Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu

Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu
Stále viac sa dnes skloňujú slová únava a vyčerpanie. Aj Ľudka Lipovská, manželka známeho speváka a lídra odkryla, že v minulosti si prešla neľahkým časom vyhorenia. Ako sa vtedy cítila a čo prežívala? V rozhovore prezrádza, ako nenápadne sa dostala do tohto stavu, ako s tým všetkým súvisí radosť zo života a čo jej pomohlo dostať sa z vyhorenia a znovu objaviť samú seba.

Na otázku „Ako sa máš?“ dnes mnohí ľudia odpovedajú, že sú unavení a nestíhajú. Žijeme akúsi rýchlu dobu. Mnohé mamičky čas s deťmi tiež označujú ako kolotoč povinností. Prešli ste si takýmto „kolotočom“ aj vy?

Ale áno, samozrejme. (úsmev)

 

Čo v tom čase bolo pre vás najťažšie?

No, musím troška pospomínať, lebo to už bolo dávno. Myslím, že s čím som asi najviac bojovala, bolo moje slabé sebavedomie. Pochybovala som o sebe, či som dobrou mamou. A veľmi som nezvládala ten kolotoč povinností, lebo mi robilo problém si v tom nájsť systém a poriadok. Asi som mala aj na seba vysoké očakávania, ktoré som nevedela naplniť.

 

Ako ste sa vtedy cítili, čo ste prežívali?

Často som mala v sebe neviditeľnú vojnu. Ale keď sa mi narodila Ester, Boh mi vtedy povedal, že som vstúpila do povolania mamy a že sa nemusím obávať, že to nezvládnem. Jednoducho, že to mám už teraz v sebe. Veľmi mi to pomáhalo pri mojich zápasoch, keď som cítila, že zlyhávam ako matka.

Náročné to pre mňa bolo aj preto, lebo keď ste na materskej desať rokov, kde sa vám tento kolotoč povinností s malými obmenami skoro nemení, tak to vášmu už aj tak malému sebavedomiu vôbec nepomáha. To bol aspoň môj prípad. Často som mala pocit, že som asi zabudla komunikovať s dospelými. (úsmev) Mám iba dve deti, ale s manželom sme sa dohodli, že zostanem doma aj potom, keď nastúpia do školy. Takže preto desať rokov.

 

Dotklo sa to aj prežívania vašej viery? Aký ste v tom čase mali vzťah s Bohom?

V tom čase ešte nie, až neskôr, keď som prechádzala vyhorením. A môj vzťah s Bohom? Hm… Ja som sa obrátila až keď som mala dvadsaťšesť rokov a Boh je pre mňa odvtedy vždy ako skoba, ktorej sa držím tak pevne, ako keby som visela nad previsom. Priznám sa, neviem si to veľmi predstaviť, lebo sa mi to nikdy nestalo, ale viem, čo to znamená držať sa ho ako zubami-nechtami a nepustiť sa ho. Ale odvtedy som sa odvážila dávať mu ťažké otázky a učila sa čakať na odpovede na ne.

 

Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu

 

PRVÉ SIGNÁLY A SYMPTÓMY BOLI NENÁPADNÉ

Spomenuli ste vyhorenie. Ako človek zistí, že si prechádza vyhorením?

Veľmi ťažko, aspoň u mňa. Ja som sa o mojom stave dozvedela, až keď prišiel manžel za mnou a prečítal mi symptómy, ktoré charakterizujú vyhorenie. Prekladal mi ich z angličtiny. Medzi kresťanskými služobníkmi sa vtedy na Slovensku tento termín vyhorenie veľmi nespomínal. Aspoň o tom neviem, lebo ku nám sa to dostalo z iných zdrojov.

 

Vedeli by ste povedať, aký je rozdiel medzi tým, keď je človek dlhodobejšie unavený a keď už si prechádza vyhorením?

Medzi vyhorením a dlhodobejšou únavou – ale môže to byť aj dlhodobý stres, psychická, alebo fyzická záťaž – je veľmi tenká až neviditeľná hranica, ktorú by som nazvala dlhodobé alebo prílišné preťaženie. Ak sa prekročí táto hranica únosnosti, nastáva poškodenie – vyhorenie.

