TOP

Róm Ľubomír Kroka: Ježiš sa stal naším požehnaním!

Vyrastal v nenávisti voči gadžom. Ak nás starí rodičia strašili Cigánom s vrecom, u nich doma to platilo opačne.  Odpor sa dal krájať, rovnako ako pocit neprijatia a horkosti. Boh bol pre neho niekým vzdialeným. Až do okamihu, kedy Ľubo Kroka (39) z Vranova nad Topľou šiel pozrieť posviacku kríža…

Ste zrelý muž. Čo pre vás znamená byť Rómom?

Som hrdý na to, že som Róm. Nehanbím sa za to, našiel som svoju identitu. Som rovnocenný v spoločenstve.

 

Nie je to problém sa takto k tomu priznať? Rómovia na Slovensku nemajú dobré meno…

V minulosti som to aj ja zažíval vo svojom živote. Ale teraz sa to zmenilo, nevidím to tak. Skutočne sa za to, že som Róm, nehanbím.

 

Ako teda vyzerala vaša minulosť?

Nepoznal som svoju hodnotu. Bral som to tak, ako som to videl na Slovensku: že sme neprijatí, odhodení, odmietnutí zo spoločenstva, spoločnosti. Ale keď som spoznal Boha, môj život sa zmenil. Viem, že mám hodnotu; niet rozdielu, ako ľudia sme rovnocenní.

 

Je teda rozdiel medzi tým, ako ste žili predtým a ako žijete teraz?

Kým som sa neobrátil, bol som pyšný a tvrdý človek. Strašne som nadával, preklínal, tak ako všetci v dome. Neslušné slová padali aj pred deťmi. Moje manželstvo bolo v hroznom stave, žena ma chcela opustiť a ja som si chcel siahnuť na život. Šiel som do lesa a kričal som na Boha: „Prečo sa to deje v mojom živote? Kde si, keď sa mi manželstvo rozpadá?“

 

Kde nastal zlom?

Prišiel som z toho lesa a mama mi hovorí: „Príde biskup, bude posväcovať kríž v Soli. Chcela by som to vidieť. Poď so mnou!“ Bol som zvedavý, predtým som biskupa videl len v televízii, mal korunu a žezlo ako kráľ. Tu na posviacke bol arcibiskup. Hrali tam Rómovia – ale iné piesne, ako tie svoje. Chválili Boha. Hovorím si: „To čo je?“ Nikdy som také nič nepočul. Celé to bolo zvláštne, ešte som si hovoril, čo tu vlastne robím? Tým ľuďom asi „preplo“, dvíhajú ruky, hovoria „Amen, aleluja!“  Bolo to v roku 2013…

 

Neodišli ste?

Nie. Začal mať kázeň jeden kňaz a mňa veľmi zaujalo, čo hovoril. Hovoril, že Ježiš zomrel za moje a naše hriechy. Dal nám takú úlohu, aby sme zatvorili oči a dali Bohu všetko to ťažké – choroby, problémy –, čo máme. Ešte som si pomyslel, ako ten vie, čo koho trápi. Ale oči som zatvoril a začal som kričať na Ježiša všetku svoju bolesť z krachujúceho manželstva, ktoré som nevládal už zachraňovať, zo svojho života. Zrazu som zacítil v sebe pokoj, prestal som mať strach. Zacítil som teplo a istotu, že Ježiš ma povedie. Plakal som, videl som všetko zlo, čo som urobil svojej rodine. Neviem opísať ten pocit, ako som odtiaľ šiel – cítil som sa čistý ako bábätko.

 

Nebolo to len očarenie tej chvíle?

To sa mohlo zdať aj mojej žene Danke. Prišiel som domov, kľakol som si pred ňu a prosil ju o odpustenie. Ako ťažko jej bolo uveriť mi… Toľkokrát som to už predtým urobil, no stále som zlyhal. Zlomilo ju, keď mňa, tvrdého, pyšného človeka, videla plakať. Plakali sme nakoniec obaja. No ja som veľmi túžil znovu zažiť taký pokoj, aký som zažil tam na posviacke a aký som nikdy v živote predtým nezažil. V nedeľu som bol znovu na svätej liturgii… Začal som chodiť do spoločenstva k o. Martinovi Mekelovi, nasledovala sviatosť zmierenia: to bolo, akoby mi po desiatich rokoch sňali z pliec obrovský balvan! Dostal som pozvanie do spoločenstva, neskôr aj do čisto mužského spoločenstva. Učil som sa modliť, brigádoval som v pastoračnom centre, žasol som, ako sa dá žehnať deťom či manželke.

Nebolo jednoduché ustáť zmenu života

Zmena bola teda viditeľná. Ako to brali ľudia okolo?

Nebolo to jednoduché. Prišlo mnoho útokov od známych a aj od rodiny. Počul som kadečo: že mi „preplo“ v hlave, že už nie som taký, ako som bol, už nepijem a nerozprávam hnusné slová… načo tam chodím, že je to sekta, Mekel na nás berie peniaze… Ale ja som im podľa toho, čo hovorí Biblia, iba žehnal a modlil sa za nich.

 

Všetko teda bolo pre vás jasné a jednoduché?
To nie – finančne to bolo náročné, predtým som mohol klamať a kradnúť, hrať automaty a kašľať na to, že mám malú výplatu a už sa minula. Ak som sa rozhodol ísť po Ježišovej ceste, potreboval som vytrvať. Ostal som. Tá krása života, ktorú som videl po odpustení, v pravde, čistote, láske… sa nedá ničím nahradiť. Predtým mi to bolo všetko jedno, aj nádhera prírody, ktorú Boh stvoril, nič som si nevážil, ani jedlo. A bolo mi jedno, že hádžem papiere po zemi.

