TOP

Lucián Bogucki: Spoveď nie je vypočítavanie hriechov, ale privinutie zraneného hriechom k srdcu milosrdného Otca

S pátrom Luciánom Boguckým OFM Conv., predstaveným Kolégia vatikánskych spovedníkov, spovedníkom v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne a zároveň špirituálom Pápežského slovenského kolégia svätého Cyrila a Metoda v Ríme, sme sa rozprávali o sviatosti zmierenia, Božom milosrdenstve, formovaní svedomia i o tom, ako sa pripraviť na svätú spoveď.

Ste rehoľník, minorita, toho času pôsobíte v komunite vo Vatikáne. Vaša komunita je známa tým, že sa venuje predovšetkým spovedaniu v Bazilike svätého Petra. Zrejme nie je „bežné“ dostať sa do tejto komunity. Kto ju tvorí? Kto sú tí, ktorí rozhrešujú na miestach, kde i z múrov sála akási „posvätnosť“?

Pri štyroch pápežských bazilikách vo večnom meste už dlhé storočia existujú kolégiá penitenciárov, čiže spovedníkov, ktorých úlohou je vysluhovať sviatosť zmierenia a tým spôsobom napomáhať biskupovi Ríma v službe milosrdenstva. Naše minoritské kolégium vatikánskych penitenciárov existuje od roku 1774. Tvorí ho komunita štrnástich kňazov pochádzajúcich z desiatich národností.

O tom, kto bude členom tohto spoločenstva, rozhoduje niekoľko vecí. Iniciatíva vždy vychádza od generálneho predstaveného. On podľa potrieb kolégia hľadá medzi bratmi v celom ráde vhodného kandidáta. Následne oslovený brat musí vyjadriť súhlas a byť prijatý Apoštolskou Penitenciáriou. Nakoniec ho čaká skúška z vedomostí kánonického práva v oblasti sviatosti zmierenia a z kresťanskej morálky. Po úspešnej skúške a vyznaní viery pred kardinálom Veľkým penitenciárom môže „hotový“ penitenciár menší (taký je oficiálny názov našej funkcie) začať spovedať v pápežských bazilikách.

Naše právomoci, dané Svätou stolicou, sa vzťahujú na celý katolícky svet. Kandidát do tejto služby by mal byť skúseným kňazom jazykovo vybaveným, nie príliš mladý. Dúfam, že aspoň čiastočne vyhovujem týmto požiadavkám.

 

 

Čo obsahuje vaša funkcia predstaveného Kolégia vatikánskych spovedníkov? Je to čosi, čo zrejme v iných krajinách nejestvuje, alebo áno?

Rektorom Kolégia penitenciárov vatikánskych som už dva roky. Do tejto funkcie ma určil generálny minister nášho rádu. Ako „šéf“ spovedníkov v Bazilike svätého Petra zodpovedám za to, aby jednotliví kňazi dodržiavali svoj časový rozvrh služieb v spovednici, riešim nutné náhrady spovedníkov, jednám s Apoštolskou Penitenciáriou alebo s inými úradmi Rímskej kúrie, zastupujem naše spoločenstvo pred Svätou stolicou.

Ako predstavený rehoľnej komunity organizujem bežný život bratov a jednoducho sa starám o každodenný chod nášho domu, tak ako to robí každý jeden predstavený v hociktorom kláštore vo svete. Moja služba predstaveného nie je v ničom výnimočná, myslím si, že mnohí predstavení to majú oveľa náročnejšie, ako to mám ja.

 

Denne sedíte v spovednici a počúvate životné príbehy ľudí, ktoré sú často ťažké, svedomie ich tlačí k zemi ako balvan; a ten, kto má milosť byť pri tejto chvíli zmierenia kajúcnika s Bohom, ste vy. Ako to prežívate?