U mňa osobne došlo k preťaženiu následkom dlhodobého stresu a psychickej záťaže. Do stavu vyhorenia som sa dostávala postupne až došlo k preťaženiu, na ktoré som nebola navrhnutá. Stačilo iba ignorovať signály a symptómy, ktoré sa začali prejavovať veľmi nenápadne a ešte v slabej intenzite, ale ktoré ma už varovali, že niečo nie je v poriadku, a tak došlo k vyhoreniu. Boli to napríklad strata radosti, kreativity, motivácie, chuť niečo robiť, stavy úzkosti, obviňovanie samej seba, negativizmus, nespavosť, žalúdočné problémy…

 

Viete takto spätne povedať, prečo ste vyhoreli? Čo boli dôvody, ktoré vám zobrali oheň?

Úprimne, neviem. Doteraz sa mi nepodarilo nájsť na to jednoznačnú odpoveď. Aj keď by som vedela povedať tisíc predpokladaných dôvodov a odpovedí, ktoré by začali slovom „keby…“

Ale na jeden z dôvodov mám asi podozrenie. Tu ho spomeniem len na okraj, lebo toto je téma na ďalší rozhovor. Keď mi už bolo trocha lepšie a bola som schopná prijať, že sa mi to stalo, začala som hľadať dôvody. A narazila som na niečo, o čom som si dovtedy myslela, že sa ma to netýka. Je to syndróm, o ktorom v tejto dobe budeme počuť asi stále viac, známy pod skratkou PTSD – Posttraumatická stresová porucha. Prekvapili ma symptómy tejto poruchy. Vo viac ako 80% som ich našla aj u seba.

 

Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu

 

NEOČAKÁVAJTE, ŽE VÁM DRUHÍ BUDÚ ROZUMIEŤ

Čo potrebuje človek, ktorý si prechádza vyhorením?

Dokázať to prijať a pripustiť, že sa to mohlo stať práve jemu. A odporúčam vyhľadať aj odbornú pomoc, rovnako ako ju vyhľadávame pri zdravotných problémoch. Tu je to o to vážnejšie, že to môže zasiahnuť nielen fyzické zdravie, ale aj psychiku človeka.

 

S čím ste v tom čase najviac bojovali vy?

Pri vyhorení človek veľmi intenzívne prežíva pocit samoty a je to preňho veľmi nebezpečné. Ja som sa cítila veľmi sama už len preto, lebo som mala pocit, že mi nikto nedokáže porozumieť v tom, čo prežívam. Čo bola vlastne pravda. Najťažšie sa mi bojovalo práve s tým – neočakávať od druhých, aby mi rozumeli. A s klamstvom, že ma Boh nechal v tom samu.

A okrem toho, ja osobne som si musela dávať aj veľký pozor na svoje srdce. Aby mi nezahorklo, nestvrdlo a nezostalo zacyklené v obviňovaní za to, čo sa mi stalo. Dookola v obviňovaní Boha, seba, ale aj druhých.

 

Vie sa z toho človek dostať sám?

Áno aj nie. Áno preto, lebo nikto za vás neurobí tento krok k rozhodnutiu chcieť sa z toho dostať. A nie preto, lebo potrebujete ku sebe niekoho pustiť, kto pri vás bude stáť a držať vás za ruku, lebo nedokážete na začiatku ísť sám. Aj keby nevedel celkom porozumieť tomu, čo prežívate. A je pri vás aj vtedy, keď spadnete a čaká, čaká dovtedy, kým sa rozhodnete znova postaviť a ísť.

 

Čo alebo kto pomohol vám dostať sa z toho?

Moji najbližší, decká a modlitby mnohých. Ja doteraz netuším, kto všetko sa vtedy za mňa modlil. Ale kto bol vtedy vždy pri mne a čakal, kedy sa zodvihnem, aby ma mohol zobrať za ruku, aby som urobila aspoň krok, bol Boh a Marian – manžel. Ten môj zápas s klamstvom, že ma v tom Boh nechal samu, bol ťažký, ale doteraz mi neprestal dávať dôkaz o tom, že to bolo klamstvo a že On bol aj tam so mnou.

