TOP

List do neba

Bola tu a už nie je. Teda aspoň tak, aby som ju videla. No býva niekde vo mne. V našej rodine. Blízko i ďaleko. Volali ju Anna a často na ňu spomínajú. Som jej vnučka, a tak som sa rozhodla napísať list. Komu? Starkej, ktorá položila svoj život.

Milá starká,

vieš, že som v škole s deckami robila projekt o odvahe. Nájsť odvážnych ľudí je zvlášť dnes ťažké. Ešte krikľúňov by sa zopár našlo, ale tých, čo si zastanú svoj názor a nemenia ho, aj keď im ide o život, treba hľadať lupou.

Ako to bolo s tebou? Mama vraví, že si na teba veľmi nepamätá. Bola ešte dieťa, keď si odišla tam hore. No je na teba hrdá a spomína ťa s láskou. A to mi stačí.

 

Nemala si jednoduchý život. Urobila si niečo, za čo ťa ľudia zaradili do kolónky s názvom: Mária Magdaléna. Zoznámila si sa s mužom a skôr, ako ste sa vzali, si zistila, že čakáš s ním dieťa. No jeho otec si ťa nechcel vziať a tvrdil, že na svadbu je ešte čas.

Tvoji rodiča sa k tomu postavili po svojom: poslali ťa z domu preč. Možno si bola sklamaním a vďaka tvojmu hriechu sa celá dedina aj na nich pozerala pomedzi prsty.

Mal to byť pre teba trest a podľa vtedajšieho presvedčenia aj vyjadrenie Božej vôle.

 

S dieťaťom pod srdcom si odišla z domu. Bola si osamelá a ponížená. No Pán na teba nezabudol a tvoja sestra ti otvorila dvere domu. Tu si priviedla na svet svojho prvorodeného syna Antona a mala si z neho veľkú radosť. S jeho otcom si sa však neprestala stretávať. Bojovala si o jeho lásku.

 

Keby si žila dnes, nik by si z tvojho tehotenstva nič nerobil. Povedali by ti, že je to tvoja súkromná vec. A že je to v podstate normálne. Nik by ťa neriešil a možno by sa našli aj takí, čo by ti pomohli vybaviť papier, aby tvoj budúci manžel platil alimenty.

S Bohom by tvoju situáciu konzultovalo len málo ľudí. Nuž a bolo by viac takých, ktorí by skonštatovali: „Bože, musíš to pochopiť. Dnes je taký trend.“

 

No ty si dobre vedela, že Boh neposúva hranice, aj keď by sme si to priali. Hriech je preňho hriechom a treba niesť zaň následky. Žila si v iných časoch. Vtedy, keď ešte ľudia nenazývali klamstvo pravdou, ale pravda sa merala podľa Božích prikázaní.

Bola si jemná a krehká žena. Možno si so žalmistom vravela: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť… Svoj hriech mám stále pred sebou,“ a prosila si ho, aby našiel záľubu v tvojom úprimnom srdci, aby ti zjavil v samote múdrosť a ty si mohla nanovo počuť radosť a veselosť. Dúfala si, že raz ešte zaplesajú kosti, ktoré rozdrvil, a tvoje srdce bude pred ním čisté (porov. Ž 51, 1 – 8).

Som na teba hrdá, že si sa neprestala modliť a že si vytrvala. Ďakujem ti, že si sa nevzdala svojej cesty k Pánu Bohu. Neodišla si od neho, práve naopak. Utiekala si sa k nemu a prosila, aby sa môj starký, otec tvojho dieťaťa, spamätal.

Pán zasiahol a ty si mala svadbu. Anton mohol mať vtedy štyri roky a tmolil sa ti okolo šiat. Videla som ho na fotke. Boli ste krásna rodinka, aj keď ste si museli prejsť rôznymi problémami.

 

Tvoj čas ponižovania sa skončil. Bola si právoplatnou manželkou a mamou. Už ti nik nemohol povedať, že si „prespanka“. Nik sa ti neposmieval, nik ťa nesúdil. Nemal na to právo. Vnímala si to ako Boží zásah, ako požehnanie, ktoré prichádza z neba.

Boh už nebol pre teba iba „niekým“, kto potreboval naučené recitovanie zdravasov či nedeľných litánií. Našli ste si k sebe cestu. Práve vďaka hriechu i odsúdeniu ťa ponoril do skúsenosti, ktorú dnešná teológia označuje ako osobné stretnutie s Bohom.

