TOP

Mama deviatich detí Janka Maníková: Byť mamou je jedno obrovské dobrodružstvo

Najprv chcela mať štyri deti, no Pán Boh jej požehnal deväť. Ďalšie dve sú v nebi.  Janka Maníková (43) býva s manželom Jánom (v súkromí ho volá Jany) vo Finticiach. Obaja navštevujú katolícke spoločenstvo Marana Tha. Hoci tam Janka slúži rôznymi spôsobmi, najviac slúži vo svojej rodine. Doma je deťom  mamkou, učiteľkou, občas aj policajtkou či psychologičkou, ale predovšetkým je Bohu oddanou ženou, ktorá mu zveruje celý svoj život i život detí.

Z akej rodiny pochádzaš? Máš viacerých súrodencov?

Z úplne normálnej. Moji rodičia sú intelektuáli, veľmi inteligentní a múdri ľudia. Obaja si dali veľmi záležať na tom, aby sme mali vzdelanie a snažili sa o to, aby sme mali všetko, čo sme potrebovali.

Mám mladšiu sestru a brata. Moja mamka bola a je veľmi obetavá, snažila sa udržiavať rodinu pokope a veľmi jej záležalo na tom, aby sme sa mali dobre. Podporovala nás vo všetkom najlepšie, ako sa dalo. Na svojich rodičoch si vážim, že nás viedli k slobodným rozhodnutiam v živote. Dali ma pokrstiť, priviedli k svätému prijímaniu a birmovke a potom nechali na mňa, ako sa rozhodnem. Veľmi si vážim, že aj keď som možno minula ich predstavy o mojom živote, rešpektujú moje rozhodnutie žiť s Bohom a mať veľkú rodinu.

 

Mali ste s manželom pred svadbou dohodnuté, koľko chcete detí? Snívala si o veľkej rodine?

S manželom sme chceli mať štyri deti – dvoch chlapcov a dve dievčatá. Nemala som sen, že budem mať veľa detí. Myslela som si, že budeme mať tie štyri, najlepšie hneď za sebou, že pôjdem do práce a deti sa zaradia do školského systému. Všetko sa však zmenilo, keď sme čakali štvrté dieťa. Bolo to náročné tehotenstvo spojené aj s pobytom v nemocnici. Počas tohto obdobia sme boli na kurze Rút a tam som veľmi silno pocítila túžbu mať ešte viac detí. Manželovi som to nepovedala, mala som bázeň. Pamätám si, že ešte na danom kurze mi môj Jany povedal, že má pocit, že toto štvrté dieťatko nebude posledné. Pre mňa to bolo potvrdenie mojich myšlienok a pocitov a ďakovala som Bohu, že to zjavil aj manželovi. Vtedy som už vedela, že vlastne neviem, aký bude definitívny počet našich detí. Aj keď takýto počet som nečakala. Myslela som, že pri sedmičke sme už skončili. Ale Boh je ten, kto má posledné slovo.

 

Vždy si vedela prijať jeho vôľu?

Posledné tehotenstvo som prijímala najťažšie zo všetkých. Bolo to ešte pred vypuknutím koronakrízy. Bojovala som s Bohom, že ako mi to mohol urobiť. Veď je toľko žien túžiacich po deťoch a On dá ďalšie dieťa nám. Manžel s humorom skonštatoval, že buď deti vychovávame dobre, a preto nám Boh dal ďalšie dieťa, alebo nám Boh dáva ešte ďalšiu šancu. Odovzdala som to vtedy Bohu a len som sa modlila za svoje zdravie a silu prijať z Božej ruky všetko, čo dáva.

 

Čiže máte deväť detí. Dosť vysoké číslo, nie?

Detí máme vlastne jedenásť, dve sa narodili pre nebo. Prijímam to s veľkou pokorou, zodpovednosťou a svojou jednoduchou láskou, akej som schopná. Vnímam to biblicky – kto veľa dostal, od toho sa bude veľa očakávať. To, že máme deväť detí, nie je len nejakým naším úspechom. Úspechom bude, ak ich dobre vychováme. No a s tým je spojená moja veľká zodpovednosť za deti pred Bohom a ľuďmi. Mám veľký strach o deti. Ale to má každá mama, je jedno, koľko má detí. Som presvedčená, že každá mama robí pre svoje deti všetko, čo je v jej silách, a robíme to všetky na sto percent. Mať deti je dar. Ale je to aj veľmi ťažká, neúnavná starostlivosť. Dennodenné rutinné činnosti, sebazapieranie, odovzdanosť a modlitba. A s tým je spojené to, že bez Božej pomoci a požehnania to nepôjde.