A pomáhalo mi aj odborné poradenstvo. Mala som to šťastie, že som sa mohla obrátiť práve v tomto na svojich blízkych priateľov.

 

Trvalo to dlho, kým ste opäť našli potrebné sily?

U mňa áno. A aj teraz viem, že s tou mojou silou to nie je až také jednoduché. Neviem, ako je to u druhých, čo si prešli vyhorením, ale u mňa sa to už nevrátilo do starého módu. Nemyslím, že je to horšie, ale určite je to iné.

 

Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu

 

ŽIŤ ĎALEJ NA ZEMI SA MI ZDALO AKO UTRPENIE

Vedeli by ste poradiť nejaké konkrétne kroky, ako sa znovu naštartovať a žiť s radosťou?

To najťažšie rozhodnutie, ktoré som spomenula vyššie, bolo, že som potrebovala urobiť tisíckrát rozhodnutie chcieť ďalej žiť. Môžem to povedať iba sama za seba, ale v tomto stave vyhorenia bola pre mňa vízia žiť už v nebi ako vyslobodenie z toho žiť ďalej, iba zotrvávať v tomto utrpení.

A chcem sa podeliť s niečím, čo je pre mňa samú nový objav – to, aká je silná spojitosť medzi radosťou a životom. Radosť patrí k životu a chuť žiť je vlastne tá radosť. Ježiš to povedal aj svojim učeníkom, že diabol je vrah, zlodej a klamár, ale On prišiel, aby sme mali plnosť života. A ja už teraz viem, že túto radosť som si nechala ukradnúť a že som svoj život bez tejto radosti skôr živorila, ako žila. A tak sa teraz vedome každý deň rozhodujem, že si vyberám život. Chcem brať tieto Ježišove slová vážne aj pre seba.

 

Má človek, ktorý si prešiel vyhorením, určitý sklon do toho opäť padnúť? Nezdalo sa vám niekedy, že „tak teraz si musím dať už pozor, lebo sa znovu začínam cítiť príliš unavene“?

Ja by som aj mala tento sklon, ale teraz po vyhorení už viem, že je to iné. A práve vedomie toho mi to nedovolí. Vysvetľovalo by sa to asi na dlhšie, ale ja to mám jednoduché. Nemusím si dávať pozor, lebo moje telo mi to dá veľmi rýchlo najavo a nedovolí mi do toho padnúť. Beriem to ako milosť od Boha, že nechal vo mne pár takých poriadnych ostňov, aby na mňa dávali pozor.

Vyhorenie by som prirovnala k vírusovému ochoreniu, ľudovo nazývanému herpes. Väčšina z nás sa počas svojho života stretne s vyhorením, rovnako ako aj s herpesom, a tento vírus aj môžete mať v sebe, ale len u niektorých sa prejaví táto choroba.

 

Prečo si myslíte, že je to takto? V čom sú iní silnejší alebo prečo sa to u niekoho neprejaví?

Na toto si tu netrúfam odpovedať. Ja sama by som si rada vypočula na to názor, možno aj psychológov, lebo táto oblasť z mojich skúseností tam určite patrí.

Ale môže byť háčik aj v tom, ako sme originálne navrhnutí a každý z nás môže mať úplne iný koeficient preťaženia. A preto je riziko sa porovnávať. To, že niekto dokáže podať oveľa väčší výkon ešte neznamená, že tá norma platí aj pre vás.

 

Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu

 

BYŤ MATKOU JE POVOLANIE NA CELÝ ŽIVOT

Čo podľa vás predstavuje pre ženu – matku najväčšiu záťaž?

Byť matkou. (úsmev) To znamená vzťah ku deťom a všetko, čo s tým súvisí. Byť mamou je jedno z najkrajších povolaní, ale aj jedno z najťažších. A je to na celý život, či svoje deti máte doma, alebo vám už vyleteli z hniezda. Lebo vždy tam zostávajú otázky, na ktoré hľadáte odpoveď, aby ste upokojili svoje srdce. Či sú Ester a Dávid v poriadku, ako zvládajú nové výzvy a zamestnanie, ako sa im darí bojovať so svojimi slabosťami, nechýba im niečo?

