TOP

List mamy, ktorej deti vyrušujú v kostole

Moja milovaná staršia sestra v Pánovi! Píšem Ti. Prepáč, že Ti tykám, ale tak je to pravdivé, hoci si odo mňa staršia a určite si prešla životom medzi ľuďmi aj pred Bohom dlhší čas a dlhšiu cestu ako ja.

Potrebujem Ti napísať práve preto, že obe sme ženy – a myslím, že obe sme aj mamy – a tak sú veci, ktorým budeme vďaka videniu srdcom rozumieť rovnako.

Neviem, koľko si mala detí, kde sú, ako sa Ti ich podarilo vychovať, či žijú vieru – ale to teraz nie je podstatné. Toto vidí a rieši Boh. Ja chcem hovoriť o tom, čo som počula, videla, vnímala z Tvojich reakcií v kostole – a to nielen poslednú nedeľu, nielen dnes, keď som znovu bola s deťmi v kostole.

Mračila si sa. Veľmi. Ba bolo počuť aj poznámky a neboli práve láskavé. Nechceš byť rušená. Prekážajú ti moje deti, ktoré sa vrtia, otáčajú, stále sa niečo pýtajú, nekľačia spôsobne, padajú im modlitebné knižky, štuchajú sa, občas sa nudia, lebo nerozumejú všetkému v kázni, niekedy si aj ľahnú na zem, fučia sa, robia grimasy, špárajú si v nose a občas mi tam aj zaspia. A áno – skúšajú moju trpezlivosť tým, že podchvíľou chcú cikať, papať, piť, inú knižku, veľmi sa hladkať, vôbec sa nehladkať… Variácií je pri detskej fantázii more. Proste, správajú sa celkom ako deti. Bezprostredne.

Úplne chápem, že Tebe sa žiada – možno práve preto, že si si tento kolotoč odžila – byť ponorená do tajomstva Eucharistie, do stíšenia, do spojenia s Bohom. A máš pred sebou takého živé „rušičky“. Môžem Ti povedať, že presne to sa žiada aj mne. Veľmi! Byť v tichu pred Bohom, z tváre do tváre, bez nutnosti bežať po omši rýchlo von z kostola, aby sme konečne mali trošku pohybu a vzduchu.

Napriek tomu Ťa prosím o milosrdenstvo a pomoc. Vieš, s manželom vodíme naše deti do kostola práve preto, lebo je to dom, kde môžu stretnúť a vidieť Boha, naučia sa byť s ním, vnímať jeho blízkosť a stanú sa účastnými na predobraze nebeskej hostiny, ktorou je svätá omša. Vnímajú to, ako najlepšie vládzu a vedia, každý má svoje danosti a hranice, o čom my, rodičia, vieme dosť.

 

 

Nemysli si, že ich vodíme do kostola ako divé zvieratká a tam ich vypustíme: tej hodine bohoslužieb predchádza domáca modlitba, katechézy, rozprávanie sa o Bohu a Cirkvi… aby čoraz viac rozumeli. Vieš si prestaviť, že pre naše deti by bol najväčší trest povedať im, že ich nevezmeme do domu ich nebeského Otca? Vieš si predstaviť, že sa na to tešia a pýtajú sa, kedy zas pôjdeme?

Berieme ich tam radi. Vysvetlili sme im, že do domu nášho Otca chodia aj tí ostatní, teda aj Ty, práve preto, lebo milujú Boha a milujú blížnych. Chceme im okrem Boha ponúknuť aj zážitok lásky a prijatia od každého, kto je v tom kostole s nami. Sme rôzni, ja viem. Každý si žije tú vieru inak. Ale láska, láska by mala byť podstatná, rovnaká, objímajúca. Na to, aby uverili, že ocko s mamou im hovoria pravdu, potrebujeme aj vás, aj Teba. Keď Ťa vidia mračiť sa na nich, na nás (a deti veľmi rýchlo vycítia aj bez slov, čo je vo veci), ako im vysvetlím, že táto teta (teda Ty) naozaj miluje Boha aj nás?

Sme presvedčení, že najsilnejšou školou viery a pevného postoja k Bohu pre deti je zážitok a svedectvo. Zážitok zo svätej omše, zo spoločenstva, z toho, čo počujú, vidia, ohmatajú, vnímajú. Aj keď sa stokrát opýtajú počas omše: „Mama, a čo sa robí teraz?“ Aj keď im znovu poviem: „Pekne si kľakni. Neotáčaj sa. Tu je Pán Ježiš, na oltári. Teraz mu môžeš tichučko povedať, ako ho máš rád.“ Ty vnímaš len pohyb. Ja vnímam záujem a rast.