 

Neostali ste však len pri modlitbe a spoločenstve…

Boh vo mne objavil talent, tak ako ich má každý. Hrám na gitare, mám kapelu, ktorá sa volá Leha („S ním“ alebo „S tebou“). Celé to bolo také zvláštne: vždy som ako dieťa túžil hrať na nejaký hudobný nástroj, ale rodičia ma k tomu neviedli. Raz sme robili v Čičave poriadok a našli sme tam na povale gitaru. Aj som sa pýtal o. Martina, čia je tá gitara. Vypýtal som si ju, aj keď som nevedel hrať, no chcel som to skúsiť – napriek tomu, že som nezdedil nič z génov z maminej strany, kde čo človek, to hudobník. Dal som gitaru do poriadku, sestra mi vytlačila akordy a o tri mesiace som hral prvé tri piesne. Nebolo to jednoduché, lebo doma toho trénovania mali dosť a tvrdili, že sa to nikdy nenaučím. No ja som veril, že to pôjde – v Božom slove je predsa napísané: Sám Boh vás bude učiť…

Škola pokory prišla cez prácu s chlapcami

To bola posledná vec, ktorú vás Boh chcel naučiť?

Ale kde – po čase prišiel o. Martin, že či nechcem robiť s deťmi. Zháčil som sa – to ja veru neviem ani s dospelými, nieto s deťmi. Aj som sa Boha pýtal, čo to so mnou zamýšľa, ale pristúpil som na to. Chlapci boli z Vechca, mali okolo trinásť rokov a bolo ich šesť. Mal som strach, čo s nimi robiť? Ale v tom čase sme aj doma objavili kresťanské filmy a ja som ich začal púšťať aj chlapcom, modlili sme sa, čítali Božie slovo, chlapci šli na prvé sväté prijímanie. Chodil som ku chlapcom aj domov, aby som spoznal ich rodičov, chodili sme na túry, duchovné obnovy, futbal, na tábory a na kresťanské koncerty. Bolo to s nimi ťažké, ale Boh ma naučil pracovať s ľuďmi, milovať ich, byť trpezlivý, dávať im čas. O niekoľko mesiacov sa pridali ďalší chlapci z Čaklova, Soli, aj môj syn Tomáš.

 

Čo s toľkými chlapcami?

Videl som, že každý z nich má hudobný nástroj, tak som si povedal, že to s nimi skúsim, keďže ja už som niečo na gitare hrať vedel. Bolo to namáhavé, no šli sme krok za krokom, dvakrát do týždňa. Niekedy som si vypočul – polroka sa s nimi trápiš a nič za tebou nevidno. Bol som ticho, ale neodradilo ma to pokračovať. Keď sme po roku mali prvý raz hrať, dopadlo to skvele a chlapcov to veľmi povzbudilo. Medzitým som mal dvanásťročných chlapcov zo Soli, ktorí mali dar na futbal. Bol som ochotný sa im venovať, ale pod podmienkou, že budú pravidelne chodiť na svätú liturgiu v nedeľu. Boli takí, čo prišli, aj takí, čo sa im nechcelo. Ale výsledok tu je: s prvou skupinkou už hrávame chvály a slúžime hudbou. Mňa to naučilo pokore, trpezlivosti a poslušnosti.

 

Tam už ale Boh skončil s prekvapeniami, nie?

Ale kde – prišiel som jedného dňa domov a hovorím Danke: „Otec Martin sa pýta, či by sme na tri mesiace neprijali Američana…“ Ona na mňa pozerá, či som sa zbláznil – ako sa s ním budeme rozprávať? Hovorím jej, že vie po slovensky. Nevedel som však odpovedať, či je starý či mladý, ani na to, kde bude spať a ako to prežije, keď my sme Rómovia a on gadžo. Kadečo aj mne chodilo v hlave potom – či niečo neurobí dievčatám, či nás nepozabíja… ale nakoniec som to dal do rúk Bohu. Mali sme veľký dom, ale podkrovie nedokončené… Začal som sa modliť a dostal som slovo: „Bol som pocestný a prichýlili ste ma…“ Američan prišiel, volá sa Bill Baker, je z Montany. Prvý dojem bol celkom dobrý. Žil s nami a delili sme sa o všetko, vedeli sme o jeho rodine. Dali sme mu k dispozícii našu spálňu, aby mal súkromie, a my sme s Dankou spali v kuchyni. Prirástol nám k srdcu a my k jeho. Aj nám povedal, že vidí rozdiel, keď je rómska rodina s Bohom: „Inak spravuješ financie, vedieš deti, chodíš na liturgiu, záleží ti na vzdelaní detí.“ Bill sa musel vrátiť, ale každý rok je znovu so svojou manželkou u nás. A cez neho ma Boh uzdravil z nenávisti voči Slovákom. Mal som v srdci obrovskú jazvu od 16 rokov, odkedy som zažil stret Rómov s bielymi a políciou. Už som si myslel, že ju nemám.. a práve pri Billovi sa táto rana odkryla. On gadžo, ja Róm – to už niet Gréka ani Žida… a aký pevný vzťah! Uvedomil som si to Božie slovo a odpustil naplno.

 

Je niečo, čo je najsilnejšou, viditeľnou zmenou vo vašej rodine?
Áno, je to slovíčko „ďakujem“. To je u Rómov nezvyčajné. Mám radosť, že žijeme v pokoji, odpustení, v úcte jedného voči druhému. Ježiš sa stal naším požehnaním!

Autorka: Mária Kohutiarová

Marián Čekovský s Rómami o Rómoch – Le Romenca pal o Roma

 



Komentáre