TOP

Lenka Jamborová: Keď som vyhorela, nevedela som ani vstať a umyť si zuby. Myslela som si, že Boh ma opustil

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Autor: Godzone

Titulná snímka: Zuzana Zuzáková

Pocit absolútneho vyčerpania ju donútil opustiť zamestnanie, službu v spoločenstve, dokonca sa aj odsťahovať z mesta. Uprostred toho však zažila, že Boh nie je mŕtvy. Lenka Jamborová (36) vyštudovala špeciálnu pedagogiku mentálne postihnutých, v súčasnosti pracuje v Spoločenstve Martindom, kde má na starosti modlitebnú službu.

 

V akom prostredí si vyrastala a aké si mala detstvo?

Vyrastala som v milujúcej rodine. Obaja moji rodičia sú skvelí. Veľmi nás aj so sestrou milujú a podporujú. Sú veriaci a aj nás vždy viedli k viere. Jedna z vecí, ktorá nás zmenila ako rodinu, boli zdravotné problémy mojej sestry. Vtedy začal Pán Boh v našej rodine konať naozaj viac než kedykoľvek predtým. Cez tieto náročné veci sa moji rodičia dostali viac k Bohu a následne aj nás začali viesť k nemu iným spôsobom.

 

Vyštudovala si špeciálnu pedagogiku mentálne postihnutých. Bolo náročné pracovať v špeciálnej škole?

Áno, práca v školstve, obzvlášť špeciálnom, je celkovo veľmi náročná. S deťmi, ktoré majú nejaký problém, je to ešte náročnejšie. Každý rok som dostala nové deti, ktoré som musela na niečo pripraviť. Boli to napríklad deti, ktoré nezvládli zápis do prvého ročníka. Znamená to, že im chýbala školská zrelosť, a ja som mala za ten rok v prípravnom ročníku urobiť zázrak.

Väčšina detí nebola primárne mentálne postihnutá, ale mali rôzne pridružené problémy. Najčastejšie to boli ťažkosti, ktoré vychádzali zo sociálneho prostredia, v ktorom žili. Bolo to náročné, keďže som bola sama na šesť alebo osem detí. Ak tri z ôsmich detí potrebovali individuálne vedenie a ja som nemala ani asistenta, musela som si rozvrhnúť prácu tak, aby som sa nezbláznila.

 

Mala si popritom ešte aj iné aktivity?

V tom čase som veľa slúžila v spoločenstve. Bolo to miesto, kde som mala priateľov. Primárne som chcela byť s ľuďmi, ale zároveň išlo o službu, takže od začiatku som sa pohybovala v modlitebnom priestore, alebo som niekde vypomáhala. Nebolo to jednoduché, pretože na niektoré požiadavky, ktoré na mňa prichádzali, som nevedela povedať slovo „nie“. Jednoducho som mala pocit, že musím vyhovieť predstavám iných o tom, čo by som mala robiť a ako by som to mala robiť.

 

 

Trval tento stav dlho?

Veľmi dlho. Tri roky som učila a v kombinácii so službou to bolo náročné. Doobeda som bola v práci a takmer každé druhé poobedie v spoločenstve, kde vždy čakalo niečo, čo bolo potrebné riešiť. Takže tri roky takéhoto intenzívneho fungovania plus tie roky predtým… skončila som veľmi unavená.

 

Ako sa to prejavovalo?

Začala som si uvedomovať, že to nezvládam. Človek cíti, keď je toho už veľmi veľa. No nikdy mi nenapadlo, že to prechádza do vyhorenia, že mi dochádzajú psychické aj fyzické sily. Myslím si, že po tých troch rokoch učenia aj intenzívnej služby a rôznych výjazdov som si uvedomila, že som sa zložila. Nedokázala som ani vstať a umyť si zuby. Nezvládala som emocionálnu, či už pozitívnu, alebo negatívnu záťaž. Mala som pocit, že mám osemdesiat rokov a môj život sa končí, že už nič nedokážem…

Bol to veľmi náročný čas a bola som doslova zastavená. Musela som sa odsťahovať z Bratislavy a odísť z práce. Inak to nešlo. Presťahovala som sa naspäť k rodičom, takže môj samostatný život sa skončil.

 

Pred vyhorením si viedla aktívny a úspešný život. Ako si psychicky zvládala túto náhlu zmenu?

Veľmi ťažko. Mala som pocit, že som zlyhala na plnej čiare vo všetkom, čo mi bolo kedykoľvek zverené. V tom, či niečo dokážem, alebo nedokážem. Opisuje sa to veľmi ťažko. Na jednej strane sa cítite ako úplne najväčší „lúzer“ na svete a súčasne si uvedomujete, že aj keby ste akokoľvek chceli, tak toho už jednoducho viac neurobíte. Nedokážete ráno vstať a fungovať ako väčšinová populácia. Bolo to veľmi náročné.

 

Ako si prežívala vieru a vzťah s Bohom, keď si riešila tieto problémy?

