TOP

Krízová krížová cesta. 14 pohľadov z prvej línie

Aj keď sme uprostred Veľkého týždňa a Pôst vrcholí, prinášame vám krížovú cestu, ktorú môžete využiť napríklad na Veľký piatok. Vytvorili ju ľudia, ktorí dnes tvoria prvú líniu boja s koronavírusom – predavačka, policajt, lekárnička, poštárka, dobrovoľníci, lekári, zdravotná sestra, kňazi, „pohrebáčka“. Ako sa zo svojej služby v súčasnej situácii pozerajú na aktuálne zastavenia krížovej cesty?

Obyčajní, a zároveň neobyčajní, bojujú so strachom, a zároveň sú odvážni. Takí sú štrnásti ľudia, ktorí zápasia v prvej línii v koronavírusovej epidémii na Slovensku. Delia sa s nami o svoje boje, o to, ako prežívajú svoje zamestnanie v súvislosti so súčasnou situáciou, ako v nej každé ráno berú svoj kríž a kráčajú na tú svoju golgotu. Ich slová inšpirujú aj nás, ako kráčať za Kristom – aj uprostred boja, aj v prvej línii, aj v situácii, ktorá vôbec nie je ľahká. Pridávame sa k týmto ľuďom na ich ceste, k ich boju, k ich krížovej ceste. A chceme spoločne kráčať s Ježišom a za Ježišom – aj keď táto cesta vedie na kríž. Nech je táto krížová cesta zároveň modlitbou za tých, ktorí sa v nej delia o svoje príbehy.

 

 

I. Pán Ježiš je odsúdený na smrť (Eva Novosadová, predavačka)

Klaniame sa ti, Kriste…

Pilát odsúdil nevinného Ježiša. Ako často my odsudzujeme blížnych, známych, ale aj úplne cudzích ľudí, politikov za to, že niečo urobili alebo neurobili, lebo my by sme to vedeli určite najlepšie. Biskupov a kňazov, lebo poslúchli a nám sa to nepáči, namiesto toho, aby sme sa za nich modlili. Nás predavačov a predavačky, lebo musia čakať, lebo nemáme, lebo sa im neušlo… Ako často na internete jedným kliknutím zdieľame články, ktoré ani nečítame, len na základe titulku, a tak vlastne ohovárame alebo dokonca osočujeme. Pane Ježišu, daj nám silu, aby sme blížnych poznávali, skúmali a hľadali v nich hlavne dobro.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

II. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia (Ľuboš Gajdoš, mestský policajt)

Klaniame sa ti, Kriste…

Ťarcha Ježišovho kríža vtedy padá na plecia už beztak unavených rodičov, ktorí žijú v strachu a neistote ohľadom osudu svojich detí. Je to čas, keď si rodičia uvedomujú, že niečo nie je v poriadku. V mysli sa obracajú na Boha so svojimi starosťami a so skrúšeným srdcom prosia Boha o pomoc. Hľadajú východisko z nezávideniahodnej situácie, zamýšľajú sa nad tým, kde a kedy sa to stalo, kde nastalo nepochopenie, chyba alebo prečo je to tak.

Žijeme v čase príprav na Veľkonočné sviatky. Tento čas je okrem iného poznačený i pandémiou vírusu, následkom čoho sú uzatvorené kostoly. Ľuďom začína chýbať spoveď a sväté prijímanie. Nútený zákaz návštev kostolov v časoch totality vystriedala poslušnosť Cirkvi a disciplinovanosť kresťanov v boji proti tejto pandémii. Práve tu a teraz sa vytvára priestor na stíšenie samého seba v pokore pred Pánom. Je to čas, keď v pokore môžeme prijať Pánov kríž a spoločne ho niesť v tomto Pôstnom období. Je to obdobie stíšenia, zamyslenia a rozjímania. Čas prehodnotenia vzťahov, hodnôt, čas pokory.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

III. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom (Alena Vandáková, farmaceutická laborantka)

Klaniame sa ti, Kriste…

Pane Ježišu, aké ťažké je vstať, keď padnem, každý deň a znova. Bolí to, keď padám zo strachu o zdravie svojich najbližších a svoje. Bolí to, keď padám z obáv, či zvládnem terajšiu situáciu. Bolí to, keď padám zo svojich zlyhaní, slabostí. Pane, ty mi pomáhaš vstať a ísť ďalej. Odovzdávam ti svoje prehry, zahrň ich do svojho pádu. Daj mi pokoj aj vo chvíľach, keď prehrávam. Každý deň je pre mňa výzva.

Teraz neprežívam to, čo bude o týždeň, o mesiac, prežívam každodennosť. V tomto čase býva pre mňa ráno veľmi ťažké. Cítim strach, napätie a do očí sa mi tlačia slzy. Pán mi dáva silu zvládnuť to. Spomínam si na začiatok epidémie, keď bolo na Slovensku nakazených prvých pár ľudí, ako sme to prežívali. Bol to nápor, dlhé rady pacientov a v niektorých to vyvolávalo napätie. Cítila som sa nepríjemne, keď som si mala dať na ústa rúško a pracovať v rukaviciach. Dnes je to samozrejmá súčasť môjho pracovného oblečenia.

Aj my v lekárni sme pociťovali nedostatok ochranných pomôcok aj liekov. Veľmi sa ma dotýkalo, keď prišla do lekárne staršia pani a cez ústa mala len tenkú šatku. Aspoň pár rúšok a rukavíc som im poskytla z našich zásob, aby sa mohli chrániť. Táto situácia je pre nás všetkých veľkou skúškou. Viem, mohlo by to byť jednoduchšie. Ostať doma s rodinou a tak chrániť seba i svojich najbližších.

Viem, že táto cesta by bola jednoduchšia a ľahšia, ale ja si vyberám inú cestu – tŕnistú, náročnú a ťažšiu. Ale viem, že na tejto ceste nie som sama. Neviem, či budem chodiť do práce niekoľko dní, týždňov či mesiacov, ale viem, že nie som sama. Moje povolanie je súčasne mojím poslaním.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

IV. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou (Štefánia Repčáková, poštová doručovateľka)

Klaniame sa ti, Kriste…

Ježiš sa obráti. Iba teraz ju zbadá prichádzať. Jeho zvolanie „mamka“ je vyjadrením všetkého, čo prežíva. Lebo mamky vedia utíšiť horúčku svojím bozkom a objatím uľahčiť od bolesti. No Mária vie, že každé objatie či bozk by teraz znamenali pre Ježiša ďalšie muky. Pobozkajú sa iba ich dve skľúčené duše.

Pane Ježišu, daj, aby sme aj my v tejto ťažkej dobe, keď si naša práca v teréne vyžaduje vychádzať ľuďom v ústrety a mať súcit s tými, ktorí to teraz majú ťažké, vedeli prejaviť svoju lásku nielen navonok, ale aj duchovne v modlitbe.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

V. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž (Roman Blaško, skaut)

Klaniame sa ti, Kriste…

Niečo sa stalo so svetom. Kráča ubolený a dobitý, plný rán a bolesti po ceste, ktorej koniec je nejasný. A aj my skauti kráčame po tejto ceste. Pri našom skautskom sľube sme odriekali slová: „Sľubujem na svoju česť, že sa vynasnažím zo všetkých síl plniť si povinnosti voči Bohu a svojej vlasti, pomáhať v každom čase svojim blížnym a dodržiavať skautský zákon.“

