Krotitelia mýtov (2): Môže Boha urážať modlitba na záchode?
Bolo to pred dobrými pätnástimi rokmi, ale na ten zážitok nikdy nezabudnem. V malom, stiesnenom trojizbovom byte u kamarátov bolo treba použiť najmenšiu miestnosť. Keď som otvorila dvere a posadila sa, takmer som zabudla, načo som tam prišla.
Umakartové steny panelákového WC boli oblepené citátmi z Písma vytlačenými na kancelárskom papieri tak husto, že takmer zakrývali celú plochu. Čítala som ich jeden za druhým, dostalo ma to. Dosť dlho som uvažovala, či to nie je… nechutné. Na miesto, kde sa vykonávajú posledné telesné potreby, privolávať Boha?
Táto prvá lekcia o „vhodnosti“ miesta a spôsobe modlitby z akejsi útlocitnosti voči Bohu mala pokračovanie, našťastie, už som bola v živote viery trošku ďalej. A tak ma vôbec nevytočilo, keď iná moja priateľka v čase, keď mala ťažký problém s často prichádzajúcou a konfliktnou svokrou, mala kuchyňu aj obývačku oblepenú povzbudzujúcimi citátmi, ktoré ju udržovali v pokoji a ktorými dokázala svojej svokre žehnať. A nad tým, že mnohí naši bratia vo viere majú problém pripustiť či len si vôbec pomyslieť, že samotný nádherný sexuálny akt manželov v plnosti lásky by mohol byť sám o sebe modlitbou tela a zároveň môže vyvrcholiť modlitbou slova, sa už len usmievam. Nemám z toho závraty, rovnako, ako ma skôr teší to, ak pri vstupe do obchodu s dverami či do pracovne kachliara nájdem nad dverami kríž.
Ale: ruku na srdce. Kto z nás/vás je taký odvážny, že napriek zmene režimu sa v pokoji v úplne neznámej reštaurácii viditeľne prežehná a pomodlí pred jedlom? A kto to urobí bez toho, aby to bolo úchytkom, bez pocitu viny či blbého pocitu?
Má s tým problém Boh?
Poďme ale k meritu problému: Má s tým teda problém Boh? Sú pre neho niektoré miesta a situácie neprípustné, nevhodné a urážajú ho?
V prvom rade sa vráťme k definícii slova „modlitba“. Tí, čo si niečo zapamätali z príprav na prvé sväté prijímanie, vedia, že modlitba je rozhovor s Bohom. K tejto poučke nebolo povedané už nič detailnejšie o mieste a spôsobe okrem toho, že sa máme modliť minimálne ráno a večer.
Tak ako je to teda s tým miestom a spôsobom? Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha“ (KKC 2591).
Boh teda stále volá človeka. Vtedy, keď to potrebuje, a nečaká na akademické, vzorne formálne upravené miesto a decentnú situáciu. Boh chce s nami žiť reálny život, nie mať diplomatické stretnutia a reči. Ak si teda Boh podľa týchto slov špeciálne nevyberá miesto a spôsob, asi je preňho dôležitejšie niečo iné ako toto. Pre modlitbu je podstatné, aby pramenila zo srdca, z vnútorného rozhodnutia človeka, z túžby byť a hovoriť s Bohom. Znovu Katechizmus hovorí: „Nech je reč modlitby akákoľvek (gestá, slová), modlí sa celý človek“(KKC 2562). A zdôrazňuje, aké podstatné je, aby sa človek modlil celým srdcom, celým svojím ja – ak chýba táto motivácia, nejde o modlitbu, nech by sa „modlil“ akokoľvek dokonale a na akomkoľvek svätom mieste a za skvelých okolností.
Jób sa dlhé roky vytrvalo modlil na smetisku… Vábne to asi nebolo, ale napriek tomu ho Boh vyslyšal. Žena trpiaca na krvotok bola asi tiež v trápnej a nevoňavej situácii, keď šla tesne za Ježišom a dovoľovala si urobiť modlitbu srdcom cez dotyk jeho plášťa. Situácia nebola vhodná – ale úmysel jej srdca a jej silná viera boli podstatné pre Boha, aby ju uzdravil. Rovnako to bolo pri vzkriesení Jairovej dcéry či, ešte lepšie, Lazára: po troch dňoch otvoriť hrob v teplých podmienkach Judey… hm. Povedzme, že „trošku“ nevhodné, nie?
Pre Boha však očividne žiadna táto situácia ani to miesto (ani hrob s mŕtvolou) nevhodné neboli. Nijako ho neponižovali, nezmenšovali jeho majestát ani neboli voči nemu neúctivé. Pretože Boh videl a vidí do ľudského srdca a do jeho myšlienok a vidí jeho úprimnosť vo vzťahu k nemu.