Bola si presvedčená, že ťa počuje a že na teba nezabudol. Na vlastnej koži, ba na vlastnom srdci si zažila, čo znamenajú Ježišove slová: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

 

O niekoľko rokov si sa tešila na ďalšiu dcéru. Narodilo sa ti dievčatko, Oľga. Jej príchod na svet ťa vyčerpal, a tak si dlhší čas musela ostať ležať v posteli. Netušila si, že tento malý „batôžtek šťastia“ ti je daný len na niekoľko dní.

Keď tvoja sestra, starajúca sa o teba, videla, že Olinke sa ťažko dýcha, vzala ju a utekala do nemocnice. Ponáhľala sa ako najviac mohla. No pri kaplnke Panny Márie, čo stála popri ceste, zastala. Potrebovala sa vydýchať a nielen to. Chcela prosiť o zázrak. O život pre bábätko. No keď sa pozrela na dieťa zabalené do bieleho plátna, zbadala, že je neskoro. Bolo mŕtve.

Pomaly, mysliac na teba, oplakávajúc detskú dušu a so slzami v očiach sa vrátila domov. Bez slova ti položila tvoju mŕtvu dcéru do lona. A ty?

Bez slova si si nehybné telo pritisla k svojmu. Dlho si mlčala a plakala.

V tej chvíli si mala právo na krik, na sťažnosti do neba. Ale ty? Vybrala si si mlčanie. V pokore si sklonila hlavu a vyriekla: Nech sa stane, ako si povedal.

 

Ľudia okolo teba šírili klebety. Videli v tom následky hriechu. Tvojho akoby, kedysi dávno, hriešneho života. Ale ty? Ty si v tom videla Boží plán.

Či to nebola pre teba lekcia z krížovej cesty? Či ti Pán nedal v tej chvíli zakúsiť, ako sa cítila Panna Mária, keď držala v náručí jeho mŕtve telo?

Možno by sme to dnes mohli nazvať kontemplácia mamy. Mamy, ktorá sa svojím srdcom približuje k Bohu a k jeho láske, ale na tom ani tak nezáleží.

Túto skúšku si zvládla na výbornú a ešte viac si si zamilovala modlitbu svätého ruženca.

Na Olinku si nikdy nezabudla. Ostala ti jazva a ty si vedela, že ju môže zahojiť len Boh.

 

Po istom čase Pán znova otvoril tvoje lono. Tešila si sa i obávala, no rozhodla si sa otvoriť svoje srdce i náruč všetkému, čo príde.

Narodila sa ti ďalšia dcéra. Spolu so starkým ste jej dali meno Margita, čo v preklade znamená perla. Zamilovala si sa do nej na prvý pohľad a chránila si ju ako oko v hlave. Možno aj preto, lebo si v nej stále videla svoju prvú dcéru. Modlila si sa a žehnala svoje deti, prosiac, aby aj Olinka, za ktorou si mohla chodiť už len na cintorín, mohla raz zažiť tvoje objatie. Boh ťa vypočul a Margita ostala žiť.

 

O necelé dva roky si sa znova dozvedela radostnú zvesť. V tvojom lone žilo ďalšie bábätko. A vlastne, práve preto ti píšem. Keby to Boh nebol takto zariadil, tak ťa teraz nemôžem volať starkou, pretože by sa nebola narodila moja mama. Ďakujem ti, že si ju prijala a s láskou sa o ňu starala. Hoci ste boli spolu len krátko. Možno si to tušila a možno nie, neviem, ale pomenovala si ju Marcela, čo znamená bojovníčka.

 

Svoje deti si vychovávala ako si najlepšie vedela. Priúčala si ich domácim prácam. Aj si musela chodiť do práce. Každý deň niekoľko kilometrov pešo. Snažila si sa, aby ste mali všetko potrebné. Peniaze na chlieb a iné potraviny.

Robila si všetko pre to, aby v tvojej rodine vládol pokoj. A aby aj tvoj manžel a môj starký bol spokojný.

 

Prešlo osem rokov a v tvojom živote sa znova stalo niečo nečakané. Pán ťa požehnal novým životom. Po prvýkrát si mala rodiť v nemocnici.

Keď ťa prezrel lekár, nebol nadšený. „Vaše srdce neznesie veľkú záťaž. Mali by ste si uvedomiť, že doma máte už tri deti. Pôrod by bol pre vás riskantný.“ Začal zoširoka. „Mali by ste uvážiť, čo by bolo pre vás lepšie. Ale ja v každom prípade navrhujem, aby ste si to dieťa dali vziať, skôr ako by sa narodilo. Teda v najbližších dňoch.“

Bola to pre teba ako studená sprcha. Lekárove slová sa odrážali od tvojej duše.

