Mama a saleziánska spolupracovníčka Andrea Jurčišinová-Kukľová: Deti robia našu zem krajšou a voňavejšou, sú odrazom Božej dobroty

Aďka Jurčišinová-Kukľová je mamou štyroch detí, učiteľkou v Materskej škole bl. Zefyrína na Poštárke pri Bardejove a saleziánskou spolupracovníčkou. Téma vzťahov s mladými i generačných rozdielov je jej blízka nielen cez povolanie, ale aj osobné poslanie. Medzigeneračné vzťahy nevníma ako niečo, čoho sa treba báť, ale ako výzvu a príležitosť na vzájomné obohatenie a rast.

Kto je žena, s ktorou sa dnes rozprávame – čo ju teší, motivuje a čomu venuje svoj čas?

Som manželkou a mamou štyroch detí – troch dcér a jedného syna. Povolaním učiteľka v materskej škole. Teší ma, keď mám okolo seba ľudí, ktorí ma motivujú a posúvajú vpred. Mám rada prírodu, turistiku s manželom a deťmi a šport. V lete bicykel, v zime bežky a korčuľovanie. A som tiež fanynkou najmä hokeja. Rada si prečítam dobrú knihu a mám celkom rada ticho. A do toho ticha sa chodievam započúvať do krásnej prírody, kde sa často rozprávam s naším Stvoriteľom. Raz za mesiac s manželom Mariánom vedieme stretká pre mladých manželov. Sú pre nás obohatením.

Si mamkou štyroch detí a zároveň učiteľkou v materskej škole. Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Asi tak ako život bežnej pracujúcej mamy (úsmev). Na začiatku dňa doprajem mojej duši dobrý štart – snažím sa každé ráno naštartovať modlitbou a tiež mi veľmi dobre padne ranná káva. Práca s deťmi v materskej škole si vyžaduje veľa trpezlivosti a úsilia, no dáva môjmu životu zmysel. S manželom si rada vychutnám poobednú kávu, hoci často len tak v tichu, keďže obaja sme učitelia a hluku máme až-až. Keďže máme štyri deti, ktoré tiež majú svoje záujmy a krúžky, snažím sa, ako sa len dá, tráviť hodnotný čas aj s nimi. S dievčatami rada chodím na „maminkovský deň“ – posedenie na káve, prechádzka v prírode. No robím to tak, že trávim čas s každou individuálne. Je to taký náš čas na vzájomné zdieľanie sa. So synom rada chodím na hokejbalový krúžok, kde som ako mama-fanynka. A niekedy tú hokejku vezmem aj doma a hráme spolu na dvore napínavé zápasy (úsmev). Snažím sa svoj deň nastaviť tak, aby mi vyšiel čas aj na svätú omšu. Z nej čerpám silu a chuť kráčať ďalej.

Stretávaš sa denne s deťmi v škôlke – vnímaš nejaké rozdiely medzi tým, aké deti sú dnes a tým, aké boli kedysi?

Pracujem v škôlke, ktorá je na periférii mesta a navštevujú ju deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia. Pôsobím tam už niekoľko rokov. Vnímam, že tieto deti potrebujú ešte viac pozornosti, nakoľko sa jej nedočkajú doma v dostatočnej miere. Pred 19 rokmi, keď som prišla pracovať na Poštárku, boli tieto deti chudobnejšie, čo bolo vidno aj na oblečení a hygiene. Dnes je to už na lepšej úrovni. Ako negatívum vidím vplyv mobilov, internetu. Nielen tieto deti prichádzajú už do materskej škôlky s tým, že trávia niekoľko hodín pred displejmi a obrazovkami. Má to dopad najmä na komunikáciu. Takmer každé dieťa má poruchu reči a výslovnosti.

V ČASE DOSPIEVANIA JE DÔLEŽITÉ BYŤ SVOJMU DIEŤAŤU NABLÍZKU NAJVIAC, AKO SA DÁ

Vnímaš tie rozdiely aj pri svojich starších dcérach?

Dnešné deti majú oveľa viac možností – množstvo krúžkov, športov, môžu sa rozvíjať po každej stránke. No napriek tomu im niečo chýba. Generácia našich detí sa už narodila do sveta mobilov. A to ich postavilo pred obrovskú výzvu. V tejto oblasti to majú dnešné deti náročnejšie ako my. My rodičia im v tom musíme pomôcť, aby to vedeli ustáť. V čase dospievania zohrávajú kamaráti významnú rolu v ich živote a často ovplyvnia vaše dieťa natoľko, že sa dostanete do situáciíi, o ktorých sa vám ani nesnívalo. Svet internetu je dnes zaplavený kadečím a je to naozaj veľký výkričník pre nás rodičov, byť svojmu dieťaťu nablízku najviac ako sa dá. Zaujímať sa o jeho svet, aj keď sa nám to zdá nezaujímavé, často nechápeme, no mali by sme to robiť ako rodičia – naučiť sa vcítiť do toho, čo prežívajú.