Bolo to zaujímavé obdobie. Vždy som mala pocit, že s Bohom kráčam v úprimnosti, ktorú som dokázala mať v srdci. Ani vtedy som nemala dojem, že pred Bohom niečo hrám. Zrazu som sa však dostala do bodu, keď som cítila, akoby ma Boh opustil. Veď som spravila toľko dobrých vecí, slúžila som ľuďom, nerobila som nič, čo by sa vymykalo, nič, čo by sa dalo nazvať hriešnym správaním…

V tom celom na mňa prišli rôzne úzkosti a problémy so spánkom – to je sprievodným znakom vyhorenia. Pamätám si, že niektoré noci som len tak bez spánku preležala v posteli. Vtedy som si uvedomovala, že sa na Boha veľmi hnevám. Prečo mi nepomôže, keď sa takto trápim? Tak veľmi som chcela, aby vyriešil túto situáciu, pretože ja som ju vyriešiť nevedela. Ani ľudia okolo mňa ju nevedeli vyriešiť. Nikto nevedel, čo sa mi deje, prečo sa mi to deje a čo bude nasledovať. Znelo vo mne niečo ako: „Haló, prečo mi nepomôžeš? “

 

 

V súčasnosti pracuješ v Spoločenstve Martindom. Ako si sa z tohto vyhorenia dostala sem?

Spôsobil to moment, keď som si uvedomila, že treba niečo zmeniť. Pán Boh vedel, čo je pre mňa dobré, napriek tomu, že ja som to nevedela. V snahe zabezpečiť si veci tak, aby som mala niečo v rukách, som sa prihlásila na jednu dobrovoľnícku činnosť, ktorá bola v zahraničí. Tam som zistila, že naozaj nič nezvládam. Vznikol tak priestor, v ktorom začal Pán Boh ku mne silno prehovárať. Napriek tomu, že som bola duchovne, psychicky aj fyzicky mimo, som vedela, že sa niečo začína diať.

 

Čo presnejšie sa dialo?

Počas mojich narodenín, ktoré som tam oslávila, som počula, ako mi Pán Boh hovorí, že by veľmi chcel, aby som bola gentle. Aby som sa opäť stala jemnou. Aby som mu otvorila srdce a bola znovu zraniteľnou. Znie to trošku kontraproduktívne – v čase, keď ste úplne na dne, Pán Boh chce, aby ste sa mu úplne otvorili a boli zraniteľní. Vedela som len jednu vec, a to, že ma volá k sebe, aby som sa stala jeho dcérou. Aby som sa stala tou, o ktorú sa stará on a nie ja sama, a to vo všetkých potrebách, ktoré mám. Zakúsila som, že on je živý Boh, ktorý sa stará o to, čo potrebujem.

 

Ako konkrétne sa o teba staral?

Pamätám si, že som v tom čase vybehla na kopec. Okrem oviec a prírody tam nebol nikto, tak som začala kričať: „Rozhodujem sa byť dcérou, ale neviem, čo to obnáša! Netuším, aké je to byť dcérou Boha, ale chcem to žiť vo svojom živote ako dennú realitu svojho fungovania!“ Keď som zišla dole, nestal sa žiadny zázrak. Nestalo sa to, že ráno som sa zobudila a všetky moje problémy boli preč.

Rok a pol som zostala bez práce, až potom som si pomaličky pridávala veci. Dalo sa to vďaka tomu, že som bývala u svojich rodičov. Oni ma naozaj prijali, aj keď možno nerozumeli tomu, čo sa deje. Prijali ma, aby som mohla načerpať nové sily. Pomaličky som začala fungovať a Pán Boh mi začal ukazovať, ako milovať seba samú.

 

Snímka: Štefan Esztergályos

Ako sa prejavovala tvoja zraniteľnosť?

Myslím si, že sa to začalo momentom, keď som Bohu dovolila, aby bol ten, ktorý sa bude starať o moje potreby. Aby bol ten, ktorý bude ako prvý prichádzať do toho, čo potrebujem. Nebudú to ľudia, ale budem to ja, ktorá budem prichádzať k nemu – a on ku mne. Na to, aby sme sa porozprávali, aby som mu vedela povedať, čo je v mojom živote, čo potrebujem a kadiaľ práve idem. Potrebujem, aby ma viedol, potrebujem vidieť, ako sa o mňa stará vo všetkých oblastiach.

Špeciálne pre mňa bolo otvorenie vzťahov, v ktorých som si uvedomovala, že ja sa nemusím snažiť o to, aby ma niekto miloval a mal rád. Nemôžem prinútiť iných, aby ma mali radi. Zraniteľnosť znamenala, že som dovolila Bohu, aby začal určovať moju hodnotu on a nie ľudia. Bol to veľký rozdiel, lebo zrazu priestor, ktorý som napĺňala ľuďmi, aby mi dali hodnotu, aby som sa cítila byť nimi milovaná a prijatá, som zrazu začala vypĺňať jeho slovom. Vtedy som stúpala akoby na vodu. Nevedela som, ako sa to skončí.

 

A ako sa to skončilo?

