Kuchynská mystika Márie Kohutiarovej
Nemám veľmi rada kadejaké zamyslenia, úvahy, príhovory atď. vydávané knižne. Autori si takými knihami pohladia ego, ale pre čitateľa sú bez aktualizačného momentu mdlé. Kuchynská teológia Márie Kohutiarovej si ma napriek tomu získala.
Autor: Terézia Rončáková
Chutná malá knižka s martiškovskými ilustráciami by sa mohla volať aj Kuchynská mystika. Lebo je – presne ako hlása jej podtitul – o tom, ako byť s Bohom… Je to škola stíšenia, modlitby, ba priam adorácie – presne ako hlása podtitul – pri hrnci, práčke aj za volantom.
Autorka túto vyššiu školu modlitby zvládla a stále zvláda, a jej riadky dokážu dojať aj povzbudiť. Je krásne, až závideniahodné sledovať v bežnom živote Kohutiarovcov malé i väčšie zázraky a pozornosti zhora, byť svedkami dôvery a dôverností s Bohom. Veľmi inšpiratívne sú momenty ranného (päťminútového) sýtenia sa Božím slovom alebo zobúdzania sa so žalmami v mysli…
Žáner tohto druhu drobných úvah sa zdá byť autorkinou silnou stránkou. Každý zo 44 textíkov vychádza z malého zážitku, rodinnej situácie, postrehu z domácnosti, obchodu, čakárne, kostola… Na čitateľa to má silný účinok, zamýšľaný alebo nezamýšľaný – ťahá ho obracať stranu za stranou. Stáva sa tak trochu voyagerom: sleduje, ako sa autorka s rodinou sťahovala z bytu do nového domu (s medzizastávkou v prenajatom dome, kým sa dostavia), ako sa rodine so siedmimi deťmi pokazila práčka, pravidelne s matkou rodiny vyberá ponožky zo sušičky, ale vie aj to, že umývačku riadu nemajú. Zažíva srandovné situácie s trojročným benjamínkom Jonášom a nahliada do autorkinho (trochu extravagantného) šatníka, účesovníka a náušnícovníka.
Glosátorský trik Márie Kohutiarovej funguje takto: hodí niektorú z vyššie opísaných príbehom zaváňajúcich návnad a cca v polovici textu prepne na duchovnú nôtu. V štýle: aha, tak keď vietor u nás na dvore fučí takto, ako asi duje v mojej duši? Prípadne: keď tak chodím doma hore-dolu po schodoch, ako vystupujem na horu modlitby? A už je zamiesené na drobnú verejnú spoveď, na krátky verejný dialóg s Pánom, na modlitbičku, prípadne poučnú otázočku adresovanú publiku.
Samozrejme, v typickom kohutiarovskom štýle: explicitne, doslovne, bez vyhýbania sa „musizmom“ a „malobybytizmom“. Literárne naladeným dušiam to môže prekážať, bude im chýbať narážka, naťuknutie, pointa bez uvravenosti. Ale väčšinový čitateľ aspoň nemusí dumať, čo tým chcel autor povedať.
Pritom treba dodať, že jazyk Márie Kohutiarovej je na týchto malých plochách vydarený, hýri šikovnými publicizmami, peknými prirovnaniami, skratkami, metaforami. Keď sa prirovnáva k svojmu obľúbenému otlčenému hrncu na zápražku, vidí, ako si ju Boh „každé ráno s láskou vyberá z kredenca a kladie na sporák lásky“. A keď varí džem a uvažuje o tom, že aj ju si Boh takto „varí“, v poslednej vete konštatuje: „Tuším prestanem prskať na Božie kachličky.“ V mysli ostane aj posledná veta knihy z úvahy o koreninách v kuchyni a v našich slovách. Práve totiž treba zareagovať na „pubišovu“ neodbytnosť, chce ísť na PC: „Provensálske, alebo…?“
Kuchynská teológia je silná, lebo sa drží osvedčeného receptu: byť osobný. Nie každý autor by dokázal toľko poprezrádzať na seba a svoju rodinu. Čitateľ nakukne do autorkinej podráždenosti, uponáhľanosti, do vnútorných pnutí voči manželovi; dozvedá sa, že rada aktivity vymýšľa, ale má problém v nich vytrvať, že nedbá spamovať kamošky esemeskovými požehnaniami, ale čas na modlitbu si hľadá ťažšie… Mária Kohutiarová však rovnako bezprostredne ako nedostatky vyťahuje aj svoje dostatky. Napríklad, keď sa prirovnáva k obľúbenej mosadznej náušnici s tyrkysovými očkami: „Malé a pritom nápadné. Jemné a silné. Boli celkom ako ja. Jednoducho top.“
Mária Kohutiarová sa nehrá na skromnú, ale ani na dokonalú. Lebo svoje poklady máme v hlinených nádobách… Preto sa (kuchynský) mystik necíti lepší, „iba“ bližší Bohu: „Po toľkých rokoch si nepripadám lepšia, dokonalejšia, svätejšia… ‚iba‘ viac dôverujem… viac sa korím… viac chválim… viac padám do kolien (a prestala som sa udatne hlavne sama pred sebou búchať do pŕs ako ťažký frajer).“