TOP

Lekárka Júlia Kaňuchová: Do Medžugoria som sa vybrala na pokraji síl, bez chuti žiť

Mladá lekárka Júlia (27) hľadala pokoj, ktorý jej tu doma chýbal, a práve Medžugorie, miesto, ktoré je Vatikánom už oficiálne uznané za pútnické, sa pre ňu stalo zdrojom nádeje, vnútorného uzdravovania a sily, ktoré v istom náročnom životnom období svojho života tak veľmi potrebovala.

Panna Mária sa prvýkrát v Medžugorí údajne zjavila v roku 1981, a to šiestim deťom. Kedy a ako sa začal písať tvoj osobný príbeh návštevy tohto pútnického miesta?

Do Medžugoria som sa prvýkrát dostala, keď som mala deväť rokov, a to s rodičmi. Boli sme v Chorvátsku na dovolenke, a tak to bolo len v rámci výletu. Aj keď to bol veľmi krátky čas strávený tam, zanechal vo mne zvláštny pocit. Taký, že toto miesto raz chcem navštíviť poriadne. Keď som mala osemnásť a dopočula som sa o zájazde do Medžugoria, neváhala som. Bolo to presne na Mladifest, festival pre mladých. Koná sa každoročne na prelome júla a augusta, v čase, keď mala Mirjana, jedna z tých detí, zjavenia. Keďže zjavenie bolo vyvrcholením celého Mladifestu, ľudia zo zájazdu nám navrhli prespať na skalách hory Podbrdo pri modrom kríži, kde sa zjavenia konali do skorého rána nasledujúceho dňa. Myslím, že to bol ten moment, ktorý mi silno utkvel v pamäti.

 

 

OBČAS MÁM POCIT, ŽE ĽUDIA POVAŽUJÚ MEDŽUGORIE ZA AKÚSI ATRAKCIU

Čo si v tom momente cítila?

Počas zjavenia, od momentu, keď Mirjana pozdvihla oči pred kríž, som mala zimomriavky. Zmohol ma veľký pokoj, ktorý som nikdy doposiaľ necítila. Uverila som, že sa to deje aj napriek tomu, že to mnohí ešte dodnes spochybňujú. Priznám sa, že som k nim dovtedy patrila aj ja. Nasledujúci deň sme zo zájazdu išli na horu Podbrdo modliť sa, až hore k soche Panny Márie. Bolo tam kopec cudzincov. Jedni sa rozhodli vyniesť invalidného človeka, absolútne imobilného a bez vozíka, hore k soche. Pomyslela som si, že sú to blázni. Totiž, dovtedy som veľmi neverila na zázraky, no ten istý človek išiel cestou naspäť po vlastných. Nerozumela som tomu, nechápala som, či si niekto robí len žarty alebo je to skutočné. Súčasťou programu boli aj svedectvá a keď som počula mnohé zázračné uzdravenia ľudí, pochopila som, že toto nebol prvý prípad. Žiadna mágia, žiadne šamanstvo, len absolútna viera bez pochybností, vytrvalá a úprimná, že Boh dokáže všetko. Takto si pamätám moju reálne prvú návštevu Medžugoria.

 

Zažila si tam istý, nazvime to, osobný zázrak, zlomový moment, kvôli ktorému si Medžugorie začala navštevovať pravidelne?

Mám občas taký ten pocit, že poniektorí ľudia Medžugorie považujú za akúsi atrakciu s vedomím, že sa vždy musí stať nejaký zázrak, aby aj neveriaci Tomáš uveril. Ja som tam išla vlastne len hľadať pokoj, ktorý som nevedela nájsť tu, kde žijem. Úprimne, ja som si doposiaľ veľmi neuvedomovala, prečo vlastne verím, alebo by som to skôr nazvala vierou, ktorou ma viedli rodičia, ale jej podstatu som začala chápať až teraz. Myslím, že veľkú časť v tejto formácii pre mňa zohralo práve Medžugorie. Na Mladifeste sa každovečerne konali omše, ktoré mali úplne iný formát, než na ktorý sme zvyknutí tu. Všetci sme spievali, tešili sa, usmievali sa a modlili. Cítila som sa tam tak zvláštne a krásne. Asi takto nejak viem opísať ten najzákladnejší pocit, ktorý vo mne Medžugorie po každej návšteve zanechalo.

