TOP

Malý situačný slovník pojmov totalitného režimu

Je už dosť tých, ktorí tie „červené“ časy nezažili – a aj dosť tých, ktorí síce v nich žili, ale mnohé veci sa ich netýkali. Porozumieť hrdinstvu a odvahe v tých časoch, ako aj zvrátenosti a prekrúcaniu moci znamená rozumieť, akým slovníkom obe skupiny hovorili. Rozumeli by ste všetkému?

Cirkevný tajomník – bol to zmocnenec vlády, často absolvent Vysokej školy politickej ÚV KSČ s titulom RSDr. (ľudovo „rýchlo spravený doktor“), ktorý mal vždy na starosti dianie miestnej cirkvi. Oficiálne bol zamestnancom miestneho národného výboru. Od jeho rozhodnutia sa odvíjalo, čo sa bude vo farnosti verejne robiť. Cez svojich donášačov často zakročil voči aktivitám i aktívnym ľuďom vo farnosti a robil nepríjemnosti, nátlak, ba až zariadil odňatie štátneho súhlasu kňazovi vo farnosti. Práve preto sa mnohé aktivity mimo oficiálnych bohoslužieb odohrávali tajne – počnúc stretkami a končiac nácvikmi mládežníckeho zboru. Podobní úradníci pod názvom štátni zmocnenci kontrolovali dianie na biskupských úradoch a hlásili všetko vedeniu štátu.

 

Februárka, Dva levy – smutne známe miesta v Bratislave, jedno miesto sídla národnej bezpečnosti (dnes sídlo polície na Račianskej ulici), druhé Justičný palác. Tu často ŠtB predvolávala tých, ktorí sa zúčastňovali na skrytom živote podzemnej/tajnej cirkvi – teda na stretkách, pašovaní náboženskej literatúry či počúvaní zahraničných rozhlasových správ, označovaných ako nepriateľské komunistickému režimu. Na toto miesto sa nedostávali len aktívni veriaci a kňazi, ale aj bežní ľudia, ktorí nesúhlasili s praktikami štátnej moci, alebo aj tí, ktorí počúvali „buržoáznu hudbu“ či protestsongy domácich skupín a spevákov. Podobné miesta, ktoré by vedeli rozprávať, boli však v každom väčšom meste.

 

 

Internácia – bol to nútený pobyt v určených priestoroch, keď sa predovšetkým biskupom a výrazným postavám viery v totalitnom období obmedzovala sloboda pohybu, a tým aj prejavu. Štátna moc sa takto bránila voči možnosti evanjelizovať a povzbudzovať veriacich. Bola si vedomá, akú úžasnú silu malo svedectvo odvážnych biskupov a internáciu považovala za jednu z možností, ako tomuto vplyvu zabrániť.

 

Katolícka akcia – založenie organizácie pre „pokrokových“ katolíkov štátnou mocou v roku 1949, ktorý zneužil názov cirkevného hnutia. Táto organizácia mala byť hlavným „hovorcom“ duchovných a veriacich na Slovensku. Katolícka akcia žila vďaka nedorozumeniu, ale aj nátlaku, vďaka ktorému jej úvodné vyhlásenie podpísalo množstvo duchovných a tisíce veriacich. Až exkomunikačný dekrét Najvyššej posvätnej kongregácie Svätého ofícia, ktoré obratom zareagovalo na situáciu, a neskôr Dekrét o komunizme jasne donútili postaviť sa veriacich aj kňazov voči Katolíckej akcii, ktorá v júni 1951 zanikla.

 

Manipulácia – hoci oficiálne bola aj počas totality deklarovaná náboženská sloboda, nebolo to tak. Štátna moc urobila všetko pre to, aby šikovnými ťahmi prekryla dianie v Cirkvi: v nedeľu dopoludnia boli najsilnejšie a najsledovanejšie detské programy a vysielanie tak v rozhlase, ako aj v televízii presne v čase, keď sa vo väčšine farností konala svätá omša, často detská. Mladí ľudia boli zvolávaní do orgánov Socialistického zväzu mládeže, kde mali školenia a aktivity predovšetkým v nedeľu dopoludnia. To isté platilo v čase Vianoc či niektorých dôležitých pútí. Cieľom štátnej komunistickej moci bolo odviesť pozornosť veriacich od účasti na bohoslužbách, púťach a aktivitách farnosti. V mnohých rodinách pre tieto praktiky vznikali rozpory – a minimálne o to vláde šlo.