 

Niekedy sú dni ako tento. Nič neurobím, lebo dieťatko sa chce nosiť na rukách.

 

NÁŠ PÁN FARÁR MI POVEDAL, ŽE SOM NAŠLA MILOSŤ U BOHA

Reakcie okolia môžu byť na vysoký počet detí rôzne. Riešiš to?

Reakcie okolia boli rôzne aj vtedy, keď sme mali len štyri deti. Pamätám si, že keď sme ich už mali päť, tak sa ma ľudia na ulici pýtali, či sú všetky moje. A ja som tak s hrdosťou povedala, že áno. A niekedy som s humorom povedala, že polovica je manželova. Čo už môžem povedať na také otázky? Nikdy som to neriešila. A keď som to riešila, tak som na to už asi zabudla.

 

Bol niekto aj nepríjemný?

Ale áno, stretli sme sa aj s veľmi nepríjemnými reakciami. Keď sa ľudia pýtajú, či nepoznáme nejaké prostriedky na to, aby sme už deti nemali… Ale ja budem Bohu hovoriť, koľko detí mi má dať? Veď keď On dal život, prečo by som ho nemala prijať, aj keď to môže byť ťažké? Preto sa zo zásady nepýtam nikoho, prečo má jedno alebo desať detí. Je to každého osobná vec.

Väčšinou sa snažím zapamätať si pozitívne reakcie okolia. Ľudia nerozumejú, prečo máme toľko detí. Tí odvážnejší sa pýtajú, prečo ich máme toľko a či sme ich všetky chceli. Povzbudia ma, a niektorí aj povedia, že sa budú za mňa modliť. To je také milé.

Náš pán farár mi povedal, že som našla milosť u Boha. A veľmi mi to pomohlo. Boh zhliadol na mňa, sklonil sa a vdýchol do mňa život. Ak mi Boh dôveruje, že sa o deti dokážem postarať, tak aj ja potrebujem Bohu dôverovať, že ma nezanechá a ani neopustí.

 

Čo pre teba znamená byť mamou?

Život v prítomnosti. Moja mamka ma vždy učila, že treba žiť tu a teraz. Nestavať si vzdušné zámky. A teraz som mama. Pre mňa to je neobmedzené využitie všetkých darov a talentov, ktoré mi Boh dal. On vedel, ako využiť moju energiu, temperament a schopnosti. Ale pre mňa byť mamou znamená hlavne byť neustále v pohotovosti, lebo v našej rodine sa vždy udeje niečo nepredvídateľné. Stále u nás niekto kričí, niekto niekoho bije, stále počuť slovo „mami“, takže som aj najobľúbenejšou osobou v rodine. Ale tiež som aj sudca, policajt, psychológ, upratovačka a ešte mám mnoho iných funkcií, ktoré je potrebné vykonávať a neurobí to nikto iný, iba mama. Niekedy si poplačem ako to nezvládam, a zároveň ďakujem Bohu za tento pre mňa nezaslúžený dar.

Byť mamou je jedno obrovské dobrodružstvo, na konci ktorého neuvidím ovocie. Ak áno, tak možno až v nebi. Pre mňa je to veľmi veľká zodpovednosť, ako deti vychovám, ako ich povediem životom. Ja som mama, ktorá sa o deti veľmi bojí. Všetko chcem mať pod kontrolou, čo je pri tomto počte detí takmer nemožné. A tak sa dennodenne učím odovzdávať všetko do rúk Bohu.

Byť mamou je pre mňa spôsob, ako byť pri Bohu bližšie. Lebo bez neho to materstvo „nedám“. Materstvo je pre mňa tiež to, že vnášam život do neriešiteľných situácií našich detí ako sú ich konflikty, úlohy, vzťahy; rovnako je pre mňa spôsobom, ako premieňať samú seba v lepšieho človeka, ale to sa mi nie vždy darí.

