TOP

Leopold Slaninka SJ: Chcem stále viac prežívať Božiu lásku

Keď Boh zaklopal na jeho srdce, mal v ňom biatlon a túžbu sa oženiť. Jeho cesta k povolaniu bola zvláštna – veď ozajstného jezuitu uvidel, až keď sám vstúpil do ich rehoľného spoločenstva. Napriek tomu tvrdí, že Boží výber bol presný a dodnes ho fascinuje. Dokonca mu ostal čas aj na umenie, skúšať Ironman či maratón. Pri pohľade na neho ťažko uveriť, že nedávno slávil abrahámoviny. Jezuita Leopold Slaninka (50).

Chlapca z Častej by som v dospelosti hľadala skôr u historikov či múzejníkov, nie u jezuitov. Ako ste sa vôbec k nim dostali?

Je pravda, že čarovné prostredie Malých Karpát, s jedinečným koloritom kopcov a vinohradov, v ktorom som vyrastal, ma zásadne ovplyvnilo. V detstve som veľa času trávil v prírode a v okolí hradu Červený Kameň a dodnes je pre mňa príroda, ale aj umenie a kultúra dôležitým zdrojom relaxu a načerpania nových síl. S prostredím a vplyvmi, ktoré ma formovali zvonka, však úzko súvisia tie vnútorné, ktoré do srdca vkladá Boh.

Moje povolanie do rehole Spoločnosti Ježišovej prišlo nečakane. Najskôr sa len tíško zakrádalo do môjho srdca ako tichý, lahodný vánok, neskôr silnelo, až ma priviedlo k jasnému a pevnému rozhodnutiu. Lenže v okamihu rozhodnutia vstúpiť k jezuitom som paradoxne ešte nijakého jezuitu osobne nepoznal a o reholi som vedel málo. Všetko to prišlo zvnútra, bez vonkajších podnetov. Od prvého rozhodnutia potom nasledovali ďalšie tri roky, kým som k jezuitom naozaj vstúpil.

 

Myslíte si, že malebný ráz úpätia Malých Karpát ovplyvnil aj ďalší váš život?

Uvedomil som si to až neskôr, počas štúdia filozofie a teológie v Bratislave, keď sa moje horizonty prehlbovali a cibrili aj mnohé stretnutia s umelcami, či už na Vysokej škole výtvarných alebo múzických umení. Dodnes cítim tú zvláštnu vôňu terpentínu a farieb výtvarníckych ateliérov či divadelného zákulisia, ale aj hlboké a jedinečné duše začínajúcich, úprimne hľadajúcich umelcov.

Táto citlivosť na umenie ma neskôr priviedla k myšlienke vytvoriť priestor na podporu dialógu kresťanstva s umením, a to priamo v predsieni Kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v Piešťanoch, kde od roku 2011 prebiehajú výstavy umeleckých diel v rámci projektu Umenie Ducha.

 

V Spoločnosti Ježišovej ste od roku 1988. Stále to vnímate ako dobrý Boží výber pre vás?

Niektorí ľudia túžia stať sa kňazmi od útleho detstva. U mňa to tak nebolo. Chcel som sa oženiť a venovať sa športovej kariére. Avšak krátko pred maturitou toto na začiatku tiché pozvanie začalo silnieť, až kým som nabral odvahu vysloviť Pánovi svoj nesmelý súhlas. I keď, nebola to jednoduchá cesta, ktorú sprevádzali aj prekážky, ako napríklad nepochopenie zo strany môjho otca. Svätý Ignác však vo svojich pravidlách o rozlišovaní duchov upozorňuje, že autentickosť túžby možno rozlíšiť v konfrontácii s ťažkosťami.

Ak ju do srdca vnuká Boh, potom zosilnieva aj napriek prekážkam. A tak to bolo aj u mňa. Nakoniec to prijal aj môj otec a začal ma podporovať v túžbe po kňazskom povolaní. A aj po takmer tridsiatich rokoch rehoľného života, ktoré som oslávil teraz v novembri, si s pokorou a vďačnosťou Bohu aj všetkým, ktorí ma na ceste môjho života sprevádzajú modlitbou, opakovane uvedomujem pravdivosť slov, ktoré boli „mottom“ mojej kňazskej vysviacky. Sú to slová apoštola Pavla: „Z Božej milosti som tým, čím som.“ (Kor 15, 10)

 

Keď už ste teda so skratkou SJ za menom – čo vám dáva Spoločnosť Ježišova do života?

Od začiatku až dodnes ma fascinuje

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Vytvoriť účet a objednať predplatnéUž mám účet, prihlásiť

Komentáre