To môže byť pre rodičov pomerne ťažké. Je niečo, čo by im v tom mohlo pomôcť?

Mne ako mame veľmi pomohla skúsenosť, keď som so svojou dcérou bola na víkende mama a dcéra v Rodinkove, kde sme mali práve jednu takú aktivitu. Mali sme rovnaké otázky, no ja ako mama som mala odpovedať, ako keď som mala 14 a dcéra mala odpovedať ako mama – teda v mojom veku. Bolo to veľmi obohacujúce. Vtedy som si uvedomila, že takmer všetky veci som prežívala v tom veku aj ja veľmi podobne ako teraz moja dcéra.

Čo z toho, čo si dostala od svojich rodičov, sa snažíš odovzdať ďalej?

Svojim rodičom som vďačná za dar viery, ktorý som od nich dostala ako dar a ten chcem dávať ďalej. Tiež vzťah k práci – ako deti sme sa aktívne zapájali do prác v záhrade a keďže rodičia pochádzajú z Oravy, kde sa ešte donedávna vo veľkom gazdovalo, ako tínedžerka som chodievala pomáhať aj starým rodičom. Zažila som ešte viazanie snopkov pri žatve, hrabanie sena, či zber zemiakov. Pamätám si, že raz ma ako 14-ročnú slečnu dedko zobral na pole, kde bolo treba s vidlami naložiť na vlečku už dosušené snopy. Bola to makačka, ale ja som bola hrdá, že som dedkovi pomohla. Myslím, že toto dnešným deťom chýba – trošku viac fyzickej práce, kde by si vybili nadmernú energiu.

Je aj niečo, čo si sa rozhodla vo výchove robiť inak ako tvoji rodičia?

Asi to, že sa s deťmi častejšie rozprávam, že chodíme často na výlety, turistiku, to som ako dieťa nezažila. Priniesol to do nášho vzťahu manžel – vášnivý turista. Naše deti sme naozaj od malička brávali na výlety do prírody, kde sme zažili veľa pekného.

DETI MA UČIA, ŽE ICH SRDCE JE VEĽKÉ AKO SRDCE BOHA

V čom sú dnešné deti tvojimi učiteľmi?

Veľmi pekná otázka, lebo naozaj vnímam, že deti sú našimi učiteľmi. Sú to najúprimnejšie stvorenia a veľmi čisto vidia a pomenujú veci. Učia ma určite väčšej úprimnosti a priamosti. Nezaobaľovať veci. Jednoducho ich pomenovať také, aké sú.

Je niečo, čo ťa naučili o Bohu alebo o živote, čo by si sa od dospelých možno nedozvedela?

Deti ma učia, že ich srdce je veľké ako srdce Boha. Zmestia sa doň všetci. Deti sa rýchlo vedia uraziť, rozplakať, ale vedia veľmi rýchlo aj zabudnúť na krivdu. Majú radosť z maličkostí a obrovskú fantáziu. Do lesa idú bez hračky, no tam objavia množstvo vecí, s ktorými sa dokážu zabaviť. Tiež majú neskutočnú pamäť na detaily. Často nám ukazujú veci, ktoré my nevidíme alebo nechceme vidieť. Dôverujú nám rodičom, tak ako by sme mali my dôverovať nášmu nebeskému Otcovi. Sú odrazom Božej dobroty.

Ako hovorí M. Gorkoj: „Dieťa je živý kvet.“ To znamená, že našu zem robí krajšou a voňavejšou.

STARŠÍ NEMAJÚ BYŤ PRE MLADÝCH IBA AUTORITOU, ALE NIEKÝM, KTO ICH SPREVÁDZA

Ako si sa dostala k saleziánskemu hnutiu?

K saleziánom som sa bližšie dostala, keď som začala pracovať v materskej škole, keďže školu spravujú práve saleziáni. Konkrétne zavolanie som pocítila, keď sa ma spolupracovníčka Majka, s ktorou sme mávali stretká, raz spýtala: „Aďka, nerozmýšľala si o tom, že by si sa stala spolupracovníčkou?“ táto otázka prišla pre mňa ako odpoveď. Nakoľko som sa Boha pýtala už dlhší čas, že mám túžbu niekam patriť, niekde sa formovať a slúžiť. Po dvojročnej formácii ma jeho milosrdná láska pritiahla. A tak som sa po zložení prísľubov stala saleziánskou spolupracovníčkou.