 

Túto momentku mám veľmi rada. Ukazuje to, čo sme zažili po príchode s bábätkom domov z pôrodnice.

 

MODLÍM SA ZA POKOJ V NAŠOM DOME

Ako zvládaš výchovu?

Mám na to hneď tri odpovede: Po prvé – nezvládam. Po druhé, ak to zvládam, tak jedine s Božou pomocou. A po tretie – robím všetko, čo je potrebné urobiť vlastnými silami, ale výsledok nechávam na Boha. Chce to veľmi veľa trpezlivosti. Myslím, že bez môjho manžela by to tiež nešlo. S manželom sa smejeme, že je to boj o prežitie –ráno sa začne a večer skončí.

Myslím si, že pri výchove je veľmi potrebné rozlišovať, či ide o malé deti alebo veľké. Keďže v tomto čase máme doma deti od štyroch mesiacov až po šestnásť rokov, tak je to veľmi zaujímavé a zároveň veľmi náročné. Nedá sa venovať všetkým naraz a zároveň každému osobitne. Je to nemožné.

 

Máš potom nejaký systém v tom, ako im prejavuješ pozornosť?

Milujem svoje deti a je pre mňa dôležité, aby to vedeli. A nielen vedeli, ale aj cítili, že sú milované. Počas dňa sa im to snažím pomedzi všetky povinnosti aj povedať, objať ich, pochváliť…

Veľa sa s deťmi rozprávame, hlavne staršie to majú veľmi rady. Trávime spolu čas najlepšie, ako sa dá – pri upratovaní, hraní sa, učení, rozhovoroch, keď si doma hráme chvály.

Na výchovu je potrebný čas. A ten nie vždy mám. Nie som dokonalá a robím veľa chýb. Niekedy mám pocit, že vplyvom dvadsaťštyrihodinového nasadenia mi chýbajú sily viac vnímať to, čo je na deťoch dobré, skôr len hasím to, čo je problém. Z toho vyplýva, že niekedy sú dni, keď som milá, láskavá, dobrá mama, a potom sú dni, keď veľa kričím, kritizujem, keď som pod tlakom a vybuchujem. Ale naše deti sú úžasné, veľmi obdarované a veľmi rady si robia, čo chcú. A ja som rada, že ich máme.

 

Čas strávený s deťmi, hoci aj krátky, je najväčším darom, ktorý si môžeme dať.

 

Keď máš ťažší čas, veľa povinností alebo sa cítiš neisto, čo ti pomáha?

Mení sa to podľa obdobia, v akom sa nachádzam a veku, v akom sú deti. Tiež v tejto dobe, v ktorej všetci prechádzame akoby prirodzenou neistotou korona situácie, mnohé moje radosti neprichádzajú do úvahy. Ale aj tak sa snažím načerpať. Veľmi rada vyhľadávam ticho, čo je v našej rodine takmer nedosiahnuteľný stav. V tichu premýšľam a rozprávam sa s Bohom. A paradoxne sa s Bohom, a nielen s ním, veľmi rada hádam – akoby som chcela vykričať zo seba všetko, čo ma trápi. Rada čítam knihy a rozprávam sa s deťmi. Hlavne s tými staršími je to zaujímavé. A pomáhajú mi moje spriaznené duše, moje priateľky. Tie by mala mať každá mama. Keď sa môžem s nimi porozprávať a keď im načúvam zisťujem, že nielen ja riešim mnohé veci, ale že aj oni majú daný problém. A že v tom nie som sama.

Tiež mi pomáha, keď sa niekto o mňa zaujíma a nie sú to naše deti (úsmev). Že mi niekto len tak zavolá, napíše, pozdieľa sa. Keď manžel s deťmi ide niekam von a ja si môžem vychutnať ticho v dome, poupratovať si veci, ktoré sa hlavne pri malých deťoch upratať nedajú. No a najväčšia radosť samozrejme je, keď môžem z domu „vypadnúť“ aj ja, aby som sa mohla tešiť, keď sa doň vrátim. Najlepšie je ísť niekam na nákupy a neminúť všetky peniaze (úsmev). Tieto moje posledné radosti majú na chvíľu stopku, ale nevadí. Vzhľadom na to, že máme malé bábätko, by som aj tak bola len doma. A keďže to zmeniť nemôžem, beriem to tak, ako to je. A je to v poriadku.