Prežívam to tak, ako to prežíva každý kňaz pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Prvá vec je obdiv. Vždy obdivujem pokoru ľudí, ktorí prichádzajú do mojej spovednice. V prítomnosti cudzieho chlapa začínajú rozprávať Pánu Bohu svoje zložité životné príbehy. Hovoria často o najtemnejších okamihoch svojho žitia, o tom, čo ich zahanbuje a zhadzuje. Koľko námahy, sebazaprenia a pokory ich to musí stáť…

Druhá vec, ktorú prežívam, je pocit pokory. Tento pocit zapríčiňuje z jednej strany nezaslúžený prejav dôvery zo strany penitenta a z druhej strany stretnutie s kajúcnikmi, ktorí môžu byť pre mňa vzorom. Ešte jedna vec, ktorú dennodenne prežívam pri vysluhovaní svätej spovede, je úžas nad Božím milosrdenstvom. Boh sa nikdy neunavuje v odpúšťaní. Koľké slzy, rozžiarené tváre, slová radosti alebo iné vonkajšie prejavy po prijatí rozhrešenia sú toho potvrdením…

 

 

Čím je pre vás sviatosť zmierenia v roli spovedníka a tiež kajúcnika?

Pre mňa ako spovedníka? Účasťou na zasadnutí tribunálu Božieho milosrdenstva, i to nie v úlohe prísediaceho člena… Je mi zverená moc kľúčov, som si toho vedomý, ale tiež som si vedomý toho, že nie som vlastníkom ani kľúčov, ani dverí. Prosím často Pána o múdrosť, aby som nezatváral dvere pred niekým, komu by mali byť otvorené, a neotváral niekomu, pred kým by mali zostať zatvorené. Mojím vzorom je milosrdný otec z podobenstva o márnotratnom synovi.

A čím je spoveď pre mňa ako kajúcnika? Verejným vyznaním viery. V Apoštolskom vyznaní viery každý deň hovoríme: „Verím… v odpustenie hriechov…“ Potreboval som čas, aby som pochopil, že na spoveď nemám chodiť kvôli sebe, kvôli spokojnému svedomiu alebo dobrému pocitu, že mám čisté srdce… ale kvôli Ježišovi Kristovi, ktorý je prvým kajúcnikom. Ježiš na kríži vzal na seba všetky naše hriechy a verejne ich vyznáva pred Otcom uprostred celého sveta.

Verte mi, spoveď je pre mňa aktom viery, hovorím to s pokorou. Pápež František pri príležitosti slávenia „24 hodín pre Pána“ sa nehanbil pokľaknúť pred spovednicou a spovedať sa pred zrakom celého sveta; pre mňa je to verejné vyznanie viery. Nemalo by to chýbať ani u nás kňazov. Myslím si, že by bolo silným povzbudením vo viere pre našich bratov a sestry, keby kňazi začínali vysluhovanie sviatosti zmierenia pri príležitosti veľkých sviatkov verejným pristúpením k svätej spovedi.

 

Mnoho ľudí má zo spovede strach. Možno zažili nepríjemnú skúsenosť, možno sa boja reakcie kňaza, hanbia sa, ale i zdráhajú, lebo so spoveďou je úzko spojené i predsavzatie vyhýbať sa hriechu, prestať žiť v trvalom hriechu – napríklad pri voľných zväzkoch. Ako by ste definovali „citlivosť svedomia“ dnešného moderného človeka? Dá sa to vôbec?

Citlivé svedomie, to je to najkrajšie, čo človek môže vlastniť. Ale aby mohol také mať, musí ho formovať, musí s ním pracovať. Mať široké svedomie, žartujem, v ktorom sa otočí parný vlak, je z jednej strany dosť pohodlné, ale z druhej nebezpečné, lebo človek môže ľahko stratiť hranicu medzi dobrom a zlom, a tak ohroziť svoju spásu. Dnes za cenu veľkých sebazaprení pracujeme na svojom vonkajšom výzore. Aby sme mali krásne vyformovanú postavu, vieme viesť zdravý životný štýl, dodržiavať tréningové plány, diéty, navštevovať posilňovne, vstávať ráno, aby sme ešte pred prácou zabehli zopár kilometrov…

Formovanie ducha si tiež vyžaduje námahu, ale tú už viacerí z nás nie sú ochotní podstúpiť. Kvôli čistote srdca, pevnej vôli, sile ducha, vernosti prikázaniam, láske k Bohu nie sme schopní podstúpiť žiadnu námahu, žiadne sebazaprenie. A keď chceme pracovať na formovaní svojho ducha, tak nejdeme k „duchovnému osobnému trénerovi“.