Veľkou hnacou silou je dobrovoľníctvo, bez mnohých osobných obetí a sebazapretia by to nešlo. Pri tomto zastavení čítame, že chytili istého Šimona, ako sa vracal z poľa. Skauting vás tiež „chytí“. Stávate sa časťou väčšieho celku, družiny, oddielu, zboru. Najprv ako dieťa vás skauting namotá na hry, výpravy do prírody, neskôr vás však zatiahne na hlbinu. Ako dorastáte a pribúda vám vek, stávate sa v skautingu roverom. A to už je niečo vážne. Heslo roverov je totiž: „Slúžim!“ V mnohom sa toto roverské heslo podobá veršu z Písma: „… a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.“

Aj teraz, v tejto ťažkej dobe poznačenej pandémiou COVID-19, je pre nás situácia veľmi podobná tej Šimonovej. Sme prinútení okolnosťami zostať doma, no zároveň nás naša skautská duša ženie do služby, presne podľa slov skautského sľubu. Dnes sa mnohí naši skauti zapojili do „skautskej služby“ a pomáhajú seniorom s nákupmi či šijú rúška, pomáhajú s vybavením a materiálom, ktorý skautské zbory vlastnia, ako sú napríklad veľké stany, hangáre a iné.

Tvárou v tvár utrpeniu sveta tieto naše deti a mládež neváhali a stali sa malými „Šimonmi“, aby mohli niesť kríž za Ježišom. Šimon z Cyrény sa tak stal pre nás veľkým príkladom. A krátky verš z Písma, opisujúci stretnutie Ježiša a Šimona z Cyrény, nás učí, aké hlboko ľudské je pomáhať si navzájom niesť svoje osobné kríže. Jedno stretnutie… a koľko lásky z neho vzišlo.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

VI. Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník (brat Filip, FraNNak – Františkánske nákupy, dobrovoľnícky projekt)

Klaniame sa ti, Kriste…

Byť v prvých líniách neznamená nutné hrdinstvo ani odvahu, možno to len tak vyšlo. Byť v nakupovacej službe počas korony nemusí byť hrdinské ani odvážne, ak chcem iba „facebookovsky“ zatraktívniť svoje statusy. Boh rovnako, tak ako v prípade Veroniky, hľadí na srdce, na náš úmysel, s akým vstupujeme do služby. Nechceme byť odľudštení hrdinovia, ale v duchu najväčšej výzvy evanjelia túžime každý deň darovať druhým ľuďom seba, aj keď sme hocikedy neistí v tom, ako sa to robí…

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

VII. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom (Viliam Dobiáš, lekár záchranár)

Klaniame sa ti, Kriste…

Terajšie výjazdy v záchrannej zdravotnej službe obsahujú riziká naviac k tým bežným. Pri každom výjazde riskujem kontakt s infekciou. Som dosť mladý a zdravý, aby som prípadné ochorenie prežil bez následkov? Môžem ísť po kontakte s infekčným pacientom domov a riskovať nakazenie najbližšej rodiny? Alebo miesto návratu domov ostávam v povinnej karanténe? Budú to len dva dni, alebo dva týždne v samote izolácie?

Napriek tomu sa nikto z tritisíc pracovníkov záchraniek neschoval v závetrí, „nehodil sa“ na PN. Chýbajú len tí, čo boli nakazení nezodpovednými volajúcimi, neschopnými nahlásiť možný kontakt. Je to náš kríž, nesieme ho, aj keď zatiaľ nepadáme, avšak pády sú pravdepodobné. Pripomínam si Ježiša častejšie ako inokedy. Pád je len časť akcie, odchýlka od normy, druhou časťou je vzchopenie, zdvihnutie, návrat do pôvodného stavu. Lebo nezdvihnúť sa znamená nie druhý, ale posledný pád – smrť. Smrť skorú, predčasnú. Nepatrí sa zomrieť po prvom, druhom páde v živote, keď nás čaká ešte veľa ďalších. Cez pády sa k Ježišovi približujem a čím lepšie niekoho poznám, tým väčšmi viem milovať. Keď chcem rásť, pády ma nesmú ubíjať, ale posilňovať.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