 

Ako sa modlíš za deti?

Modlím sa za ich potreby. Vždy sa opýtam, kto potrebuje modlitbu, za čo sa mám modliť. A oni mi povedia. Vždy ráno, keď idú do školy (v tomto čase sú doma), im dám krížik na čelo a chalani sami od seba povedia, za čo sa mám v daný deň modliť. A ja sa modlím.

Nemodlím sa však v presne stanovenom čase. Modlím sa počas celého dňa. Keď idem z izby do izby, keď skladám prádlo, žehlím, varím… Tiež keď sú deti choré alebo keď spia, alebo počas dňa, položím dieťaťu ruku na hlavu a modlím sa modlitbu príhovoru s tým, že odovzdávam dieťa Bohu.

 

Za čo sa najviac modlíš?

Modlím sa za pokoj v našom dome, aby Pán postavil okolo nás múry a na ne stráž anjelov, aby nás ochránili od zlého. Modlím sa za to, aby sa Boh dotkol srdca každého nášho dieťaťa a aby mali otvorené srdce pre neho. Som presvedčená, že ak deti zažijú jeho dotyk, tak sa ho nepustia. Budú s ním žiť kdekoľvek sa ocitnú. Tiež aby našli svoje poslanie, miesto vo svete, aby mali úspech v tom, čo budú robiť. Modlím sa za to, aby mali dobrých priateľov, s ktorými sa budú ťahať bližšie k Bohu. Aby mali dobrých učiteľov, ktorí im budú dávať pravdivé informácie o svete. Modlím sa za ich povolania, za ich čistotu a vernosť vo viere.

Rada sa modlím Žalmy, Magnifikat a úplne najobľúbenejšou modlitbou je Pod tvoju ochranu. Veľmi rada mám aj modlitbu, ktorú sa modlil Ježiš: „Neprosím, aby si vzal moje deti zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým. Posväť ich pravdou, tvoje slovo je pravda“. Veľmi dobre si uvedomujem, že nežijeme v ľahkých časoch. Nedôverujem veľmi tejto spoločnosti, v ktorej sa nachádzame, a tak mi nič iné neostáva, iba dôverovať Bohu, že naše deti sú v jeho rukách a že si ich On sám ochráni.

 

Odfotiť sa spolu so všetkými našimi deťmi je zázrak.

 

MUSELA SOM SA NAUČIŤ NEBYŤ NA SEBA NÁROČNÁ

Nielenže sa staráš o veľkú rodinu, ale aj o vzdelanie detí cez takzvané domáce vzdelávanie (DV). Prečo a ako si k nemu prišla?

K domácemu vzdelávaniu som sa dostala, keď sme mali štyri deti a najstarší syn išiel do prvého ročníka. Vedel čítať, písať, počítať a zdalo sa mi zbytočné, aby išiel do školy. Ale keďže sme mali problém v tom čase nájsť garanta, ktorý je potrebný pre realizáciu DV na Slovensku, syn do školy nastúpil. Ja síce mám vysokoškolské vzdelanie, ale nie pre prvý stupeň ZŠ. Na konci synovho prvého ročníka som sa cez svoju dobrú priateľku dozvedela, že v Bratislave otvárajú rozširujúce štúdium pre učiteľov so zameraním na 1. stupeň ZŠ. So súhlasom manžela som si podala prihlášku a prijali ma. Štúdium bolo veľmi náročné, lebo hneď na to som bola znovu v požehnanom stave. Ale s Božou pomocou sme to „dali“. Dnes sa smejem, že som s naším Ondrejkom vyštudovala ďalšiu vysokú školu. Ovocím tohto štúdia bolo, že sme už nemuseli hľadať garanta, ale stala som sa garantkou vzdelávania (nielen) našich detí na prvom stupni ZŠ, a tak sme mohli slobodne nastúpiť na cestu domáceho vzdelávania. Najstarší syn sa vzdelával potom už doma a ostatné deti tiež. S manželom sme sa dohodli, že budeme vzdelávať deti doma iba na prvom stupni ZŠ. Naše deti nastupujú do školského procesu až v 5. ročníku.