 

Aké miesta na tejto osobnej púti nikdy nevynecháš?

Najdôležitejšia je tam pre mňa návšteva hôr Križevac a Podbrdo, vždy so zakončením poklony v hlavnom kostole Svätého Jakuba, kde sa stále konajú sväté omše. Takmer každý deň, keď som v Medžugorí bola, som navštívila obe hory. Podbrdo si nechávam ako druhé, Križevac, tú tŕnistú a ťažšiu cestu, si vyberám primárne. Možno je to tým, že som od mala nevyhľadávala jednoduché ciele, a tým som sa učila nejakým spôsobom napredovať. Pod horou Podbrdo je modrý kríž a tam zvyknem ísť hlavne vo večerných hodinách, pretože je tam krásne, a akosi cítim, že som pri Nej blízko. Tam milujem niekedy sedieť aj hodiny, modliť sa, rozprávať sa, vylievať si bolesť, a v neposlednom rade ďakovať.

 

NAJVIAC SOM PROSILA PANNU MÁRIU, ABY MI POMOHLA VERIŤ, ŽE RAZ UVIDÍM SVETLO

Čo pre teba znamená kráčať na Križevac, kopec, ktorý sa nachádza nad farnosťou Medžugorie?

Hora Križevac je pre mňa vždy tým prvým bodom v Medžugorí, kde najviac duchovne bojujem, dokonca aj fyzicky. Cesta tam je náročná, kamene sú kĺzavé až ostré a v silných horúčavách je to ešte ťažšie. Cestou ku krížu je krížová cesta a vždy tam myslím na to, akou ťažkou cestou si Kristus musel prejsť sám, ešte aj s krížom na chrbte. Ja síce idem bez toho fyzického kríža, no s krížom v srdci.

 

Spomínaš si na konkrétny moment pocitu blízkosti našej nebeskej Mamky, keď si sa k nej utiekala o pomoc?

Najsilnejší a najemotívnejší čas v Medžugorí bol pre mňa ten strávený tam pred dvomi rokmi v auguste. Do Medžugoria som sa vydala na pokraji síl. Bola som vychudnutá, s pretrvávajúcim deficitom spánku, bez chuti žiť.  Za veľmi krátky čas sa v mojom živote udiali veľké veci. Zistili mi vážnu diagnózu, zrušila sa svadba, štátnice. Takže aj napriek smútku, ktorý ma celú pohltil, som ďakovala za možnosť stať sa lekárkou. Nechápala som, ako je možné, že som v tomto stave dokázala dokončiť školu. Uvedomovala som si, že to bol Boží zázrak, pretože to v bežnom živote nie je možné. No najviac som prosila Pannu Máriu, aby mi pomohla vrátiť chuť do života a začať veriť, že v tejto tme raz uvidím svetlo.

 

 

TAM SOM UVERILA, ŽE NAOZAJ NIKDY NIE SOM SAMA

To bol úmysel, s ktorým si tam išla?