VIII. Pán Ježiš napomína plačúce ženy (Gerhard Glazer-Opitz, nemocničný kaplán)

Klaniame sa ti, Kriste…

Koľkokrát som už nad niekým či nad niečím nariekal? Niekto stratil prácu, iný má problémy s výchovou dieťaťa, ďalší sa dostal do nemocnice. Veď je to, nakoniec, prejav empatie. Kedy som však zaplakal nad sebou samým? Nie pod rúškom sebaľútosti ani pod rúškom nejakého zdravotného problému. Ale úprimne. Nad svojím pomýleným konaním, nad nesprávnymi rozhodnutiami. Ježiš ma pozýva zaplakať, nie bedákať či fňukať. Takýto plač je veľmi očisťujúci, uzdravujúci.

Ježišu, nech sa nebojím zaplakať, lebo potom, keď príde čas sňať všetky rúška, budem môcť ukázať svoju pravdivejšiu, možno rozžiarenú tvár.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

IX. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom (Monika Paločková, infektologička)

Klaniame sa ti, Kriste…

Padám, Pane. Už viac nedokážem ťahať osem víkendových služieb za sebou, vyšetrovať stodvadsať pacientov denne, vstávať denne o piatej a makať do večera, už nedokážem ďalej znášať ten tlak, aby som bola dokonalá a neomylná, pritom vždy usmiata a spokojná, stres a požiadavky, ktorých denne pribúda bez ohľadu na moje limity. Ani neviem, kedy som videla naposledy svoju rodinu. Vraciam sa už mesiac do prázdneho bytu, aby som chránila najbližších. Pane, už viac nemôžem. Som vyčerpaná. Zúfalá. Padám!

Dieťa, vstaň. Ja som predsa zomrel za tvoje bolesti. Ja som ťa už dávno zachránil. Nemáš sa už čoho báť. Ja nesiem tvoj kríž spolu s tebou. Som tu len pre teba. Potrebujem ťa viac ako kedykoľvek predtým. Potrebujem ťa pre svoje ovečky, ktoré potrebujú tvoju pomoc, tvoje dve zdravé ruky, tvoje veľké srdce, tvoj čas, vedomosti, tvoju silu a zdravie. Dnes potrebujem, aby si pamätalo, že život neslúži na nič, ak neslúžime. Dnes ťa veľmi potrebujem. Ale ty sa len opri o mňa. Buď ceruzkou v mojej ruke a nechaj sa mnou viesť. Ja ťa povediem za skutočnou radosťou, za večným šťastím. Tvoje bolesti zmiernim, tvoje rany zahojím. So mnou už nikdy nespadneš. Ja ťa spasím.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

X. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty (Ľudmila Tollarovičová, zdravotná sestra)

Klaniame sa ti, Kriste…

Nemocnice, to sú miesta, kde sa šaty zvliekajú a obnažuje sa choré, často doráňané telo. No nie vždy je obnažené iba telo. Pred zdravotníkmi ochorenie obnaží i charakter človeka. A netýka sa to len pacienta, ale i zdravotníka, čo môže viesť k syndrómu vyhorenia. Mnohí sa napriek prekážkam zasluhujú o ochranu života od počatia. Toho života, ktorý ešte nemá žiadne šaty.

Pane, z úcty k tvojmu boľavému, obnaženému, svätému telu, pomáhaj zdravotníkom pristupovať odborne a s úctou k pacientovi, ktorý nesie svoj kríž – ochorenie.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

XI. Pána Ježiša pribíjajú na kríž (brat Felix Mária, františkán)

Klaniame sa ti, Kriste…

V dnešnej dobe to asi zažil málokto. Mať klinec v ruke alebo v nohe. Ale stáva sa. Pri stavbe majstri zažijú kadečo. Ale dobrovoľne si nechať pribiť klinec? To nie. Dnešná doba nás priklincovala. Nemôžeme robiť, na čo sme zvyknutí. Nemôžeme sláviť sväté omše, vysluhovať sviatosti a sväteniny v takom režime, ako sme zvyknutí. Preskúša to našu vieru. Dôveru v to, že Boh Otec je s nami.