Chodenie na spoveď je pre nás strata času. Pre svoje ospravedlnenie často používame rôzne výhovorky: kňaz ma zle prijal, mám zlú skúsenosť, farár bol príliš zvedavý… Keby nás v posilňovni osobný tréner na niečo riadne upozornil, určite by sme mu to nemali za zlé. Dnešný problém pristupovania alebo nepristupovania k sviatosti zmierenia, to je problém postoja k viere i kresťanským hodnotám. To je problém formovania svedomia. Je skutočne na čom pracovať…

 

 

Učenie Katolíckej cirkvi hovorí o tom, že budeme súdení podľa subjektívneho svedomia, ktoré sme však povinní formovať a konfrontovať sa s objektívnou morálnou pravdou – Desatorom. Aký je podľa vás najlepší spôsob formovania svedomia, aby sa predišlo škrupulóznemu (precitlivenému) i laxnému svedomiu, keďže jedno i druhé je patologickým extrémom?

Čo je svedomie? Jednoducho povedané, je to zákon Boží vpísaný do ľudského srdca. Vďaka nemu má každý človek možnosť rozoznať, čo je dobré a čo zlé. Je nám daný dar, ktorý nás odlišuje od zvierat, ktoré sa riadia nie svedomím, ale inštinktom. Tento dar máme v sebe celý čas zveľaďovať, formovať, vychovávať. Nedá sa vlastniť zrelé, citlivé svedomie bez toho, aby sa človek modlil, čítal Sväté Písmo, rozmýšľal nad svojím správaním, konfrontoval ho s inými autoritami.

 

Čo s patologickým svedomím?

Patologické svedomie na jednej strane môže byť následkom zlej výchovy. Rodičia, vychovávatelia nesmú zabúdať, že sú tými prvými, ktorí príkladom a slovom majú formovať svedomie deťom, čo sú im zverené. Na druhej strane, patologické svedomie môže byť následkom psychickej poruchy alebo prežitej traumy, a tu je potrebné vyhľadať pomoc psychiatra alebo psychológa. Ani spovedník, ani spovednica sa nemôžu stať príležitosťou na terapiu. Po zvážení a v mimoriadnych prípadoch kňaz predsa počas spovede môže jemne povzbudiť penitenta ku kontaktu s odborníkom.

 

 

Pápež František vyzdvihuje skutočnosť Božieho milosrdenstva. Napokon, vyhlásil Rok Božieho milosrdenstva. Kladie dôraz na lásku Boha Otca k jeho deťom. Niekedy sa môžeme nazdávať, že odpustenie môžeme dostať „len tak“. Aké miesto vo vyznaní hriechov a vôbec vo sviatosti zmierenia má ľútosť? Akoby sa na ňu sem-tam zabúdalo.

Mimoriadny rok Božieho milosrdenstva bol veľkým darom pre celú Cirkev. Tu, v Bazilike svätého Petra, sme skutočne cítili, že to bolo milostivé obdobie. Osobne som vďačný Prozreteľnosti za to, že som v tomto čase mohol byť v Ríme. Mnoho ľudí vďaka tomuto roku a tiež povzbudeniam zo strany pápeža Františka našlo odvahu pristúpiť k svätej spovedi a nezriedka po rokoch si dať svedomie do poriadku.

Svätý otec nám spovedníkom pri rôznych príležitostiach zdôrazňuje, že máme byť milosrdní. Samozrejme, byť milosrdný neznamená byť tolerantný a všetko brať na ľahkú váhu. Svätý páter Pio bol veľmi milosrdný, ale vedel aj nejedného s hlukom poslať zo spovednice.

Stáva sa, že niektorí, čítajúc Františkove výpovede v bulvároch, kde sú často vytrhnuté z kontextu alebo prekrútené, si myslia, že dnes už je všetko dovolené a tolerované. Títo „príležitostní“ kajúcnici sa rýchlo znervózňujú, keď im spovedník pripomenie, že k platnosti spovede patrí nielen úprimná ľútosť, ale aj silné predsavzatie viac nehrešiť.