 

Darilo (či darí) sa vám v tom? Nebolo pre teba náročné všetko – rodinu, domácnosť, učenie – zladiť?

Veľmi rada by som povedala, že naše vzdelávanie doma je úplne ideálne a bez problémov. Ale nie je to tak. Ani v škole to nie je ideálne a aj tam sa musia učitelia popasovať s mnohými problémami. Najťažšie pre mňa bolo naučiť sa nastaviť režim tak, aby sme sa nedostali do zbytočného stresu. A trvalo to určitý čas. Tiež som sa musela naučiť nebyť náročná na seba a na vzdelávanie detí a nechcieť od nich nič navyše. Vedela som, že sa musím v hlave nejako „nastaviť“, aby to fungovalo. Teraz vzdelávam doma prváka a budúcu predškoláčku, ostatní chalani sú úspešne zaškolení. Aj keď je pravda, že v tomto čase mám už rok doma všetky deti. Takže vďaka korona situácii majú všetci domáce vzdelávanie, čomu sa deti tešia. Oni majú skúsenosť so vzdelávaním doma, takže pre nich to bolo a je také prirodzené.

 

Máte to všetko časovo usporiadané?

Čo sa týka harmonogramu dňa, tak v tomto období je to rôzne. Niekedy sa učíme ráno od ôsmej do desiatej. A niekedy až poobede. Rozdám prvákovi a predškoláčke úlohy, popritom riešim ďalšie tri malé deti, staršie si to manažujú samy a sledujem, či mi prvák neodbieha od stola hrať sa s legom. Takže musím strážiť, aby sa niečo naučil. Pomedzi to tiež varím, periem, upratujem…

Ak si niekto myslí, že naše doma-vzdelávajúce sa deti sa doma rady učia, tak je na omyle. Ale som slobodnejšia, ako v začiatkoch. Stanovujem si jednoduché ciele, čo máme zvládnuť, a nerobíme nič navyše. Vždy sa pýtam Boha, čo mám robiť a on mi vždy povie, že si to mám zjednodušiť. Tak som poslušná a zjednodušujem si to, ako sa dá.

 

Aké výsledky prináša DV pre život detí? Vidíš, že to malo (má) zmysel?

Výsledky neviem. To ukáže čas. Ale výhodou je, že si ideme vlastnou cestou, nikto nám do toho nehovorí. Jedine ja som zodpovedná za to, ako to zvládneme a čo sa naučíme, a ako zvládneme komisionálne skúšky. DV je alternatívna cesta voči klasickému školskému systému a ja som vďačná Bohu, že máme na Slovensku takúto možnosť voľby.

DV nie je cieľ môjho života. Je to len prostriedok pre moju rodinu, ako byť viac spolu, ako budovať charakter detí bez vonkajšieho vplyvu spoločnosti. Jasné, že deti pred tým neochránim, nevyhneme sa tomu. Ale môžeme s manželom naše deti formovať tak, ako chceme my.

Aký to malo zmysel? Naše staršie deti, ktoré majú skúsenosť s DV a sú už úspešne zaškolené, vnímajú jeden zaujímavý fakt – to, že doma bolo vzdelávanie slobodnejšie. Mali viac času na svoje vlastné záujmy a čas na rozhovory so mnou. Preto si tento čas dištančného vzdelávania veľmi vychutnávajú, aj keď niekedy je dosť náročné všetko zladiť.

 

 

SPOLOČENSTVO BOJUJE ZA MŇA, KEĎ UŽ NEVLÁDZEM

Si aj aktívna veriaca v spoločenstve Marana Tha v Prešove. Ako v ňom slúžiš?

Keď mám ja hovoriť o službe Bohu v spoločenstve, nemôžem o nej hovoriť bez toho, aby som nespomenula manžela. Bez neho by som nemohla slúžiť. Vždy, keď chcem slúžiť, musím to s ním odkonzultovať. Ja som veľmi „akčná“ a mňa treba stopnúť, lebo ja by som slúžila všade – Jany je taká moja prirodzená brzda.