Či budeme s takou láskou a nadšením meditovať nad evanjeliom, akoby sme sa pripravovali na kázeň (ktorú povieme sami sebe), sláviť svätú omšu s veľkou zbožnosťou, akoby bol okolo nás plný kostol (a budeme tam možno sami), sedieť ochotne a modliť sa za kajúcnikov tak dlho, ako keby sme spovedali (a pritom si uvedomovať, že hriešnikmi sme my sami). Život nás dostal tam, kam by sme sami nechceli, ale o tom je tajomstvo lásky – byť tam, kde mám byť – tu a teraz. Bože Otče, ďakujem ti, že si s nami i v tejto „pribíjajúcej“ chvíli.

Ukrižovaný Ježišu…

 

 

XII. Pán Ježiš na kríži zomiera (Monika Francisciová, lekár anesteziológ a záchranár)

Klaniame sa ti, Kriste…

Milujem ťa, môj Pane, za všetko, čo si pre mňa urobil. Zomrel si, aby som ja mohla žiť. Oslobodená z otroctva hriechu, s nádejou na večný život. Hľadím na kríž, vnímam tvoje utrpenie a obraciam sa na teba s prosbou o pomoc. Buď, prosím, so mnou, Pane. Buď, prosím, mojimi rukami, mojím milým slovom pre trpiacich chorých. Obetujem ti každý jeden deň, každú chvíľu, v ktorú ti budem slúžiť a skrze teba slúžiť chorým. Križujem svoje pohodlie, zriekam sa oddychu, odovzdávam ti svoj strach, obavy.

Túžim tu byť pre teba, ako aj ty si tu bol celý ten čas pre mňa. Nastupujem dennodenne na cestu k pacientom. Ty si nastúpil s odovzdanosťou na svoju krížovú cestu, na ktorej konci stojí kríž. Ty pribitý, strýznený, vysilený do krajnosti možného utrpenia. Obetujem ti svoju bolesť, únavu a vyčerpanie. Pre teba, Pane môj…

Klaniame sa ti, Kriste…

 

Zdroj: wftv.com

 

XIII. Pána Ježiša skladajú z kríža (vojenský kaplán)

Klaniame sa ti, Kriste…

Napriek tomu, že v týchto dňoch sa klasické schémy rúcajú, poďme ešte na chvíľu ku klasike. Skladanie z kríža – to je krátka chvíľa medzi krížom a hrobom. Je mŕtvy! Ale ešte je. Dá sa ho, aj keď mŕtveho, ešte dotknúť. Ako umierajúci bol nedostupný, na kríži, veľmi vysoko. Ako pochovaný bude už o chvíľu veľmi, veľmi ďaleko. Zastavenie medzi smrťou a pochovaním je o ľudskom tele, ktoré tu ešte je, a o dotyku, ktorý už o chvíľu nebude možný.

Skladanie z kríža nám ukazuje, čo vlastne ľudské telo je. A zároveň sa pýta, načo je. Trináste zastavenie – teológia tela. Teológia dotyku. Dotyk. Ináč sa dotýka v láske matka tela syna, inač milenci vo vášni a túžbe, ináč pracovník pohrebnej služby za peniaze a ináč vojak pochovávajúci na rozkaz nadriadeného. Perióda, ktorá sa vyčíňaním koronavírusu práve definitívne končí, bola epochou tela. O chvíľu bude – ba niekde už aj je – tiel toľko, že o počtoch by sme radšej nechceli počuť. A nikto sa ich nebude môcť dotýkať, ba ani chcieť. Okrem pracovníkov pohrebnej služby – za peniaze, a vojakov – na rozkaz.