 

Mučeníci svedomia – tí, ktorí pre svoju odvahu žiť vieru a svoje presvedčenie boli komunistickým režimom utláčaní, perzekvovaní, väznení a často aj „tajomne“ usmrtení. Mnohí z tých, čo prežili, si priniesli z tohto obdobia veľmi vážne zdravotné problémy. Okrem známych osôb, ako bol biskup Michal Buzalka, k takým patrili napríklad aj akademický maliar Ladislav Záborský. Ľudia, ktorí trpeli nespravodlivými trestami a väznením boli šikanovaní bacharmi vo väzení, často izolovaní v samotkách, pretože vždy vo väzení pre svoje postoje, láskavosť a živú vieru menili prostredie spoluväzňov na lepšie – čo nebolo možné pripustiť.

 

 

Náboženská sloboda – oficiálne bola v Československej socialistickej republike plne podporovaná, no skutočnosť bola iná. Náboženská tlač bola obmedzená iba na produkciu Katolíckych novín a Svätovojtešského pútnika, a aj v týchto tlačovinách sa často našli aj za tých čias texty, nad ktorými sa dalo len krútiť hlavou. Nebola možnosť dostupnosti bežnej náboženskej literatúry, preto bola tlačená v zahraničí a pašovaná cez hranice náročným spôsobom, často v minimálnych množstvách. Následným prepisovaním na písacích strojoch prostredníctvom množstva obetavých ľudí sa po nociach rozmnožovala a šírila ďalej. Neskôr sa pridali prvé cyklostylové časopisy a noviny, ich výtlačky boli veľmi cenné a kolovali po rodinách a spoločenstvách. Podobne na tom bolo náboženské vysielanie – to, čo bolo oficiálne vidieť v televízii, bolo často – predovšetkým na púťach – okorenené „príhovorom“ niektorého z vysokopostavených predstaviteľov vlády alebo KSČ. (Povestné bolo vystúpenie vtedajšieho ministra kultúry na púti vo Velehrade v roku 1985, ktoré veriaci vypískali po tom, čo sa pokúsil z misie sv. Cyrila a Metoda urobiť len čisto kultúrnu záležitosť.) Správy boli vždy len v prospech komunistického režimu a o mnohom zo sveta a z Cirkvi sa oficiálnou cestou nemohli bežní ľudia dozvedieť nič, aby žili v ilúzii, ako im je vlastne dobre. Preto mnohí napriek nebezpečenstvu a často prerušovanému počúvaniu vysielača Slobodná Európa počúvali, čo sa v skutočnosti vo svete v politike, ako aj v Cirkvi deje. Obmedzenie vďaka náboženskému útlaku bolo cítiť aj pri možnosti cestovať do zahraničia – voľný pohyb bol obmedzený a každá cesta musela byť schválená zvrchu. Len čo bolo podozrenie z „protištátnej“ činnosti osoby alebo jej príbuzenstva, cesta bola zakázaná. Rovnaké obmedzenie zažili tí, ktorí mali príbuzných v zahraničí, hlavne v USA, ešte viac tí, ktorých členovia rodiny emigrovali na Západ.

 

Nemožnosť štúdia a práce – režim dobre vedel, že Cirkev zničí, ak nedovolí inteligencii sa prejaviť a mladým veriacim ľuďom študovať na vysokej škole, no často ani na strednej škole, ktorej dosah mal vplyv na mienku a výchovu ľudí. Z toho dôvodu bolo predovšetkým mnoho učiteľov, ale aj vedcov, ba aj lekárov, ktorí tajili svoju vieru zo strachu, aby mohli ostať pracovať vo svojom odbore. Prejavy viery museli zastierať, často nechodili so svojou rodinou do kostola v mieste bydliska, a ak aj šli, tak nikdy nie spolu a nie v rovnakom čase. Nebolo možné, aby deti týchto ľudí boli prihlásené na náboženstvo v škole, verejné priznanie sa k viere znamenalo riskovať stratu zamestnania. Deti tých rodičov, ktorí ich bez ohľadu na svoje zamestnanie prihlásili na vyučovanie náboženstva a žili svoju vieru, mali často problémy pri výbere štúdia. Bolo nepredstaviteľné, aby mohli ísť študovať čo len stredoškolský pedagogický smer, na vysokej škole boli takýmito odbormi okrem učiteľstva ešte jasne ohraničené podmienky prijatia na štúdium žurnalistiky.

 

 

Odobranie štátneho súhlasu – spôsob, akým boli „trestaní“ aktívni kňazi za protištátnu činnosť, ktorou bolo všetko, čo presahovalo slúženie všednej svätej omše bez prejavov živej viery (mládežnícky zbor, aktívne stretká všetkých vekových kategórií, možnosť vzdelávať sa vo viere či spolupráca na pašovaní, prepisovaní a distribúcii náboženskej tlače, kázne pranierujúce režim). Bez štátneho súhlasu nemohol kňaz slúžiť v pastorácii a musel si nájsť bežné zamestnanie, v opačnom prípade bol potrestaný väznením ako príživník. Nájsť si však prácu ako kňaz nebolo jednoduché – a tak mnohí z nich napriek vynikajúcemu vzdelaniu a schopnostiam na vysokej úrovni skončili ako kuriči v kotolniach, hrobári alebo skladníci.