V spoločenstve Marana Tha sme viac ako štyri roky. Obaja s manželom máme dar služby. Od začiatku sme vedeli, že chceme slúžiť spolu tam, kde to bude potrebné. Hneď sme sa našli v animátorskej službe a v službe pre rodinné vzťahy. Obaja si však uvedomujeme, že najväčšia služba pre naše spoločenstvo je služba pre Ježiša v rodine – upratovanie, varenie, učenie sa s deťmi, viesť deti vo viere. Môžeme slúžiť hocikde, ale ak doma nebudeme slúžiť s radosťou, budeme len obyčajní farizeji, ktorí sa ukazujú navonok. A úprimne, medzi cudzími to ide ľahšie, ako doma. Slúžiť v rodine je asi to najťažšie.

 

Prečo máš taký pocit?

Lebo doma ma deti poznajú. Vidia, či to robím s radosťou alebo nie. Či som autentická alebo sa iba pretvarujem. A musím povedať, že doma som ostro sledovaná z každej strany. Nemám sa kde skryť.

Momentálne slúžim v spoločenstve ako animátorka na online kurze Alfa pre dospelých. Aj keď som online priestor rezolútne odmietala, táto služba ma napĺňa a dáva mi pocit, že som potrebná nielen pre svoju rodinu, ale aj pre spoločenstvo.

 

Čo pre teba znamená mať spoločenstvo?

Tu treba spomenúť, že už samotná rodina je spoločenstvom, kde sa žije viera a buduje charakter človeka. Je to miesto prijatia a budovania identity; miesto, kde sa žijú vzťahy, riešia konflikty. Ale mať kresťanské spoločenstvo je mať veľkú rodinu. A patriť do takej rodiny je výsada. Je to dar. Ja a moja rodina sme darom pre dané spoločenstvo a spoločenstvo je darom pre nás.

Mať spoločenstvo pre mňa znamená, že niekam patrím a môžem byť sama sebou, taká, aká som; stretávať sa s inými veriacimi rodinkami a zdieľať svoje životy; učiť sa od iných, inšpirovať sa. Je to istota, že sa niekto za mňa modlí, keď to potrebujem. Je to miesto pre budovanie bezpečných vzťahov pre nás a naše deti. Je to miesto pre zdieľanie mojej viery. Nerobím si ilúzie, že Marana Tha je ideálnym spoločenstvom. Ale ani ja nemám ideálnu rodinu. A v tom je to tajomstvo. Nemusím sa nikde pretvarovať. Stačí, ak budem sama sebou a budem vidieť svoju vieru a túžbu rásť v dobrom; prípadne meniť veci, ktoré nie sú dobré.

V spoločenstve rastie moja viera. Čo je pre mňa najviac dôležité je fakt, že spoločenstvo bojuje za mňa, keď už nevládzem. Boli situácie v mojom živote, kedy by som to bez modlitieb rodiny, našich priateľov a spoločenstva nezvládala. Pri poslednom pôrode, kedy som bola takpovediac na hranici života a smrti, som veľmi pocítila, ako silno sa všetci modlili za mňa a moju rodinu. Vnímala som, že niekto mi kryje chrbát a bojuje za mňa, lebo ja už nevládzem. A to je to, čo sa mi páči na spoločenstve – že sme spolu v tíme a ťaháme sa navzájom. Ja sa modlím za iných a oni za mňa.

 

Vediete aj deti do služby v spoločenstve?

Tak to je naša vízia a túžba zároveň. Aby naše deti slúžili Bohu. Vždy, keď sme s Janym slúžili, brali sme so sebou aj deti, ak to bolo možné. Inak sa služba u detí nedá budovať. Jednoducho, keď ide Jany slúžiť, berie jedno alebo dve deti so sebou. Ale základný rozmer služby je v tom, že si slúžime navzájom v rodine. To je tá jednoduchá, obyčajná a mnohokrát najťažšia služba, kde ma nik nevidí, neobdivuje. Slúžiť Bohu doma. A potom sa ide von, do spoločenstva. Keďže sme staršie deti odmalička všade so sebou brávali, vybudoval sa v nich prirodzený dar slúžiť. Mladšie deti iba spontánne nasledujú vzor starších, ktorí sa tešia, že môžu byť v hudobnej službe a tiež majú túžbu po animátorstve. Jeden zo synov našiel miesto v modlitbovej službe. A tu ako mama vnímam, že už musia a chcú ísť vlastnou cestou. Už je to na nich.