„Dal si mi, Bože, telo.“ Načo si mi dal telo? „Aby som podľa možnosti dlho a blažene žil,“ hovorí odchádzajúca doba. „Nie!“ hovoria vyššie uvedené verše. „Aby som plnil Božiu vôľu.“ Môj život je môj oltár. Telo je môj dar. Ak nemiluješ – strácaš čas. Ak miluješ a nechceš sa obetovať a strácať seba v prospech druhého – nedaruješ sa. Nepremieňaš sa – strácaš život. Nie si tu na nič. Si zrno, ktoré neodumrelo, neprekročí tieň svojej smrti. Neprežije. Nepremenilo sa. Neprinieslo úrodu. Zhnije. Tak sa dozrieva v tele. Kto to nepochopí, ten len telo pre hrob vykrmuje. Na nič tu nie je.

Je ako soľ, ktorá stratila chuť. Nikto to nechce. Treba ju naložiť a vyviezť na nákladných autách za mesto. A akýkoľvek dlhý život je vskutku len okamih „medzi umieraním a hrobom“. Chvíľa, v ktorej treba stihnúť cenný dotyk lásky a obety.

Ukrižovaný Ježišu…

 

XIV. Pána Ježiša pochovávajú (Petra Hanusková, pohrebná služba)

Klaniame sa ti, Kriste…

Je po všetkom. Ježišovo telo vložia v bielej plachte do hrobu a hrob zavalia kameňom. Ostal iba dym úzkosti, strachu a beznádeje. Ako i dnes, keď umierajú ľudia vo všetkých nemocniciach sveta, osamotení, plní strachu a beznádeje. Ich telá, zabalené v bielych plachtách, očistené vkladajú do drevených rakiev a ony čakajú na svoje pochovanie. I my sme plní strachu a beznádeje, čomu budeme čeliť. Zdá sa, že všetka láska umiera a zlo má neobmedzenú moc.

Pane, všetko odovzdávame do tvojej vôle. Ukáž nám svoju lásku tak, aby sme prijali svoje povolanie aj napriek zdaniu konca svojej cesty, konca cesty našich blízkych, a tešili sa, že sa raz stretneme spoločne, v radosti večného pokoja, bez masky na tvári, no hlavne bez tej masky na srdci, ktorú už pomaly ani nebadáme. Daj nám lásku, a to lásku trpezlivú, dobrotivú, nezávidiacu, nevypínajúcu sa, odpúšťajúcu – tvoju lásku. Ďakujeme ti, že nás učíš obetovať všetky naše kríže a dávaš nám silu plniť tvoju vôľu, silu pomáhať rodinám zosnulých aj napriek vírusu, ktorý nás ohrozuje.

Daj nám silu plniť povolanie, ktoré si nám zveril. Daj nám dar sily, aby sme obstáli v tvojej službe. Všetko má svoj koniec, no tvoja láska sa nekončí. Tvojej láske a milosrdenstvu zverujeme Cirkev, vlasť i celý svet. Osobitne ti zverujeme tých, ktorí umierajú v bolestnej samote pre bezpečnostné opatrenia, ktoré vírus COVID-19 priniesol, a tak sa so svojimi blízkymi nemôžu rozlúčiť. No veríme, že raz sa všetci stretneme v tvojom nebeskom kráľovstve, len v radosti a oslave.

Ukrižovaný Ježišu…

 

Je dobojované, a predsa zostala nádej. Kríž aj s príbehmi našich štrnástich bojovníkov stojí a očakáva vzkriesenie. Zostalo ticho, v ktorom sa rodí niečo nové, pripravuje sa výbuch života. Teraz zostal rad na nás. Vezmeme svoj kríž a budeme nasledovať Ježiša po krížovej ceste? Vezmeme aj tento svoj „koronavírusový kríž“, ktorý má u každého trošku inú podobu, a stane sa nám cestou k vzkrieseniu? Nech je nám aj táto krížová cesta pozvánkou na túto cestu. A potom uvidíme, ako na obzore svitá veľkonočné ráno.

Zdroje: archív respondentov



Komentáre