje, ak sa z nejakých dôvodov spoločenstvo načas nemôže viditeľne verejne stretávať. Takýto dočasný „pôst“ by nás mal práve motivovať k ešte hlbšej, hojnejšej a radostnejšej účasti vo chvíli keď máme možnosť plných spoločných liturgických slávení.

A dôvod tohto nezvyčajného „pôstu“? Po celom svete sa rozšíril nebezpečný vírus. Vďaka medicíne sa snažíme s ním bojovať. Hľadá sa účinný antivírus. Aj túto smrteľne nebezpečnú chorobu musí každý človek, celé ľudstvo prekonať tým, že si vytvorí protilátku.

Fyzická a duchovná smrť. Formy a dôsledky tej prvej sú bolestne zrejmé a viditeľné každému. Duchovná choroba, ba až smrť je však fenomén neviditeľný. Jej dôsledky spoznávame v morálnom zle, ktoré sa chce šíriť v nás i okolo nás, jej prejavy ovplyvňujú celý náš život, naše konanie tu a teraz, a môžu priviesť k večnej smrti.

Cirkev od čias svojho vzniku upozorňuje na existenciu duchovného zla, ktoré sa tiež dokáže nákazlivo šíriť, paralyzuje náš duchovný život, sťažuje náš „duchovný dych“, ba môže spôsobiť „udusenie“ duchovného života, hotovú duchovnú smrť. Týmto zlom je hriech. V každom z nás je prítomný už vo forme dedičného hriechu, ktorého bezprostredné následky boli síce potlačené krstom, a sú udržiavané „na uzde“ sviatostným životom. Tento hriech však striehne na svoju príležitosť, na oslabenie imunitného duchovného systému, aby nanovo spolupracoval so zlom, s ktorým prichádzame do kontaktu v jeho tisícorakých podobách, akoby to bol mutujúci vírus, ktorý sa prispôsobuje a mení, aby nás nanovo obmedzil, paralyzoval, aby v nás rozsieval duchovnú smrť.

 

 

Kristus na seba prijal ľudskú fyzickú smrť… smrťou smrť premohol…

Ten, kto prekoná nákazu nebezpečného vírusu, je schopný vo svojom tele produkovať protilátky a z takto získaných protilátok sa potom môže vyrobiť očkovacia látka, ktorá zachraňuje životy ostatným.

Smrť je večným strašiakom celého ľudstva. Zastrašuje nás práve svojou neodvratnou naliehavosťou a strachom z úplného zániku nášho bytia. Ako kresťania vyznávame spolu so sv. Pavlom, „že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz.“ (1 Kor 15, 3 – 6) Z tejto historickej skúsenosti Kristových súčasníkov, týchto „Dvanástich“ a zo skupiny prvých „bratov“ sa zrodila naša – aj dnešná – Cirkev. Viera v Kristovo zmŕtvychvstanie a v náš večný život sú centrálne piliere kresťanstva. Bez týchto právd by kresťanstvo bolo iba zbytočnou a nezdôvodniteľnou zmesou akýchsi náročných a nepohodlných etických princípov, mytológiou s blízkovýchodnou zmesou legiend a filozofických poučení.

Áno, hovoríme o viere v zmŕtvychvstanie. Bez nej by žiadna Veľká noc nemala zmysel. Pascha totiž nie je o veľkonočných (Kinder) vajíčkach, šunke a chrene, či o ľudových zvykoch, šibačkách a oblievačkách. Ale jedine o tomto – o našej viere v zmŕtvychvstanie a večný život. Aj preto k nám z hĺbky stáročí aj dnes naliehavo znejú Pavlove slová: „… keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15, 17 – 22)

Vladyka Cyril Vasiľ, gréckokatolícky titulárny arcibiskup a apoštolský administrátor sede plena Košickej eparchie



Komentáre