To je celé.
Teda kde a ako?
Vráťme sa teda na začiatok: z toho, čo sme prešli, musí byť jasné, že forma a miesto modlitby je predovšetkým odrazom nášho vzťahu k Bohu. Ak je tento vzťah živý, ak je pre mňa modlitba zdrojom komunikácie, vedenia, posilnenia a získavania pomoci od Pána, neexistuje zlé miesto či okolnosti.
Pri detailnejšom pohľade na to, ako a kde sa modliť, nejaký ten súhrn dáme.
V samote alebo v spoločenstve
Ak sa modlíš sám, stiahni sa. Ježiš šiel na púšť, Ján taktiež. Dokonca pred rozhodujúcim okamihom spásy Ježiš odchádza modliť sa do Getsemanskej záhrady rovnako ako po rozmnožení chleba. Učeníci to vedeli a rešpektovali. Pri súčasnom životnom štýle plnom zvukov a stáleho pohybu, v strese a náhlení sa pre nás nie je jednoduché vytvoriť si takúto „púšť“ či samotu. V tomto prípade je ten záchod celkom ideálnym azylom. Rovnako to môže byť aj WC na pracovisku, kabínka trolejbusu alebo auto počas čakania na zelenú či sklad, v ktorom práve nik nie je. Je to o vynachádzavosti srdca, ktoré miluje a túži byť s Bohom. Ba dokonca, z vlastnej skúsenosti, ideálnym časom na modlitbu večne frustrovanej matky je dojčenie (nekonečné) alebo večerné uspávanie detí. Sú to ostrovčeky, ktoré si vieme a máme nájsť na stíšenie a priblíženie sa Bohu, každý z nás vie, kde je ten jeho ideálny – bez strachu, že nebude pre Boha dosť dobrý. Nakoniec, aj na tom WC Boh je, pretože je… všadeprítomný. Zrejme mu to nevadí.
Druhou možnosťou, ako sa modliť, je modlitba tých, čo sú „dvaja či traja zídení v mojom mene“. Modlitba tých, ktorí viacerí volajú k Bohu za jeden úmysel, má pred Bohom neuveriteľnú silu a hodnotu. Z tohto pohľadu je rovnako vzácna modlitba manželov počas a po spoločnom darovaní sa ako modlitba kolegov, ktorí o sebe vedia, že sú veriaci, a spoja sa počas pracovnej doby v modlitbe trebárs za vyriešenie pracovného sporu v kancelárii. Keď to môžu robiť v parlamente, kde je občas hotové kocúrkovo a je to tam potrebné a vhodné?
Komunikácia v Duchu a pravde
Otvorenie sa Bohu je dôležitým faktorom modlitby, bez ktorého to modlitba ani nie je. Dať mu zo seba všetko, čím práve žijem, čo ma teší a čo trápi. Povedať všetko znamená aj deliť sa s tým, čo sa možno zdá byť v našich medziľudských škrupuliach nevhodné – a to napríklad platí aj o tom sexe medzi manželmi. Ak je modlitba chvály tou formou, ktorou Boha velebím za niečo, čo dostávam nezaslúžene, a aspoň sčasti si uvedomujem hodnotu a dôležitosť daru, chválim okamžite. Prečo to teda neurobiť práve pri spojení do jedného tela a jednej duše v okamihu, ktorý sa v manželstve najviac približuje tajomstvu života Trojice?
Takých situácií je oveľa viac, aj keď možno niekomu prídu trápne a niekedy sú aj… ťažké. Modliť sa v situácii, keď deväťdesiatpäť percent rodiny dostane črevnú chrípku a len jeden človek môže fungovať a ďakovať za to, že môže slúžiť… Nevhodné? Modliť sa po autohavárii dieťaťa, že napriek všetkým diagnózam a výrokom svedkov paradoxne ostalo celkom celé? Nevhodné? Rovnako aj pre tú úvodnú situáciu: Pre koho je nevhodné prežehnať sa veľkým krížom pred jedlom v reštaurácii? Pre Boha? Asi nie. Pre ľudí? Tí by to mali rešpektovať a môže to byť pre nich skôr povzbudenie a dôvod na úctu. Ak s tým má niekto problém a vyrába si výhovorku, si to ty, nie Boh.
Podčiarknuté, spočítané: Pre Boha neexistuje nevhodná situácia, nevhodní ľudia a nevhodné miesto – existuje pre neho len úprimné srdce, ktoré sa s ním zdieľa naplno a hľadá vzťah a sprevádzanie. Ak je toto, všetko v takejto modlitbe je pre Boha OK.