Možno to bol ten rozdiel, kvôli ktorému sa apoštoli mrzeli na Ježiša, keď za ním „doliezali“ deti a boli také živé, všetečné, prekrikujúce sa, všetko chceli vedieť, nesedeli ako päť peňazí… Pamätáš si z Písma odpoveď? „Nechajte ich prichádzať ku mne…“ (porov. Mk 10, 14) „Ak nebudete ako deti… nevojdete…“ (porov. Mt 18, 3)

Moja milovaná staršia sestra, píšem Ti tieto riadky trošku s odstupom; moje staršie deti, na ktoré tiež zazerali také moje sestry v Pánovi ako Ty teraz, už vyrástli – a musím Ti povedať, že znášať tie pohľady a reči sa oplatilo (aj keď ma boleli a boli časy, keď som chodila do a z kostola s plačom… len s vierou, že robím dobrú vec… že Boh to odo mňa čaká). Žijú živú vieru, nehanbia sa za ňu. Ako dobre sa mi pozerá na synov, ktorí radi miništrujú, na naše deti, ktoré rady spievajú a čítajú v chráme Božie slovo! Slúžia v Cirkvi a pre Cirkev. Neviem, kam ich Pán povedie, ale nebojím sa o ich vieru, naozaj – a som presvedčená, že je to práve tým, že sme vydržali všetky tie „obrátky“ v kostole.

Teraz sedávam v prvej lavici s najmladším, ktorého nám Pán poslal neskôr… tak je to také zvláštne a pritom rovnaké. Lebo mne už sa žiada ticho, ponor, vnímanie vzťahu ja a Boh. Ale je tu on. Vrtí sa. Pýta sa. Kľačí nakrivo. Vymýšľa s cikaním a pitím. Padá mu modlitebná knižka. Chvíľu sa chce objímať a potom zas nie. A áno, aj on mi už niekoľkokrát zaspal v náručí večer na svätej omši. Ale prídeme domov a hoci som často (znovu) aj ja unavená z toho, že musím naňho striehnuť, pretože hranice musia byť, žasnem, ako nádherne hovorí o tom, čo zažil, vnímal, počul, zapamätal si na svätej omši. Ako cítil prítomnosť Boha v tej svojej malej hlavičke, v tom malom srdci.

Práve preto mám pred očami v zodpovednosti darovať živú vieru ten istý cieľ ako pri starších súrodencoch: darovať mu zážitok nielen z domácej Cirkvi, z modlitby, vedenia a katechéz, ale aj zo spoločenstva farnosti, z prežívania svätej omše. Tým, že tam budeme spolu a budeme sa prijímať v láske.

Prosím, veľmi pekne Ťa prosím, pomôž aj Ty môjmu najmenšiemu synčekovi uveriť, že tí, ktorí chodia do kostola, tí, ktorí milujú Boha, milujú aj jeho takého detského, aký je – a zjavujú mu svojou láskou tvár Božej lásky. A ver: hoci sú deti (aj to moje) živé, nie je to vždy svedectvom toho, že sa nevedia vpratať do kože a že rodičia ich nechajú len tak. Rovnako ako nie je Tvojou úlohou v láske vykrikovať v kostole či pred ním, nech nerušíme… či mračiť sa.

 

 

Prosím, pomôž aj mne, ako jeho mame, vnímať, že nie som odsúdená a nehodná, neschopná mama… Pomôž mi vnímať, že mi rozumieš, aj mojim snahám, môjmu vnímaniu, cieľu, za ktorým vediem naše deti. Tvoj postoj mi môže pomôcť mať odvahu znovu a častejšie prísť… alebo mi ublížiť a ísť s obavami… zranením… neprijatím… alebo až raz neprísť vôbec. Si si istá, že to chceš? A že ponesieš za to zodpovednosť pred Bohom? Lebo ja si (rovnako ako mnohé iné mamy v mojej situácii) pamätám všetky povzbudzujúce slová s jemným láskavým usmernením… aj všetky ťažké reči o tom, nech som s deťmi počas omše radšej v parku.

Verím, že rozumieš môjmu vnímaniu, úsiliu, obete.

Verím, že mám v Tebe odteraz spojenca, moja drahá staršia sestra. Netreba na to ani cukrík, stačí, ak sa na môjho synčeka usmeješ a urobíš to isté čo ja: upriamiš jeho pozornosť na Boha pred ním…

Ver, že tomu porozumie viac.

Ver, že ma to naplní radosťou a súdržnosťou materského srdca, ktoré je aj v Tebe.

A… teším sa na Teba na najbližšej svätej omši. Verím, že aj Ty na nás.



Komentáre