Keď sa na to pozrieš očami dnešnej doby, nevieš, čo sa stane, keď si nechávaš napĺňať svoje srdce Božím slovom. No je to to najlepšie, čo vôbec môžeš urobiť. Keď sa nechávaš Bohom milovať, tvoja identita a to, kým naozaj si, rastie šialeným spôsobom a zároveň je to trvácne. Nie je to, ako keď ťa pochvália ľudia. Potrebujeme mať, samozrejme, priestor aj s ľuďmi. Mať vzťahy, veď sme Cirkev.

 

Bolo pre teba náročné odovzdať to celé Bohu?

Veľmi. Bolo to náročné, ale bola som zlomená a vedela som, že nemám inú možnosť, priestor ani východisko na to, aby sa veci stali inak. Keď sa na to pozriem z diaľky, uvedomujem si, že vyhorenie bolo dôsledkom môjho hriechu – nemilovania samej seba. Dovolila som iným, aby to určovali, v nich som hľadala hodnotu. To, aká som a kým som. Rozhodnutie odovzdať to Bohu nebolo ľahké, ale bola to jediná možnosť, ktorú som mala. Iná už nebola.

 

Čo sa zmenilo v oblasti práce potom, ako si zažila tento proces? Dbáš o to, aby si mala čas aj na oddych?

Boh ma naučil jednu vec. Hovoril mi: „Pozri, keď niekto bude mať na teba nejakú požiadavku, skús sa spýtať, čo ti na to hovorím ja. Či áno, alebo nie.“ Na začiatku, keď som sa to učila rozlišovať a nevedela som zistiť, koľko vládzem, vždy som sa pýtala, či to mám urobiť, alebo nie. Pán Boh mi hovoril: „Ak ti ja poviem nie a ty to urobíš, nebudem oslávený ja, ale budeš to ty. Ale ak ti ja poviem áno a ty takisto povieš áno, budem oslávený ja. A ak ti ja poviem nie a ty rovnako povieš nie, taktiež budem oslávený ja.“ Je to o tom, koho chceme osláviť svojimi skutkami.

 

Snímka: Štefan Esztergályos

 

Darí sa ti táto Božia rada?

Je to náročný proces. Som ôsmy rok od vyhorenia a tie veci sa nestali lusknutím prstov. Na steny som si nalepila Božie slovo. Keď som v noci nedokázala zaspať, čítala som si ho stále dokola a vravela si, že tomu neverím ani pol slova. No keď je to napísane v Biblii, musí to byť pravda. Napriek tomu, že z toho nič necítim, nevnímam, neviem, ako sa to stane, viem, že toto je pravda o mne, ktorú hovorí Boh, a že tá sa musí v mojom živote uskutočniť.

Uvedomila som si, že často prichádzajú ľudia a pýtajú sa ma, čo som urobila, aby to bolo lepšie. Čo bol ten zázračný bod, aby mi bolo lepšie. Ale on neexistuje. Naše uzdravovanie, proces, hľadanie identity je, ako keď sa píše v Biblii: „Božie kráľovstvo je ako semienko zasadené do zeme.“ Nevidíme, ako tam zapúšťa korienky. Nevidíme nič do momentu, kým niečo nevyrastie, ale tá dôležitá práca sa deje práve v zemi.

Neraz vychádzame z ťažkých vecí a Božie kráľovstvo nevieme manifestovať vo svojom živote, ale ono sa deje. Až keď niečo vyklíči na povrch, až vtedy to všetci vidíme. A potom sa každý pýta: Wau, ako si to urobil? No ja neviem. Boh pôsobil v mojom živote a dialo sa to takto pomaly. Pomaly som si nakladala veci, ktoré zvládnem, spolu s rešpektovaním únavy. Keď si unavený, tak si oddýchni, najedz sa a nechoď ďalej, ak nevládzeš. Neprinesie to nič. Áno, sú situácie, v ktorých ma Boh pozýva ísť aj za hranice, ale stále je to o tom, že s ním o tom hovorím. Cítim, v ktorých situáciách ma on pozýva, že mám prekročiť hranice. Vtedy to má úplne iný efekt, keď to spravím na pozvanie Boha, ako keď to robím na základe toho, že si myslím, že takto to je správne.

 

Darí sa ti nachádzať Boha v každodenných malých veciach?

Milujem to! Stačí mi, že ráno vyjdem von a vidím prírodu. Príroda pre mňa znamená to, že sa cítim milovaná. A myslím si, že sa to dá nachádzať vo všetkých veciach. Možno sa to bude zdať ako hlúposť, ale mňa teší aj to, že stihnem autobus. Napríklad aj dnes ráno – stihla som autobus, ktorý som už stihnúť nemala, a to dokonca s časovým predstihom. Viem sa nadchnúť aj z toho, ako Boh dokáže konať v ľudských životoch a čo všetko dokáže spraviť. Často sú to maličkosti, no niektoré veci sú také, že nechápete, ako to spravil. Iba v bázni stojíte v tom, ako vyzerá, keď sa ľudia rozhodnú počúvať Boha, keď sa odhodlajú zmeniť svoje zmýšľanie a rozhodnú sa ho milovať celým svojím srdcom. Toto sú veci, ktoré vidím ako denne zmenené životy, a samu ma to povzbudzuje.

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.



Komentáre