 

Ópium ľudstva – označenie náboženstva a viery v terminológii komunistického režimu. Podľa tejto teórie je náboženstvo nesmierne škodlivé a treba ho zlikvidovať.

 

Pacem in terris – alebo aj Združenie katolíckych duchovných. Organizácia pre kňazov, ktorí boli ochotní spolupracovať s komunistickým režimom, niesla názov encykliky Jána XXIII. – aby sa vyvolal dojem, že organizácia je v súlade s učením Katolíckej cirkvi a s jej schválením. Predchodcom Pacem in terris bol MHKD – Mierové hnutie kresťanských duchovných, ktoré však neskôr stroskotalo na slabej podpore štátnej moci a odporu kňazov. Kňazi, ktorí spolupracovali s režimom, dostávali odmeny, aby boli finančne motivovaní. Odmeny dostávali dokonca aj za to, ak si neplnili pastoračné povinnosti.

 

Ploštica – známe odpočúvacie zariadenie Štátnej bezpečnosti, ktoré často bez vedomia a súhlasu aktívnych veriacich, kňazov a biskupov montovala do ich príbytkov a áut na skryté miesta. Vďaka tomuto zariadeniu dostávala ŠtB priame a cenné informácie o tom, čo sa v Cirkvi deje, kto sa v čom angažuje, a podľa toho aj konala. Kardinál Ján Chryzostom Korec kvôli minimalizovaniu odpočúvania hovoril s prichádzajúcimi návštevami napríklad tak, že mal nad stolom zavesenú dlhú rúru. Z jedného konca sa rozprávalo, z druhého sa počúvalo – a ploštica sa tak minula účinkom.

 

 

PTP – pracovno-technické prápory, miesta výkonu ťažkej a nebezpečnej práce, kde boli odsúvaní „nepriatelia režimu“. Často sa tam stretla skutočne vyberaná spoločnosť zrelých a kvalitných ľudí, ktorí aj tu na takýchto miestach budovali svoje priateľstvá.

 

Rozvracanie republiky – hlavný paragraf slúžiaci na obvinenie, trest, väznenie a perzekvovanie tých, ktorí sa prejavovali inak, ako si želala vtedajšia vládna moc. Skrývalo sa pod ním všetko od aktívnej účasti na živote Cirkvi, až po filozoficky odlišný názor od toho štátneho.

 

Selektovanie adeptov na kňazstvo – ak štátna moc selektovala a riadila rozvoj katolíckej inteligencie tým, že obmedzovala ich stredoškolské a vysokoškolské štúdium, ešte viac to bolo cítiť na prijímaní adeptov na kňazstvo. Okrem toho, že boli dané limity čo do počtu, bolo prioritou vziať do seminára chlapca, ktorý nemal pevnú vieru a ktorý sa dal spracovať na spoluprácu s režimom. Mnohí dnešní kňazi sa dostali do seminára na niekoľkonásobné pokusy. Výsledkom bolo potom tajné štúdium a svätenie kňazov a biskupov.

 

Šifry a heslá – používali ich obe strany brehu, tak štátna moc, ako aj podzemná cirkev či aktivisti z radov slobodne zmýšľajúcich občanov. ŠtB takto kryla svoju činnosť, aby nebola nápadná, druhá strana sporu chránila miesta a mená tých, ktorí organizovali a podporovali slobodný život a vyznávanie viery. Z tých čias sa napríklad zachovalo označenie známych bratislavských kostolov, kde to vierou žilo – a tak, aby sa zakrylo, kto kam ide, hovorilo sa: idem do K-áčka (ku kapucínom), či do J-éčka (k jezuitom). Duchovné cvičenia boli často prekryté turistikou či výletom.

 

ŠtB – smutne známa Štátna bezpečnosť, ktorá mala aj iné úlohy, ako je činnosť polície v jej všeobecnom význame. Počas totality bolo jej hlavnou úlohou likvidovať, sťažovať a minimalizovať „protištátnu činnosť“ – teda aj aktívnu činnosť Cirkvi, na čom si dala osobitne záležať. Dnes už vďaka Ústavu pamäti národa vieme, že existovali tzv. spolupracovníci ŠtB, ktorých úlohou bolo získavať a donášať informácie na „politicky nespoľahlivých“ ľudí. Často to boli blízki spolupracovníci či členovia rodiny alebo susedia. Mnohí aktivisti Cirkvi to aj tušili či priamo vedeli, mnohí nie – odkrytie týchto štruktúr a ľudí prinieslo po revolúcii veľké emócie a prekvapenie. Spolupracovníci boli motivovaní finančne aj postupom v zamestnaní, aj keď im chýbala kvalifikácia či prax.

 



Komentáre