Mama a ilúzia dokonalosti

Nemusíš byť dokonalou mamou. Nemusíš byť neustále milá, trpezlivá a večne vysvetľujúca. Môžeš aj zakričať, môžeš deťom povedať, že nevládzeš, že teraz sa s nimi hrať nebudeš. Nemusíš mať výčitky svedomia. Aj tak si dobrá mama.

Aké je to počuť? Je to oslobodzujúce? Je to úľava – počuť, čítať, že nikto od teba nechce dokonalosť?

Pre mňa áno. Vedieť, že moje materstvo má hodnotu aj bez dokonalosti. A aj to tvoje. Pripomínať si, že moje deti ma milujú a chcú byť so mnou nie preto, lebo máme doma poriadok, či majú každý deň navarené nielen na obed, ale i na večeru.

Je oslobodzujúce vedieť, že som dobrou mamou aj napriek tomu, že na deti zakričím, že nie som vždy láskavá a ani trpezlivá. A moje deti, tie krehké detské duše mi nechávajú odkazy, aká som najlepšia maminka na svete. Ale namiesto toho, aby som sa zahĺbila do ich odkazov – hľadám a vyžadujem dokonalosť. Tú hľadám darmo, veď je to len ilúzia, a namiesto toho prichádza frustrácia. Frustrácia z toho, že dnes som znova nenaplnila svoje vlastné očakávania a svoju dokonalosť.

A tak mi napadá otázka – ako prijať a každodenne žiť svoju nedokonalosť? 

// Čítajte celý text //