Je pravda, že odpustenie hriechov je veľkonočný dar Pána Ježiša, daný nám zadarmo. Áno, dostáva sa nám „len tak“, a to len vďaka jeho smrti a zmŕtvychvstaniu. Boh nám odpúšťa nie pre naše zásluhy, ale pre zásluhy zmiernej obety svojho Syna. Raz navždy si musíme uvedomiť, že sviatostné odpustenie je dar, že v tom všetkom, čím sviatosť zmierenia a pokánia je, nie ja som najdôležitejší, ale Ježiš. On je tým, kvôli ktorému úprimne ľutujem a už nechcem viac hrešiť.

 

 

Je čas Pôstu, čas stíšenia, prípravy na Veľkonočné sviatky, Katolícka cirkev si pripomenie utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Mnohí sa, veríme, rozhodnú prijať sviatosť zmierenia. Ako sa na ňu dobre pripraviť?

Svätá spoveď, ako som už zdôraznil, je veľkonočným darom nášho Spasiteľa. Tretie z Pätora cirkevných prikázaní zdôrazňuje: „Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť.“ Čas slávenia veľkonočných tajomstiev smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista je najvhodnejším časom na prijatie sviatosti zmierenia a pokánia.

Prosím, aby sme nezabúdali, že každá nedeľa nám pripomína tieto tajomstvá, a preto nemusíme so spoveďou a prijímaním neustále čakať na každoročnú Veľkú noc. A čo znamená „dobrá príprava“? Poznáme podmienky dobrej a platnej svätej spovede: spytovanie svedomia, úprimná ľútosť, predsavzatie nápravy, vyznanie všetkých hriechov, zvlášť ťažkých, a zadosťučinenie Pánu Bohu a ľuďom. Týmito podmienkami sa treba vždy riadiť.

Netreba to príliš s tou prípravou preháňať. Niektorí tak rozpitvávajú svoje svedomie, že nakoniec mu nedovolia prehovoriť. Pamätajme, vo spovedi nie je dôležité to, čo ja chcem povedať, ale to, čo chce povedať moje svedomie. Spoveď nie je akési vypočítavanie mojich hriechov, ale privinutie zraneného hriechom k srdcu milosrdného Otca.

Vo svätopeterskej bazilike sa mnohokrát stáva, že k nám prídu na spoveď ľudia po dlhej prestávke. Na otázku, prečo sa teraz odhodlali na spoveď, dostávame odpoveď: „Vošiel som do tohto chrámu a pocítil som potrebu pristúpiť k svätej spovedi.“ Nečakaný zásah Božej milosti. Nie je čas na dlhú prípravu, lebo na túto osobu často niekto čaká, ale bolo by veľmi zlé, keby niekto zo spovedníkov poslal takéhoto človeka preč. Treba využiť tento okamih, postaviť sa do úlohy lekára prvého kontaktu, ošetriť – vyspovedať, a poslať za odborníkom – farárom alebo iným kňazom z blízkeho prostredia na pokračovanie.

Prosím, nepreháňajte to s prípravou, lebo sa môžete dostať do takého stavu, že sa nikdy nebudete cítiť dostatočne pripravení. Kňaz vo veci spovedi je odborníkom, a keď bude vidieť, že treba v niečom pomôcť, vždy rád pomôže, aspoň by tak mal urobiť. Svätý Maximilián Kolbe odporúčal menej času venovať príprave a viac ľútosti.

Všetkých vás pozývam k prijatiu sviatosti zmierenia v Bazilike svätého Petra pri návšteve večného mesta, a to nie kvôli mojej osobe, ale kvôli miestu. Na začiatku nášho rozhovoru som povedal, že spoveď je vyznaním viery. Bazilika je postavená na mieste, na ktorom svätý Peter vyznal svoju vieru v Ježiša Krista preliatím krvi. Aj my pri príležitosti púte k hrobom svätých apoštolov môžeme vyznať svoju vieru aj týmto spôsobom.



Komentáre