Áno, s týmto úmyslom som kráčala na horu Križevac. Spomínam si, ako som tam kľačala, dotýkala sa kríža, slzy mi tiekli po tvári, a následne ku mne ako keby prehovoril jemný ženský hlas: „Som s tebou.“ Uvedomila som si, že to nie sú žiadne halucinácie, som pri plnom vedomí, bez fanatických predstáv. Tam som uverila, že naozaj nikdy nie som sama. A aj keď prežívame v živote ťažké chvíle, nedeje sa to preto, že to tak Boh chce. Tie cesty si vyberáme sami. Boh je Bohom milosrdným, nie tým, ktorý tresce. A tak keď príde pád, nie je to Božou vinou, ale buď naším vlastným rozhodnutím a nepočúvaním Jeho hlasu, alebo je to záchrana pred niečím horším. To je to, čo som v ten moment pochopila. Sme často zvyknutí modliť sa so slovami: „Nech sa stane Tvoja vôľa“, no v skutočnosti si želáme tú svoju. Tým nedávame priestor Bohu, aby úplne konal; vlastne Ho urážame, a On tak nemôže spraviť v našich životoch to, čo by chcel. Na príhovor Panny Márie sa vo mne začali uzdravovať tieto rany a s odstupom času som odhaľovala miesta, za ktoré sa mám modliť, ktoré mi pomôžu na ceste uzdravovania.

 

Sú ľudia, ktorí by povedali: „Panna Mária je jedna a tá istá. Netreba chodiť do Medžugoria, viem sa k nej pomodliť aj u nás v kostole.“ Čo si o tom myslíš?

Je to pravda, ale ten pokoj, ktorý v Medžugorí človek zažije, som inde ešte nezažila. A možno by sme si ho vedeli vytvoriť aj na mieste, kde sme teraz, no mnohých z nás by to stálo kopec modlitieb, pretože predpokladám, že pokoj, ktorý v Medžugorí vládne, kde je modlitba ako keby bližšie k Panne Márii, je tam práve preto, že je to miesto silne premodlené.

 

 

LITMANOVÁ JE PRE MŇA ĎALŠIE DOLEŽITÉ MIESTO POKOJA

Prečo práve Medžugorie, nie Lurdy, Guadalupe či Fatima?

Okrem Medžugoria veľmi rada a pravidelne navštevujem Litmanovú u nás. To hlavne preto, že si ma tam rodičia vymodlili. Mama predo mnou potratila, veľmi chceli tretie dieťa a popri dvoch chlapcoch možno trošku viac túžili po dievčatku. V tom období, v čase zjavení, začali pravidelne navštevovať Litmanovú. Tak prišiel čas, keď zistili, že tretie bábätko je na ceste, no netušili, že to bude dievčatko. Vybrali sa teda znovu do Litmanovej, s istotou, že tretie bábätko je ženského pohlavia, a tak sa ma tam rozhodli Panne Márii zasvätiť. Tehotenstvo so mnou nebolo ľahké, lekári viackrát odporúčali predčasne ho ukončiť, no mama vždy odmietla. Napriek mnohým komplikáciám sme boli napokon obe v poriadku. A tak Litmanovú vnímam ako ďalšie pre mňa dôležité miesto pokoja.

 

Stretla si sa niekedy s neprijatím či odsúdením v diskusii na túto mariánsku tému? Čo na to tvoji priatelia, kolegovia, rodina?

Samozrejme, bez toho to nejde. A tiež som sa naučila, že nemá zmysel niekoho presviedčať o tom, ako tam je. Preto každému z týchto ľudí navrhnem, aby to miesto navštívili. Pochopila som, že nie je správne na druhých tlačiť, keďže sama som mnoho vecí dlho nevedela prijať. Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu. Presviedčaním niekoho o niečom, k čomu nemá žiaden vzťah, alebo má voči tomu dokonca odpor, vedie k tomu, že odpor ešte väčšmi posilním. Sloboda je to, čo v tomto smere musí vládnuť, a po nej láska, keďže naša viera nás učí hlavne láske. Často som si myslela, že mám ľudí obracať na vieru, alebo teda, keďže som ja uverila, musia uveriť aj tí ďalší okolo mňa. No Matka Tereza raz povedala krásnu vetu: „Naučila som sa, že mojou úlohou je milovať. Boh obráti koho chce.“



Komentáre