 

A čo deti a vzťah s Bohom? Ako ho spoznávajú?

To sa prelína celým rodinným životom. Bez Boha sa to nedá. Vedieme deti k modlitbe v rodine a k osobnej modlitbe. Starším už osobnú modlitbu nepripomíname, tam je to už automaticky vybudované a sú pre mňa veľkým vzorom. Ale keďže máme aj malé deti a aby sme s manželom nevyšli z cviku, tak sme stále akoby na začiatku. Dennodenné pripomínanie osobnej modlitby a neustále odpovede na otázky. Neustále deťom pripomínam, že my sme ich dali pokrstiť, vedieme ich vo viere a robíme pre to všetko, čo sa dá. Ale oni sami musia urobiť to zásadné rozhodnutie, či chcú alebo nechcú žiť vo viere. Odovzdať život Bohu musia už sami. Otvorene im hovorím, že môžu prísť krízy viery a že je to v poriadku. A v tom je dobré mať spoločenstvo. Mať priateľov, ktorí ich podržia a pomôžu im.

 

Vieš žiť s manželom jednotu?

Ak mám byť úprimná, tak neviem žiť jednotu. Som žienka, ktorá má na veci vlastný názor a aj keď poznám teóriu, ako by to malo byť, idem veľakrát vlastnou cestou. Netvrdím však, že je to správne. So svojím manželom som jednotná iba v tom, že chceme, aby sa naše deti mali radi, pomáhali si, žili s Bohom a boli učeníkmi Pána Ježiša tam, kde ich Boh pošle, a aby nám nerobili hanbu.

V našom manželstve máme obdobia, keď sme viac jednotní, a potom sú obdobia, keď prežívame úplnú nejednotu. Miera jednoty v našom manželstve závisí od toho, koľko času trávime spolu ako manželia; je priamoúmerná tomu, ako trávime spoločne čas.

 

Domáce vzdelávanie je hlavne o tom, aby sa deti vzdelávali, budovali vzťahy, pomáhali v rodine, naučili sa plánovať.

 

S čím bojujete najviac?

Najviac bojujeme s našimi deťmi a o čas byť sami spolu. Porozprávať sa o tom, čo prežívame. Ja som typický príklad manželky, ktorá nerada prijíma iný názor a ktorá keď nie je vypočutá, vyrozprávaná, tak som potom veľmi nervózna, veľa vtedy kričím, som smutná, a to sa potom prenáša do života našej rodiny. Vtedy sme s Janym veľakrát nejednotní v rozhodnutiach, a preto sa učím byť radšej ticho. Premodlievam to a čakám na správny čas, kedy sa porozprávame.

 

Máš nejaké tipy na dobrý manželský život?

Žiť dobre a byť autentický, taký, aký som. Rešpektovať sa a prijímať manžela takého, aký je. Tráviť spolu veľa hodnotného času. Neviem, či máme dobrý manželský život. To musia posúdiť naše deti a naše okolie. Manžel vždy hovorí, že keď som ja spokojná, tak všetko funguje tak, ako má. A ja som niekedy veľmi málo spokojná (úsmev). Veľmi radi sa s manželom rozprávame, radi si spolu pozrieme dobrý film, buď sami, alebo aj s deťmi. Čas s našimi deťmi nás oboch veľmi napĺňa a dáva nám pocit, že naše manželstvo má zmysel. Dôležitá je aj osobná a spoločná modlitba, ospravedlnenie a odpustenie, na čom musí popracovať každý sám, a aj rozhodnutie vpustiť Boha do všetkých životných situácií. Tiež sú veľmi dôležité prejavy lásky, objatia, intimita, ale aj hádky, výmeny názorov. A samozrejme, manželstvu nesmie chýbať iskra a to pravé korenie. O tom sa veľmi dobre píše, no v realite je to veľmi ťažké. Ale s Božou pomocou to ide.



Komentáre