Čo ťa na ich prístupe oslovilo a čo pre teba znamená saleziánske spolupracovníctvo?

Oslovil ma saleziánsky duch a ich prístup k mladým a deťom, ale aj výroky Dona Bosca: „Všetko robte s láskou, nič nasilu,“ a tiež: „Nestačí mladých milovať, oni musia cítiť, že sú milovaní.“ Nekráčať cestou príkazov, zákazov, ale snažiť sa budovať s deťmi vzťah a byť láskavý. Dennodenne sa to učím. Je to práca na celý život. Byť saleziánskou spolupracovníčkou pre mňa znamená byť dobrou manželkou a mamou. Mať vyhrnuté rukávy – byť potrebným človekom všade tam, kde si to situácia vyžaduje. Blízky mi je tiež výrok Dona Bosca: „Svätosť spočíva v tom byť stále veselý.“ No nie v zmysle usmievať sa od ucha k uchu, ale byť optimisticky naladený aj v ťažkých časoch. Pozerať na budúcnosť s nádejou. Po Veľkom piatku veriť vo Veľkonočné ráno.

Čo si myslíš, že dnešné deti potrebujú od dospelých najviac?

Milujúcich a prítomných rodičov. Čas a pochopenie. Nepotrebujú značkové veci ani drahé dovolenky. Tráviť s nimi čas je najviac. A potrebujú hranice, aby vedeli odkiaľ-pokiaľ. Keď im ich nedáme, stratia sa.

Ako vnímaš vzťah medzi generáciami vo vašej saleziánskej komunite – stretávajú sa tam mladí a starší? Čo si navzájom dávajú?

Don Bosco vravieval, že výchova je záležitosť srdca. Staršia generácia má už niečo za sebou, má v srdci tú citlivosť, trpezlivosť a najmä skúsenosť. Vnímam, že aj tí skôr narodení vedia byť nablízku mladým. Nie sú pre nich iba autoritou, ale niekým, kto ich sprevádza, počúva, poradí. Mladí veľmi nemajú radi, keď im niekto niečo diktuje, prikazuje. Očakávajú skôr vypočutie, a keď je potrebné usmerniť, tak s láskou. Starší sa pri mladých učia novým veciam, technológiám – príkladom bol don Luigi, salezián, ktorý dlhé roky pôsobil v Bardejove. Ten sa vedel porozprávať naozaj s každou vekovou kategóriou, kráčal s dobou – bol aktívny aj na sociálnych sieťach. V saleziánskej komunite sa stretávajú mladí a starší takmer na všetkých akciách, sú prínosom aj na duchovných obnovách, kde im slúžia v kuchyni pri varení alebo pri prednáškach.

Don Bosco pracoval s mládežou v úplne inej dobe. Čo z jeho prístupu podľa teba funguje aj dnes a kde treba hľadať nové cesty?

Don Bosco sa venoval najmä mladým a ľuďom na okraji. Myslím si, že v tomto duchu sa to deje aj dnes. Zažívam to aj konkrétne, viditeľne, ako sa saleziáni venujú deťom z osady. Venujú im svoj čas, robia aktivity pre deti, rodiny, vzdelávajú ich v škole. Snažia sa im sprostredkovať vieru v Boha. Sprevádzajú mladých, formujú ich vo viere na duchovných obnovách, pravidelných stretkách. Keďže saleziánov vnímam ako veľkú rodinu, tak ako každá rodina, aj tá saleziánska musí byť otvorená výzvam dnešnej doby. Byť tu pre každého, aj pre tých menej výrazných, tichších – vedieť sa im prihovoriť, nebyť uzavretým. Možno oslovovať mladých aj mimo oratka. Byť dobrým kresťanom a čestným občanom – to platí v každej dobe. A nikto nemusí vedieť, že si spolupracovník, kňaz, rehoľník. Príklad vlastného života priťahuje najviac. Nové cesty hľadať najmä načúvaním mladých a ľudí na okraji.

Čo by si odkázala rodičom alebo vychovávateľom, ktorí si s dnešnou mladou generáciou nevedia rady?

Nech to s mladými nevzdávame. Pomáhajme im rásť. Držme sa slov Dona Bosca: „V každom mladom človeku je struna dobra. Úlohou vychovávateľa je nájsť ju a rozozvučať.“ A nezabúdajme na humor – ten je korením života.

Foto: archív respondenta