 

Dalo by sa v tom nejako ženám pomôcť?

Keď sa pozriem niekoľko svojich desaťročí naspäť, vtedy, keď boli moji ešte mrňouskovia, tak môžem bez váhania povedať, že neľutujem ani jeden deň materskej. Ale je mi naozaj veľmi ľúto, že som si to vtedy neužila ešte viac. Ten čas len byť, byť ako mama. Lebo mňa vtedy dosť trhalo robiť viac pre Boha, ako byť iba mamou a manželkou. U mňa osobne je na mieste táto otázka: ,,Nebolo to pre človiečika ako som ja, orientovaného na výkon, iba zámienka pre moju potrebu posilniť si svoje slabé sebavedomie?“

 

Vnímate teraz povolanie byť mamou inak?

Byť mamou je nádherné povolanie, ktoré je úzko spojené s Božím srdcom. Je to sila, že on nám prejavil takú dôveru, že sa zdieľa s nami so svojím srdcom, s láskou, akú má ku svojim deťom – a práve to nás robí mamami. A toto rovnako platí aj pre otcov.

Čím viac si toto uvedomujem, tým viac si to teraz užívam a plesám. Aj keď je to teraz iné, lebo deti sú už dospelé. Keď teraz o hlavu odo mňa väčší Dávid príde ku mne, objíme ma a povie ,,ty moja mamka“, alebo Ester povie dlhé ,,ľúuuubim“, tak si len spomeniem na to, ako som si neraz v slzách, v strachu, ale často aj v hneve na nich pripomínala slovo: „Kto seje so slzami, bude žať s plesaním.“

A dodám k tomu ešte jedno slovo na povzbudenie. Spolu s manželom nám pri modlitbách za naše deti pomáha jeden verš: „Starosť o deti prenechajte mne!“ A tak to poslušne robíme.

 

Ľudka Lipovská: Keď som vyhorela, stratila som zmysel života, predstavu kto som a načo som tu

 

BOH DOKÁŽE AJ Z ROZBITÝCH KUSOV VYTVORIŤ KRÁSNY OBRAZ

S pohľadom do minulosti – odporučili by ste niečo, čo by človek mal alebo naopak nemal robiť, aby nevyhorel?

Uf… Tak toto je krátka otázka pre veľmi dlhý zoznam. Únava je iba jeden zo symptómov, ktorý súvisí s vyhorením. Pre mňa osobne to bol aj stav, kedy som stratila zmysel života, úplnú predstavu kto som a načo som tu. Zasiahlo to dosť hlboko do oblasti mojej identity.

A keby som mohla vytiahnuť z tohto dlhého zoznamu aspoň niečo, tak určite nebáť sa pýtať Boha a dávať mu ťažké otázky. Pre neho nie sú ťažké. Prinajhoršom ti odpovie tichom a hlasom ti odpovie až v správnom čase.

A možno to, čo viem až teraz a čo mi asi mohlo pomôcť vyhnúť sa tomuto stavu, keby som to vedela skôr… Mala som problém s určovaním si hraníc a byť slobodná hovoriť nie.

 

Začali ste potom podnikať nejaké konkrétne kroky, napríklad v určovaní si hraníc?

Po vyhorení sa mi dostala do rúk kniha Hranice od autorov Dr. Henry Cloud a Dr. John Townsend. Pri čítaní tejto knihy sa mi konečne podarilo zadefinovať tento môj problém, s ktorým som bojovala dlhé roky. Lebo dovtedy som nevedela zistiť, čo to je a tak som ani nevedela, ako s tým bojovať. Teraz ma Boh učí nielen určovať si hranice a slobodne hovoriť nie, ale aj preberať zodpovednosť za svoj život.