Čo to hovorí? Či on – hoci vyštudoval vysokú školu – je pánom nad životom? Či nie je nad tým všetkým Boh? Či neexistujú zázraky? Či sa Pán nedokáže postarať o tvoju rodinu? Čo to od teba ten muž v bielom plášti žiada? Čo ti to navrhuje? Aby si zabila plod svojho lona, ktorý ti dal Boh?

 

Povedala si: Dosť! Voči slovám lekárov si ostala hluchá. Nevšímala si si ich, hoci ich opakovali niekoľkokrát. Vedela si, že nemôžeš pristať na ich hru. Namiesto zúfania, si začala dôverovať, že všetko, čo Boh robí, dobre robí. Modlila si sa za dieťatko, ktorému si so svojimi deťmi chcela dať meno Katarína. Tešili ste sa naň a pripravovali ste výbavičku, akoby sa nič zlé nemalo stať. Bola si silná a chcela si, aby ťa takou vnímala aj tvoja rodina.

 

Avšak tých deväť mesiacov nebolo pre teba zďaleka takých jednoduchých. No ani na chvíľu si nepomyslela, že by si urobila ďalší hriech. Keby si žila dnes, tak by sa čudovali tvojmu „bláznovstvu“.

Možno by ťa vyhlásili za nezodpovednú matku, veď potrat podľa verejnej mienky je niečo takmer „normálne“. A ty ako žena máš právo rozhodnúť o svojom tele. Teda máš právo ísť na potrat. Ostatní nech sa do toho nestarajú a nech ťa neoberajú o osobnú slobodu.

Tvoj život však nestál na mienke ľudí, ale na tvojom vzťahu s Pánom. Preto si bola iná. Rozhodnutá kráčať proti prúdu. Ísť tam, kde to chce Boh, pričom nezáleží na tom, či je to príjemné alebo nie. Jasne si svojím postojom kričala: „Boh je Pánom života a nik iný!“

A neustúpila si ani o krok vzad.

 

Prišiel deň „D“. Pred domom sa po prvý raz objavila sanitka. Dostala si kontrakcie, vzali ťa do nemocnice. No na druhý deň si sa vrátila. Dieťatko si to rozmyslelo. To isté sa zopakovalo ešte dvakrát.

Na tretí raz sa lekári rozhodli, že treba konať. Zistili, že bábätko, dievčatko, čo nosíš vo svojom lone, je prirastené k maternici. Rozhodli sa vyvolať pôrod. Podali ti lieky na vyvolanie kontrakcií. Krvácala si. Nemocnica nemala však tvoju krvnú skupinu, a tak poslali po vhodnú krv do susedného mesta. Kým ju dopravili k tebe, Ježiš si ťa aj s malou Katkou vzal do neba.

Vykrvácala si.

 

Moja mama si pamätá, ako na stole ležala výbavička pre jej malú sestričku. Na druhý deň, mala to byť sobota, ju mali zaniesť do nemocnice. No nestalo sa tak.

Ráno prišla ku nim pôrodná babica so smutnou správou. Oznámila starkému i tvojim deťom, že už ťa nikdy neuvidia.

Nechápali to slovo „nikdy“, ale ich srdcia naplnil veľký smútok. Vedeli, že si pri nich. Len akosi zvláštne, akosi inak.

A starký? Bol bez teba stratený. Pôrodná babica mu povedala, že pochybili lekári a že ich má dať na súd. Neurobil to. Príliš ho to bolelo a vedel, že tebe by to život nevrátilo.

Videl deň, keď jeho žena, mama mojej mamy a moja starká, položila život za dieťa. Deň, keď sa pre ňu otvorilo nebo, aby sa mohla potešiť aj s Olinkou. Videl, ale nerozumel.

 

Milá moja starká, aj ja vidím a snažím sa rozumieť tvojej odvahe a tvojej láske. Túžim nahliadnuť do tvojho srdca a čím viac premýšľam nad tvojím životom, tým viac som na teba hrdá.

Často sa s tebou rozprávam a prosím ťa, aby si aj mne ukázala cestu do neba. Aby si vyprosovala milosti pre svoje dcéry, ktoré ešte obývajú túto zem. Hovorím s tebou o veciach, ktoré sa ma dotýkajú… Verím, že ty z neba máš oveľa väčší nadhľad ako ja a vždy máš poruke dobrú radu.

 

Ďakujem ti, že si si vybrala nebo. Aj keď to nebolo ľahké. A prosím ťa, dávaj pozor aj na nás, aby sme žili Božie slovo tak, ako si to praje Boh a nemenili si ho podľa svojich nálad či sebectva.

Z tvojho príbehu viem, že sa „neobjavujú“ ľahko, ale je mi jasné, že stoja za to.

Do videnia v nebi.

Tvoja vnučka Marcela



Komentáre