Ak dovolíte, zoberiem si na pomoc túto knihu a rada by som z nej citovala. Dúfam, že to aspoň trocha pomôže priblížiť, na čo myslím a poukáže na jeden z nástrojov, ako sa dá vyhnúť vyhoreniu.

„Ja a nie ja

Hranice ma definujú. Definujú to čo som a čo nie som. Hranice určujú, kde končím ja a kde sa začína niekto iný a vedú ma k pocitu vlastníctva. Fakt, že viem, čo vlastním a za čo mám zodpovednosť, mi dáva slobodu. Tým, že za svoj život zoberiem zodpovednosť, sa predo mnou otvorí mnoho možností. Avšak ak svoj život nevlastním, moje možnosti a voľby sú veľmi limitované…“

 

Prešli ste si náročnou cestou hľadania samej seba, no zároveň vás Boh voviedol do väčšej hĺbky. Podarilo sa vám cez toto všetko nájsť samú seba?

Už keď som prechádzala vyhorením, Pán Boh ku mne prehovoril, aby som napísala knihu. Najprv to bolo cez Mariana, ktorý ma k tomu povzbudzoval, nech začnem písať. Ja som sa nad tým iba zasmiala a odbila ho. Lenže potom som mala veľmi zaujímavý sen. V tom sne sa ma niekto opýtal, že kedy začnem. A ja som vedela, že hovorí o knihe. Na čo bola moja odpoveď, že o tom ani nerozmýšľam. On si ma potom zobral okolo pliec, ukázal mi na zvitky, ktoré držal v rukách a povedal: ,,Pozri, toto treba iba prepísať.“ A tak som to iba prepísala do mojej knihy Som plná Jeho slov.

Našli ste odpoveď aj o zmysle svojho života, ktorá vám chýbala?

Možno vám bude moja odpoveď na zmysel života znieť od veci, ale chcem sa o to aspoň pokúsiť. Biblia je postavená na množstve príbehov, o ktoré sa niekto pričinil, aby tam boli zaznamenané. Kde okrem postáv, ako sú napríklad kráľ Dávid, Abrahám a Sára, alebo Alžbeta, mamka Jána Krstiteľa, je v týchto príbehoch vždy hlavnou postavou Boh.

Po tom mojom zaujímavom sne som si uvedomila, že každý z nás píše svoj vlastný príbeh, ktorý sa pravdepodobne aj niekde zaznamenáva. A čo ma nakoniec presvedčilo ,,prepísať tie zvitky“ do mojej knihy? Nebolo to preto, že to bol príbeh o mne, ale preto, lebo to bol môj príbeh s Bohom. Táto spomienka zo sna, že môj príbeh je zaznamenávaný do zvitkov v nebi, vo mne budí bázeň… a že to bola iba časť môjho života, ktorú som prepísala. Lenže tento môj príbeh, kde hlavnou postavou bude pravdepodobne vždy on, ešte neskončil. Píše sa ďalej a mojou túžbou je, aby to bol krásny príbeh, aj keď poriadne netuším, o čom ešte bude.

 

A kto je Ľudka Lipovská dnes?

Podaril sa mi vytvoriť jeden krásny obraz z rozbitého zrkadla, ktoré som našla pri odpadkovom koši. Teraz je na ňom namaľovaný kvet a praskliny v zrkadle sú zlepené a prejdené zlatou farbou. Na tento obraz sa môžem pozerať dvoma spôsobmi. Buď sa budem pozerať do rozbitého zrkadla na svoju tvár, poznačenú vyhorením, alebo sa budem tešiť z krásneho obrazu na rozbitom zrkadle.

A keď si predstavím, že takým rozbitým zrkadlom som bola aj ja, ale dovolila som geniálnemu umelcovi, aby z neho mohol urobiť nádherné dielo a použil si pri tom práve tieto moje rozbité kusy, tak si myslím, že hľadieť na svoj obraz druhým spôsobom určite stojí za to. Lebo mi to bude odteraz pripomínať, že som dielom v Otcových rukách a spolu s ním píšeme nový príbeh.

 

Rozhovory+

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Aktuálne tlačové vydanie

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Číslo 7, 1. júla 2022

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+